Microsoft Word - SOCIALNA PSYCHOLOGIA.doc

Sociálna psychológia
Je to veda o tom ako je správanie človeka ovplyvňované prítomnosťou  iných ľudí.  Aj keď je tá prítomnosť len domnelá nie
fyzická.
Napr. prítomnosť človeka -    ovplyvňuje rozhodovanie človeka
                                          -    človek je usilovnejší
                                          -    vzrastá ochota pomôcť
Táto vedná disciplína psychológie vznikla na začiatku 20. storočia. Očakávalo sa od nej, že pomôže vyriešiť konflikty medzi
ľuďmi, zavládne mier medzi národmi. No nepodarilo sa. Sociálna psychológia sa vyučuje na pedagogických fakultách preto,
lebo aj trieda žiakov je považovaná za spoločenskú skupinu.

Sociálne poznávanie
Sociálne poznávanie je o tom, ako vnímame a interpretujeme informácie o sebe a iných.
Atribučná teória- je to teória, ktorá skúma ako si ľudia vysvetľujú svoje správanie a správanie iných.
Atribúcie sú úsudky o príčinách správania (prečo som sa tak zachoval, prečo sa tak zachoval iný).
Vysvetľovanie správania- význam pre to ako sa ja potom zachovám (napríklad zrážka s opilcom- zrážka s triezvym).
Rozoznávame dva druhy atribúcie:

•

dispozičná (osobnostná)- vysvetľovanie príčin správania, ktoré je založené na vnútorných osobnostných vlastnostiach
(dispozície).

•

situačná- vysvetľovanie príčin správania na základe vonkajších faktorov (ľudia, prostredie, udalosti),

Napríklad neurobila som skúšku. Dispozičná atribúcia- na vine je moja lenivosť. Situačná atribúcia- na vine je spolubývajúca,
ktorá mala večierok, pre ktorý som sa nemohla učiť.
Pri atribúciach robia ľudia mentálne skratky- šetria nám čas a energiu, ale niekedy môžu zviesť k chybám vo vnímaní ľudí
(predpojatosť).

Chyby vo vnímaní a posudzovaní ľudí
1. Sociálna žiadúcosť- pripisujeme vysokú váhu sociálne nežiadúcemu správaniu (žiak je zlý, lebo fajčí a vykrikuje,...)

Nevšimneme si, že je vynikajúci žiak, nevšimneme si jeho sociálne žiadúce správanie. (J. A. Komenský- Z neskrotných
žrebcov bývajú najlepšie kone)

2. Bežnosť a netypickosť správania- ak ide o bežné správanie, vysvetľujeme si to na základe situačných vplyvov (u lekára

sa vyzliecť- nič neobvyklé - vyžaduje si to situácia). Zriedkavé správanie si vysvetľujeme na základe osobnostných
príčin. ( pred cudzími ľuďmi len tak vyzliecť- majú osobné príčiny).

3. Personalizmus- ak sa nás správanie dotýka priamo, uchyľujeme sa k osobnostnej atribúcii, ak sa nás týka nepriamo

k situačnej. (napríklad ak niekto narazí do mňa, je to nevychovanec, ak niekto narazí do iného človeka, je to preto, lebo sa
ponáhľa).

4. Základná atribučná chyba- spočíva v nadmernom dôraze na vnútorné príčiny a osobnú zodpovednosť a podceňujeme

vonkajšie príčiny a situačné vplyvy na správanie. (Napr. niekto havaruje v zime- osobnostné príčiny- chyba v ňom-
uprednostňujem, situačné príčiny podceňujem- zima, chyba na ceste)

5. Efekt herca a diváka- správanie iných vysvetľujeme stabilnými osobnostnými príčinami a naše vlastné vonkajšími

(situačnými) príčinami. (napríklad keď ja kopnem psa je to preto, že ma chcel pohrýzť, keď niekto iný je to hrubý človek).

