autor: Zuzana Gáborová, druhá trieda
Odpoveď na hlavnú otázku nie je jednoznačná, tak ako v dejinách ľudstva nie je jednoznačných
viac otázok a problematík.
Z medzinárodného hľadiska si však myslím, že určite nie. Veď si len zoberme Rakúsko,
Belgicko, Holandsko, či Švajčiarsko diktujúce svetové trendy vo finančníctve, bankovníctve alebo
iných ekonomických odvetviach spolu s USA, či inými svetovými veľmocami.
Ale pokiaľ by bola táto otázka položená čisto v národnom meradle, tak asi...Buďme reálni, súdni
a povedz sme si pravdu do očí. Slováci, alebo ak chcete, Slovensko si úlohu plebejca, zdá sa,
mimoriadne obľúbilo. Má to aj patričnú historickú tradíciu - už od rozpadu Veľkej Moravy. Mám
pocit, ako by sme tento syndróm mali už aj geneticky zakódovaný. Najprv sme podliehali Maďarom,
Turkom, Rakúšanom, potom Čechom a dnes?... Sami sebe... len škoda, že nie v tom dobrom slova
zmysle. Chceli by sme poslúchať samých seba a byť samým sebe pánom, ale to by sme len chceli.
My pre istotu poslúchame všetkých a všetko. Vôbec si mnohokrát nedokážeme povedať: " ...na
týchto máme..." alebo " .... od týchto sme lepší..." nie, my radšej pohodlne stiahneme uši a chvost a
odpochodujeme do búdy. Prečo? Prečo si tak neveríme? Prečo si nedokážeme povedať: " ... sme
lepší..." ? Prečo? Vysvetlí mi niekto, načo je dobrá táto chorobná " skromnosť"? Obzrime sa za seba
a uvidíme koľko talentovaných, schopných, múdrych ľudí dalo Slovensko svetu, aby mu pomohli.
Títo dokázali prekročiť pomyselnú čiaru trápnych predsudkov a smiešnych tradícií holubičieho
národa. Doma nechali len falošný strach a svetu ukázali múdrosť, rozhodnosť, pracovitosť,
šikovnosť, vytrvalosť, vynachádzavosť, tvorivosť a ambicióznosť, ktoré Slovákom určite nechýbajú.
Stačí len trochu chcieť a všetko sa dá. Lenže pri tom chcení by sme najprv museli prekonať samých
seba ... a to je na celej záležitosti najväčší problém. Iróniou osudu je asi to, že mi nato máme. A sú aj
dôkazy. Stačí sa poobzerať okolo seba a zistíte v čom všetkom má Slovák prsty.
Každý človek je schopný a je tu preto, aby po ňom niečo pekné zostalo. Nemyslím hneď na
Eiffelovu vežu alebo pyramídy, stačí vymaľovaný plot, čistá ulica, úsmev na tvári druhého človeka a
od tých hore sa očakáva spokojný a šťastný národ. Sme tu preto, aby sme žili. Žili pre seba, pre
iných, ale hlavne slobodne. Nie som si istá, či si Slováci pojem slobodne nedokážu vysvetliť, ale
mám taký pocit ako keby sme si toto právo chceli za každú cenu, silou mocou odoprieť. Dožičme si.
Buďme k samým sebe štedrí. Majme sa radi. Veď sme niečo menej ako Nemci? Nie? Tak potom ako
Angličania? Ani ako tí? Tak Francúzi? Dokonca ani ako oni! Tak prečo? Prijmime možnosti, ktoré
nám dáva krajina okolo nás a ukážme svetu pravú slovenskú dušu. Dokážme tézu "Malý národ
nemusí byť plebejský."
Odvaha po stáročia potláčaná je v nás. Stačí len poštekliť.
A teraz presne viem, čo príde. 95% národa si povie: " Už je neskoro." Nie, nikdy nie je neskoro.
Čas je večný, nekonečný, takže neskoro je v tomto prípade smiešny a absolútne zanedbateľný pojem.
Tak Slovák, zobuď sa! Otvor očká a ukáž, čo dokážeš. Ukáž nafúkanému okolitému svetu ako sa
to robí. Možností a príležitostí je mnoho, stačí len poriadne ich chytiť za "pačesy" a vynález je na
svete. Ale aj ten "úchop" treba ovládať. My to vieme. Sme schopní. Dokážme patricijom, že aj ten
pod nimi, ten "bezvýznamný" plebejec vie rozprávať a konať a prinajmenšom tak ako oni.
Som hrdá na to, že som Slovenka. Možno to znie ako klišé, ale to nie je klišé, to je fakt. Na druhej
strane však netvrdím, že na Slovensku by som chcela zostať. Viem a je mi jasné, že tam vonku ma
nikto nebude čakať s otvorenou náručou a teplým obedom na stole, ale skúsiť to môžem. Nikdy však
nezabudnem na to, kde som sa narodila. Chcem a viem sa buchnúť do pŕs a hrdo povedať: " I am
Slovak ." Znie to rovnako ako : " I am English:" alebo " I am German:" a myslím si, že aj krajšie.
Viem to a chcem to vedieť. Vždy. Nie preto, lebo to hovoria oni, ale preto, lebo to tak cítim a som na
to hrdá.
Možno sa pohoršujete nad tým, že som napísala: " I am Slovak." a nie " Som Slovenka.", lenže
keď chcem preraziť vo svete, musím ovládať tento jazyk, to je práve ten znak ešte nejakej tej
plebejskosti, ale to je úplne "zanedbateľné" a za nejaký ten "rok, dva" už budú hovoriť:" Som
Francúz", "...Nemec...", " Som Slovák."
Neviem, či som tému správne pochopila a vystihla, ale práve toto je môj názor. Niekomu sa páčiť
"Musí byť malý národ plebejský?"
(Aké ponaučenie pre dnešné dejiny vidím v slovenských dejinách.)
Strona 1 z 2
Hundza
2008-04-21
http://www.sgymlc.sk/dejepis/prace/gaborova.html
