autor: Lucia Lindušková sexta 

     Národ je skupina ľudí, ktorí majú spoločný jazyk, spoločné zvyky, kultúru a vlastné územie, na 
ktorom žijú. Plebejský národ je národ, ktorý vždy niekomu slúžil a ostatné národy ho využívajú vo 
svoj prospech.  
     Dejiny Slovenska sú pestré. Postupné formovanie národa, formovanie štátnosti. Najskôr to bola 
Veľkomoravská ríša. Stačí spomenúť významných panovníkov, ktorí sa nedali ovplyvniť Frankmi a 
bojovali za kresťanstvo, ktoré by bolo zrozumiteľné pre každého. Konštantín a Metod vytvorili 
staroslovienčinu ako jazyk Slovanov a písmo- hlaholiku. Už tu sa viedol zápas o vlastný jazyk a 
písmo. Nakoniec sa Veľkomoravská ríša rozpadla. Neboli sme jednotní, a to využili maďarské 
kmene. Zničili vnútorne oslabenú Veľkú Moravu. Sformoval sa Uhorský štát a my sme sa stali jeho 
súčasťou. Nikto nemohol nič namietať. Jednoducho za nás rozhodli silnejší a väčší. Nikto nemohol 
tušiť, čo nás čaká. Národné obrodenie, čiže sebauvedomovací proces Slovákov, bolo v dejinách 
Slovákov veľmi dôležitým obdobím. Tu vznikla potreba jazyka Slovákov, aby sme sa 
prostredníctvom jednotného jazyka stali tiež jednotní. V roku 1787 Anton Bernolák kodifikoval prvú 
spisovnú slovenčinu. Tento jazyk nebol prijatý evanjelikmi. Pod vplyvom porážky Napoleona v 
Rusku vznikla myšlienka slovanskej vzájomnosti- idea všeslovanstva. Do popredia sa dostáva 
literatúra a aj kultúrny život. Janko Matuška napísal text piesne NAD TATROU SA BLÝSKA a 
neskôr sa táto pieseň stala slovenskou štátnou hymnou. V roku 1843 Štúr, Hurban a Hodža uzákonili 
spisovnú slovenčinu, ktorá získala širokú podporu. V štyridsiatych rokoch 19. storočia sa Uhorsko 
usilovalo osamostatniť. Hnutie malo národno- oslobodzovací charakter. Slováci nepodporovali 
národný zápas Maďarov, veď boli celý čas Maďarmi utláčaní. Maďari presadzovali jednonárodný 
štát. V máji 1848 sa Slováci zhromaždili v Liptovskom Mikuláši. Spísali Žiadosti slovenského 
národa. Žiadali slovenčinu do škôl a úradov, zlepšenie podmienok národného života Slovákov a 
podobne. Národný snem, Pešť ani Viedeň tieto Žiadosti neakceptovali. Národná rada zorganizovala 
ozbrojené povstanie slovenských dobrovoľníkov proti diskriminácii zo strany Uhorska. Revolúcia v 
rokoch 1848/1849 bola však pre Slovákov, ale i Maďarov neúspešná. V období Bachovho 
absolutizmu, ktoré nasledovalo, došlo k snahám o dôslednú centralizačnú politiku zo strany Viedne 
vo vzťahu k jednotlivým častiam habsburskej monarchie. Uhorsko a Maďari si kompenzovali tento 
tlak zo strany Viedne zvýšením útlaku nemaďarských národov žijúcich v Uhorsku. Maďarizácia v 
uhorskej časti monarchie a germanizácia v rakúskej časti monarchie sa stupňovali. Neúspechy v 
zahraničnej politike viedli cisára v roku 1860 k vydaniu Októbrového diplomu, ktorý mal 
zrovnoprávniť národy a národnosti žijúce v monarchii. V Slovákoch svitla nádej na lepšie časy a 
znovu rozvíjali a zintenzívnili národný život. 6.-7. júna 1861 sa uskutočnilo celonárodné 
zhromaždenie Slovákov v Turčianskom Svätom Martine. Tu bol prijatý dokument: 
MEMORANDUM NÁRODA SLOVENSKÉHO. Žiadali uznanie národa a jeho jazyka:  
     - v školstve  
     - v administratíve  
     - v kultúre  
a žiadali Slovenské Okolie ako určitú formu územnej autonómie. Memorandum bolo realizované len 
čiastočne. Slovenské Okolie bolo samozrejme zamietnuté. Ak by im to dovolili, tak by sa chceli 
"osamostatniť" aj ostatné národy. Boli založené tri slovenské gymnáziá (Revúca, Kláštor pod 
Znievom a Martin). 4. augusta 1863 bola založená Matica slovenská (celonárodná kultúrna 
ustanovizeň). V roku 1867 nastalo rakúsko- uhorské vyrovnanie, ktoré vymedzilo kompetencie 
Rakúska a Uhorska. Keďže Uhorsko získalo praktickú nezávislosť na Viedni, národnostný útlak a 
prenasledovanie nemaďarských národov v Uhorsku mimoriadne zosilneli. V sedemdesiatych rokoch 
boli postupne likvidované výdobytky Memoranda. (Zrušené slovenské gymnáziá a zatvorená Matica 
slovenská). B.Björnson upozornil svetovú verejnosť na tragické udalosti, ktoré sa odohrali v 
Črenovej. 27. októbra 1907 padlo 15 mŕtvych. Slováci žili v národnostnom , politickom i 
ekonomickom útlaku. Osudy a postavenie Slovákov v druhej polovici 19. storočia boli veľmi 
podobné osudom a postaveniu Čechov v tomto období. Silná maďarizácia nejednej strane a 
germanizácia na strane druhej viedli k približovaniu oboch národov. V období prvej svetovej vojny 
sa národné aktivity Slovákov i Čechov preniesli do zahraničia. Sformoval sa tzv. "zahraničný odboj", 