6. Sebavyzdvihovanie- sklon vysvetľovať svoje správanie kladne (chválenkárstvo) (Napr. keď urobím skúšku je to preto, že

som múdra, keď ju neurobím, učiteľ bol ku mne nespravodlivý).

7.  Sebaznevýhodňovanie- často nevytvárame pre seba vhodné podmienky, aby sme potom mali výhovorku keď zlyháme.
8.  Haló- efekt- hodnotenie človeka na základe jeho najvýznačnejšej črty (podliehajú tomu učitelia).
9.  Chyba prvého dojmu (chyba poradia)- je to niečo podobné ako haló- efekt. Prvý doje pretrváva u človeka veľmi dlho

a ovplyvní to úsudky o tom človeku.

10. Chyba centrálnej tendencie- pri hodnotení človeka sa vyhýbame extrémom.
11. Predsudky- spočíva v tom, že sa stotožňujeme s názormi iných bez vlastného presvedčenia. (nemám vlastný názor na

toho človeka)

12. Analogizácia- učiteľ vyslovuje nedostatočné uzávery o žiakovi na základe skúsenosti s inými žiakmi (keď študujú

súrodenci na jednej škole).

13. Chyba vyplývajúca zo sympatie a antipatie- sympatickým ľuďom pripisujeme pozitívnejšie vlastnosti. Odráža sa to

v objektívnosti hodnotenia a usudzovania. (Atraktívnych ľudí považujeme za sympatických).

14.  Rigidita myslenia- neschopnosť a neochota zmeniť názor na človeka aj keď sa zmenili podmienky.
15.  Vplyv povahy učiteľa- máme sklon- podľa seba súdim teba. (preferovať ľudí ako ja)
16.  Schematické  typizovanie-  učiteľ  uprednostňuje  stereotypný  pohľad  na  žiaka  a prehliada  individualitu  žiaka

(škatuľkovanie).

17. Chyba atribúcie- spočíva v tom, že učiteľ vníma úspechy žiakov ako svoje zásluhy a ich neúspechy pripisuje

osobnostným príčinám žiaka a jeho rodine.

18.  Sklon k nadhodnocovaniu sociálne zrelších žiakov a podhodnocovaniu infantilných.
19.  Sklon k nadhodnocovaniu dievčat pred chlapcami
20.  Učitelia aj spolužiaci vysoko hodnotia žiaka, ktorí je spoločenský, smelý a hlási sa.
21.  Hodnotenie iných ľudí bezprostredne ovplyvňujú  psychické stavy- problémy, nálady,...

Postoje
Postoje sú naučené, relatívne stabilné  hodnotenia človeka alebo idey, ktoré ovplyvňujú naše správanie, pocity, myslenie,...
Naučené postoje- tzn., že nie sú vrodené, získavame ich skúsenosťou
Relatívne stabilné postoje- nepodliehajú ľahko zmenám
Hodnotenie- na základe postojov si vytváram hodnotiaci vzťah k človeku
Ovplyvňujú- ovplyvňujú ako volíme, naše protesty,...

Rozoznávame tri zložky postojov. Uvedené na príklade o pomarančoch.
1.  kognitívna (hodnotiaca)- čo viem o pomarančoch
2.  afektívna (citová)- aký mám k nim vzťah (milujem pomaranče)
3.  konatívna (rozumová)- jem aspoň jeden pomaranč denne

Postoje rozlišujeme vo vzťahu k menšinám:
Stereotypy (kognitívna)- Rómovia sú hlúpi, leniví, neporiadni,...
Predsudky (afektívna)- v nich sa odráža stereotyp, mám k nim negatívne pocity
Diskriminácia (konatívna)- diskriminačné správanie (napr. nezoberiem ich do práce)
Iný príklad môžem uviesť na politickú stranu.

Postoje si osvojujeme učením:
1.  podmieňovaním- z jednej generácie na druhú. Rodičia odmeňujú také postoje, aké majú oni.
2.  sociálne učenie- špecifické, pozorujeme postoje iných ľudí a po čase si ich osvojíme.

Konzistencia (súdržnosť) postojov- niektoré postoje vytvárajú zhluky- konzistencie.
Napr. proti noseniu zbraní, proti trestu smrti, za potraty => to je liberálny zhluk. Konzervatívny zhluk => za právo nosiť zbraň,
za trest smrti, za konzervatívne delenie manželských rolí.

Funkcie postojov:
1.  kognitívna- postoje pomáhajú vytvoriť názor na svet, vnášajú do vecí, ktoré nás obklopujú poriadok
Postoje-  sú  to  schémy,  ktoré  uľahčujú  spracovanie  informácií  (napríklad  za  socializmu  bol  východ  dobrý  a západ  zlý-
uľahčovalo to človeku orientáciu vo svete, lebo si hneď vedel utvoriť na vec názor, keď vedel odkiaľ pochádza)
2.  hodnotová-  postoje  vyjadrujú  našu  hodnotovú  orientáciu,  tzn.  hodnoty  ovplyvňujú  naše  postoje.  (hlbšie  sú  hodnoty,

postoje sú nad nimi)

3.  egobranná- postoje nás chránia proti úzkosti a ohrozenia našej sebaúcty
Projekcia – projektujem vlastné nepriateľné impulzy na iných ľudí (popieram ich v sebe ale projektujem ich na iných)
Túto  projekciu  využívame  hlavne  čo  sa  týka  správania  národnostných  menšín-  teória  obetného  baránka  (obviňujeme  iné
etnické skupiny zo všetkého zlého- napr. fašistická ideológia- antisemitizmus)
Autoritárska  osobnosť-  je  to  podriadená  osobnosť,  ale  ona  sa  voči  podriadeným  správa  agresívne.  Takéto  osobnosti  rýchlo
podliehajú ideológiám, ktoré hlásajú nenávisť voči iným skupinám. Takáto osobnosť väčšinou vyrastie v rodine, kde je rigídna
morálka, prísna hierarchická štruktúra a disciplína.
Rozdielom je autoritatívna osobnosť- osobnosť, ktorá má prirodzenú autoritu.
4.  sociálne-adiustačná(sociálne prispôsobenie)- postoje nám pomáhajú, aby sme sa cítili súčasťou nejakého spoločenstva.

Napr. ľudia zastávajú určité presvedčenia, lebo to chce strana, Cirkev, majú také zmýšľanie iní ľudia a oni sa im
prispôsobia.

Postoje pretrvávajú hlavne kvôli konformite. Postoje nemožno zmeniť zákonom, ale platné spoločenské normy áno. Potom sa
podľa  normy  zmenia  aj  postoje.  Napríklad  niekedy  bola  v Amerike  segregácia  černochov  a  vydaná  norma  proti  segregácii
černochov spôsobila zmeny  postojov.

Postoj a správanie
Postoje  umožňujú  predpokladať  správanie.  (Napr.  politické  preferencie)  Medzi  postojmi  a správaním  je  vzťah,  nie  vždy
predurčujú správanie, niekedy sú v rozpore. Napríklad všetci vieme, že špenát je zdravý- ale nie všetci ho jeme.
Faktory ovplyvňujúce, či budem konať v súlade s postojmi:
1.  sila a konzistentnosť postojov
2.  či sú postoje založené na priamej skúsenosti alebo len na sprostredkovanej.
3.  Postoje tie čo špecificky súvisia s daným správaním, nie všeobecne. (Napr. Mám kladný vzťah k  ekológii, ale kupujem

plasty)

Ako zmeniť postoje
1. Prispôsobte svoje pôsobenie charakteristikám osoby, ktorú chcete zmeniť. Napríklad ak je človek racionálne uvažujúci-

poskytnem mu dobre premyslené argumentácie. Ak je to povrchný človek- pôsobím naňho peknými rečami.

2. Prispôsobte presviedčanie situácii, v ktorej sa recipient nachádza. Napríklad ak je schopný posúdiť argumenty pre aj proti,

treba mu ich povedať. Ak to nie je schopný posúdiť, povedať mu len jednosmernú argumentáciu.