"Musí byť malý národ plebejský?"  

( Úvaha ) 

 

Strona 1 z 2

Hundza

2008-04-21

http://www.sgymlc.sk/dejepis/prace/linduskova.html

ktorý postupne dospel k myšlienke vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Hlavní 
predstavitelia týchto aktivít Štefánik, Masaryk, Beneš museli však rozvíjať také aktivity, aby si 
problém Slovákov a Čechov v multietnickom Rakúsko- Uhorsku všimla a uvedomila medzinárodná 
verejnosť- zahraničie. Konkrétne to boli nasledovné aktivity:  
     1. Vytvorili československé légie.  
     2. Vo februári 1916 v Paríži založili Československú národnú radu.  
     3. Nadviazali kontakty s významnými európskymi politikmi.  
     V roku 1918 Dohodové mocnosti došli k uzáveru, že Rakúsko- Uhorsko sa rozpadne a bude môcť 
vzniknúť aj Československo. Významná pre Slovákov bola Clevelandská dohoda z roku 1915, na 
základe ktorej mali mať Česi a Slováci v budúcej Česko- Slovenskej republike rovnoprávne 
postavenie. Zakotvovala princíp federalistického usporiadania vzťahov Čechov a Slovákov v 
budúcom spoločnom štáte.  
     Vznik Česko- Slovenskej republiky znamenalo pre Slovákov to, že sa konečne mohli cítiť 
slobodní a rovnoprávni. Deklarácia národa slovenského z 30. októbra 1918 (Martinská deklarácia) je 
vyjadrením zvrchovanej a slobodnej vôle a rozhodnutia Slovákov žiť v spoločnom štáte s Čechmi. 
Logicky spolu s Čechmi sa tak aj Slováci stali štátotvorným národom v Česko- slovenskom štáte. 
Ale oficiálna štátna politika čechoslovakizmu Slovákom tento štatút nikdy nepriznala! Isteže, 
postavenie Slovákov sa v porovnaní s predchádzajúcim obdobím silnej maďarizácie výrazne 
zlepšilo, ale Slovákom v spoločnom štáte nebol umožnený rovnaký rozvoj ako Čechom. 
Dominantným národom v období prvej Československej republiky (1918- 1939) i druhej 
Československej republiky (1945- 1992) boli Česi, preto postupne medzi Slovákmi opätovne 
vzrastala nespokojnosť. Dospelo to až k tomu, že 1. januára 1993 sme sa osamostatnili a vznikla 
Slovenská republika. Konečne slobodní a na nikom závislí. Všetko bolo v rukách politikov a aj 
vďaka nim tento štát vyzerá tak, ako vyzerá.  
     Boli sme rozhodnutí čeliť prekážkam , ktoré sa nám stavali do cesty. Mali sme chuť bojovať a 
dokázať svetu, kto sme. Bojovali sme za vlastný jazyk, písmo a štát. Toto sa nám podarilo 
dosiahnuť, aj keď to trvalo dlhé obdobie. Vystriedali sa mnohé generácie , mnoho ľudí bolo 
prenasledovaných i zabitých, lebo vyslovili svoj nesúhlas a názor.  
     Vo svete vnímajú Slovákov ako zvláštny národ. Je pravda, že vo svete nie sme až takí známi. 
Poznajú nás štáty, ktoré s nami susedia , no niektoré ani nevedia, kde Slovensko leží a už vôbec nič 
nevedia o našej minulosti. Ľudia k nám chodia z ďalekých krajín, aby si pozreli naše pamiatky, alebo 
sem chodia na rekreácie a spoznávajú krásu slovenskej prírody. Niektorí sa dokonca pokúsili naučiť 
náš "ťažký" materinský jazyk a zostali u nás, lebo sme ich niečím zaujali. Našou minulosťou? 
Zvykmi? Alebo to boli Slováci ako národ? Ktovie...  
       