3. Používajte silné argumentácie (nie slabé), opakujte argumentácie(stanú sa známymi, takže ich človek ľahšie prijme za

svoje).

Človek, ktorý presviedča by mal byť príťažlivý, atraktívny.

Vplyv rodiny na utváranie osobnosti dieťaťa

Spôsob

výchovy

rodiny

orientácia na dieťa

akceptujúci

zodpovední-citliví

orientácia na seba

odmietajúci

necitliví

nároční

kontrolujúci

AUTORITATÍVNI

Panovační

Hodnoverní

PANOVAČNÍ

nenároční

nekontrolujúci

ZHOVIEVAVÍ

Láskaví

ZANEDBÁVAJÚCI

Nevšímaví

Rodičov  delíme  podľa  toho,  či  sú  nároční  a kontrolujú  svoje  deti  alebo  sú  nenároční  a nekontrolujúci  a podľa  toho,  či  sa
orientujú  na  dieťa  a sú  akceptujúci  a  sú  zodpovední  alebo  sa  orientujú  na  seba  a sú  necitliví  a odmietajúci.  Výsledkom
interakcií týchto štyroch dimenzií sú štyri výchovné štýly.
1.  autoritatívny  rodičia  kontrolujú  svoje  deti,  vyžadujú  od  nich  správanie  sa  na  úrovni  ich  intelektu,  veku  a schopností.

Náročnosť a požiadavky spájajú so srdečnosťou, opaterou  a obojstrannou  komunikáciou. Pri rozhodovaní , ktoré sa týka
celej  rodiny,  sa  pýtajú  na  názor  detí  a berú  ho  do  úvahy.  Deti  takto  vychované  sú  nezávislé,  presadia  sa  v živote,  sú
priateľské  voči  rovesníkom,  s rodičmi  ďalej  spolupracujú,    je  tu  veľká  pravdepodobnosť,  že  sa  stanú  spoločensky
úspešnými a uplatnia sa. Tešia sa zo života, vidno tu veľkú motiváciu k výkonu.

2. zhovievaví rodičia kladú len malé nároky na deti. Deti vyrastajúce v tejto rodine majú kľudnejšie nálady a sú vitálnejšie

(než u panovačného štýlu) avšak ich správanie je nezrelé, nekontrolujú svoje impulzy, nie sú spoločensky zodpovední
a nevedia sa v živote spoliehať sami na seba. (Povoľnosť rodičov voči agresii detí prispieva ešte k vyššej agresivite u detí).

3. panovačný rodičia presadzujú svoju moc bez starostlivosti, srdečnosti a obojstrannej komunikácie. Správanie detí

posudzujú podľa pevných noriem. Vážia si poslušnosť, rešpekt voči autorite, tradíciám a udržiavanie poriadku. Deti majú
sklon byť priemerne schopné a zodpovedné, ale bočia od spoločnosti a chýba im spontánnosť. Dievčatá sú závislé na
rodičoch a chýba im spontánnosť a chlapci sú agresívnejší než iní a majú menej sebavedomia.

2. a 3. sú protiklady, ale oba štýly výchovy zabezpečujú, že deti majú problémy s agresivitou a nevedia sa spoliehať samé na
seba.
4. zanedbávajúci rodičia nezanedbávajú deti extrémne (že by im nedávali jesť, piť, ošatenie,...), skôr sa zaujímajú o svoje

záujmy a nestarajú sa o aktivity detí. Nevedia, čo robia deti vo voľnom čase a s kým sa stýkajú. O dianie v škole sa rodičia
nezaujímajú, málo sa s deťmi rozprávajú, o názoroch detí nerozmýšľajú.

Rozlišujeme kvalitný čas výchovy a nekvalitný čas vo výchove. Kvalitné aktivity sú: učenie, rozprávanie a hranie sa
s dieťaťom. Nekvalitné aktivity sú: pranie, varenie, práca v robote – dieťa je síce po telesnej stránke zabezpečené, ale inak mu
to nič iné nedá.

Tabuľka ukazuje, koľko času v priemere venuje človek kvalitným aktivitám s dieťaťom

Všedný deň

Cez víkend

Žena

8 min.

38 min.

Muž

5 min.

25 min.

Výskum 8- 14- 20 ročných detí, ktoré boli vychovávané v 4. ukázal:
Deti 14-ročné- impulzívne, nesústredené, náladové, nešetrné, nekontrolovali svoju agresivitu, nezaujímali sa o školu,
vzdorovité, túlali sa, sklon k pitiu alkoholických nápojov, sklon k fajčeniu, skôr začali randiť ako iné deti.
Deti 20-ročné- hedonistické (pôžitkárske), bez frustračnej tolerancie a citovej kontroly, nemali dlhodobé ciele, alkohol požívali
vo zvýšenej miere, časté záznamy v registri trestov.

Extrémnejšie prípady zanedbania: rodičia sú nedostupní, nevšímaví, ľahostajní, citovo odpútaní a často majú depresiu. Deti
takýchto rodičov majú narušené vzťahy k iným a deficity vo všetkých oblastiach psychického fungovania, dokonca väčšie než
deti rodičov, ktoré svoje deti zanedbali fyzicky.

Tieto  štyri  schémy  nie  sú  jednoznačné,  pretože  život  je  oveľa  komplikovanejší.  Veľa  rodičov  používa  odlišné  spôsoby
výchovy, v odlišnom čase, za odlišných okolností a pri rozličných deťoch. (Napríklad rodičia nekontrolujú svoje deti ako malé,
ale až keď sú veľké.) Rodičia rozlične vychovávajú synov a dcéry. Rozlične vychovávajú prvorodených a mladších. Rozlične
vychováva otec a mama. Z toho vzniká rozličná príchylnosť k rodičom. ( Ak odíde mama, tak sa dieťa rozplače, ak odíde otec,
tak  nie.  Až  v  15.  mesiaci  života  vie  dieťa  rovnovážne  posúdiť  oboch.)  Samozrejme,  že  to  závisí  od  času  stráveného  spolu.
Dieťa si aj odlišne volí rodičov kvôli aktivitám. 16. mesačné dieťa vyhľadá otca pre hru a mamu zase, keď má dieťa problém,
stres.

Interakcia osobnosti a prostredia
Nielen rodičia sa podieľajú na výchovnom prostredí. Osobnosť dieťaťa sa sama podieľa na výchovnom prostredí. Hovoríme,
že výchovné prostredie a osobnosť dieťaťa sú v interakcii. Rozlišujeme tri formy:

•

Reaktívna interakcia- vyjadruje, že odlišní ľudia reagujú na to isté prostredie odlišne. (Napríklad úzkostné dieťa bude
reagovať na prísnosť inak (rozplače sa) ako psychicky odolnejšie dieťa (nevšíma si to). Alebo iný príklad: Extrovertované
dievča pri nejakej návšteve s touto návštevou komunikuje, zatiaľ čo introvertovaný chlapec sa pri návšteve zavrie do izby
a hrá sa počítačové hry.) Táto reaktívna interakcia sa prejavuje aj v dospelosti a po celý život.

•

Evokatívna  interakcia-  spočíva  v tom,  že  každá  osobnosť  vyvoláva  u rozličných  ľudí  odlišné  reakcie.  (Napríklad
pokojné  deti  rodičia  kontrolujú  menej  ako  deti  agresívne  alebo  svedomité  deti  rodičia  kontrolujú  menej  ako  deti
nesvedomité.) Medzi spôsobom výchovy a osobnosťou dieťaťa nie je priamočiary vzťah. Dieťa vytvára spôsob výchovy
rodičov  a ten  potom  ďalej  ovplyvňuje  jeho  osobnosť.  Táto  interakcia  pôsobí  aj  neskôr  v živote-  láskaví  a  dobrí  ľudia
evokujú láskavé a dobré vzťahy, zlí evokujú zlé.