     Kladiem si otázku: "Prečo nie sme vo svete známi?"  
       
     Možno aj preto, že máme malú rozlohu a pre ostatných sa zdáme bezvýznamní a nič 
neznamenajúci. Ale v tomto štáte žijú ľudia, ktorí sú pohostinní a niektorí aj skromní. Aj tu sa nájdu 
rôzne typy. Niektorí leniví a iní zase šialene pracujú a pojem pracovná doba nepoznajú. Tých je ale 
strašne málo. Bohužiaľ, sme pohodlní a "skazení". Skazili nás peniaze. Človek sa naučil, že si za ne 
môže všetko kúpiť. Nerobíme nič významné pre to, aby sme sa zapísali vo svete. Veď kto by dnes 
urobil niečo pre ostatných, keď za to nič nedostane! Nepovažujeme za odmenu úspech a vlastnú 
spokojnosť, ale peniaze, slávu a majetok. Nie je to len u nás, ale všade na svete. Vzrastá kriminalita, 
ľudia kradnú a zabíjajú, lebo závidia tým druhým. Ľudia sa menia a onedlho sa budeme báť vyjsť na 
ulicu. Veď hocikde nám môžu ponúknuť drogu a nikto nemôže so stopercentnou zárukou tvrdiť, že 
drogu nikdy nevezme. Svet je zvláštny. Možno má každý z nás určený osud a žije svoj život tak, ako 
mu to vyhovuje, alebo ako ho nútia okolnosti. Zmenili sme sa. Alebo nás zmenila doba, v ktorej 
žijeme?  
     Z tohto všetkého vyplýva to, že človek sa učí na vlastných chybách a nie na chybách našich 
predkov. Celý svet sa zmenil. Na Slovensku panuje vnútorná rivalita a ľahko sa môže stať, že príde 
nejaká " veľká ryba", ktorá nás "zhltne" a začne sa všetko odznova. Potom sa zase spojíme a budeme 
držať spolu, ale bude neskoro. Treba sa spojiť teraz a spoločne čeliť každodenným prekážkam, ktoré 
sú akýmisi skúškami jednoty, viery v seba samých a spolupatričnosti! Alebo chceme byť skutočne 
navždy národom plebejským? 

Strona 2 z 2

Hundza

2008-04-21

http://www.sgymlc.sk/dejepis/prace/linduskova.html