•

Proaktívna interakcia- súvisí s tým v akom prostredí deti rastú, také si ďalej vyberajú a vytvárajú sami. To ďalej
ovplyvňuje ich osobnosť. (napríklad spoločenské dievča ide s kamarátkami do kina, kým introvertovaný chlapec nie.) Čo
nemôže zvoliť samo, to samo vytvára. (napríklad ak ju kamarátky nezavolajú do kina sama im zatelefonuje a pozýva ich.)
Teda proaktívna interakcia vyjadruje postup, v ktorom je človek aktívnym činiteľom utvárania svojej osobnosti.

Za mlada je silná interakcia medzi genotypom a prostredím (účinkuje prostredie, ktoré vytvárajú rodičia). Keď dieťa

rastie, samo si začína prostredie vyberať a vytvárať. Stúpa proaktívna interakcia.
Niekedy rodičia vyberajú prostredie, ktoré negatívne koleruje s genotypom (introvertní rodičia hľadajú spoločenské
prostredie pre deti, aby aj oni neboli introverti. Alebo. Pre hyperaktívne dieťa hľadajú rodičia pokojné prostredie).

Otázka: či vlastnosti, ktoré si utvára osobnosť človeka, budú trvalé.
Menšie problémy pominú, väčšie ostávajú. U chlapca so zlou osobnosťou- skôr skončí školu, často nezamestnaní, často menia
zamestnanie U dievčaťa so zlou osobnosťou- v dospelosti si vezmú mužov s nižším spoločenským postavením, ako mali ich
rodičia, častejšie sa rozvádzajú a ak sa aj nerozvedú, tak žijú vo veľmi konfliktnom manželstve, častejšie ako dievčatá s dobrou
osobnosťou.

Malé skupiny

Veľká časť nášho života sa odohráva v malých skupinách. Malé skupiny sú efektívnym nástrojom na dosahovanie cieľov. Za
malú skupinu považujeme skupinu 3-13 členov.
Prečo  je  diskusia  v malých  skupinách  taká  dôležitá:  v demokratickom  spôsobe  vlády  sa  všetky  dôležité  rozhodnutia  musia
prediskutovať,  nikto  sa  nemôže  pýtať  na  rozhodnutia  iných  bez  toho,  aby  sa  spýtal  na  ich  názor.  Naopak  v autokratickom
spôsobe  vládnutia  vládca  vládne  na  základe  vlastných  rozhodnutí,  diskusia  sa  vôbec  nevyužíva.  Skupinové  rozhodnutia  sú
kvalitatívne  lepšie  ako  rozhodnutia  jednotlivcov.  V skupine  vzrastá  motivácia  k činnosti-  ľudia  sú  aktívnejší  (malá  skupina
facilituje činnosť jednotlivých účastníkov skupiny).
Človek je viac motivovaný, ak vie, že od jeho práce závisí činnosť ostatných.
Spolupráca členov malej skupiny môže byť:
1.  súťaživá- prevláda jeden člen, jeden prehrá a druhý vyhrá
2.  kooperujúca- pri tejto spolupráci získavajú niečo všetci
Riešenie problémov v skupine dáva vždy kvalitnejšie výsledky než jednotlivci v skupine- nazývame to Synergický efekt. Toto
všetko potvrdzujú výskumy amerických psychológov.
Charakteristiky malých skupín:
1.  Zdieľanie spoločného cieľa- preto nie je zhluk ľudí na ulici malou skupinou, lebo nezdieľajú spoločný cieľ.
2.  Veľkosť skupiny- najefektívnejšie sú skupiny s 5 členmi. Ak je úloh v skupine veľa, nemôže byť počet členov príliš malý

(nezvládli by to). Ak je skupina veľká, je vhodné rozdeliť ju do menších skupín. V soc. psychológii rozdeľujeme skupiny
podľa veľkosti:
a. Malé skupiny- členovia majú možnosť vstupovať do vzájomnej interakcie (aj s vedúcim) a vytvoriť si vzťahy.

Komunikácia medzi členmi a vedúcim je obojstranná.

b. Stredné skupiny- komunikácia medzi členmi a vedúcim je jednosmerná, nevytvárajú si vzťahy, ale vedúci je fyzicky

prítomný v skupine a pôsobí na členov.

c. Veľké skupiny- komunikácia medzi vedúcim a členmi je len sprostredkovaná, nevznikajú tu osobné vzťahy. (Napr.

politická strana, národ,...)

3. Miesto stretávania členov skupiny- vo všeobecnosti určuje atmosféru stretnutia. (Je rozdiel, ak sa skupina stretne

v internátnej izbe- neformálnejšie ako keď sa stretne v zasadacej miestnosti- formálnejšie stretnutie). Miesto sa vyberá
podľa toho, čo chce skupina dosiahnuť. (Ak je zmyslom skupiny prilákať nových členov, tak sa stretnutie koná na voľnom
priestranstve a vo vhodnom čase, typickým príkladom sú predvolebné kampane. Ak je zmyslom osobný rozhovor,
stretnutie sa uskutočňuje v interiéri.)

4. Usporiadanie sedenia členov- ako si členovia posadajú, tým je dané, akú štruktúru má skupina a čo chce dosiahnuť. Ak sa

stretnutie koná okolo stola, stretnutie je formálnejšie, ako by sa konalo bez stola. Ak sa stretnutie koná okolo stola, stôl
rozhoduje o atmosfére. (Pri okrúhlom stole nikto nedominuje. Pri pravouhlom stole je za vrcholom ten, kto dominuje. Po
pravici a ľavici dominujúceho sedia jeho najdôležitejší ľudia- „pravá“ a „ľavá“ ruka. Oproti dominujúcemu sedí hlavný
opozičný. Aj on má pri sebe „pravú“ a „ľavú“ ruku. Ostatní členovia- ku akému čelu stola sedia bližšie, tým viac držia tej
stránke. V strede sedia nerozhodní členovia.) Usporiadanie sedenia je dôležité pri prvom stretnutí. Môžeme pozorovať jav,
že ako si členovia sadnú prvýkrát, potom si tak sadajú stále, na každom ďalšom stretnutí.

5. Skupinové normy- sú to neformálne pravidlá činnosti skupiny, ktoré nie sú nikde napísané, ale dodržujú sa. (napríklad, že

v kostole sa nefajčí) Tieto normy dávajú skupine istú štruktúru a skupina, ktorá sa riadi normami, efektívnejšie pôsobí (nie
je zmätok). Majú aj ten zmysel, že sú rozhodujúcim článkom vstupu pripojenia sa k skupine alebo nie. Od členov, ktorí
vstupujú do skupiny, sa očakáva, že normy budú dodržiavať. Niektoré skupiny nemajú normy- majú len jednu a to: Každý
si robí svoju prácu.

6. Skupinové pravidlá- sú to písané regulátory správania. Pomáhajú skupine k väčšej efektívnosti a zabezpečujú, že nikto

nebude mať monopol na zneužitie skupiny.

7. Skupinová súdržnosť- vyjadruje to, čo drží členov skupiny spolu. „Patrím k nejakej skupine“ je veľmi silným pocitom

satisfakcie. Na podporu súdržnosti v skupine sa  musí niečo urobiť a dobrý vedúci by to mal vedieť. Na začiatku by mal
každý dostať priestor predstaviť sa, pred a po stretnutí sa poskytuje čas na socializáciu (nielen čas na prácu). Socializácia
je  povinnosťou  vedúceho.  Niekedy  môže  byť  súdržnosť  na  škodu.  A to  vtedy,  keď  je  príliš  veľká.  Dochádza  k javu-
skupinové  myslenie.  Pri  skupinovom  myslení  je  skupina  natoľko  súdržná,  že  neprijíma  žiadne  nové  myšlienky  z vonka,
čím  členovia  ignorujú  etické  dôsledky  svojho  konania,  stereotypyzujú  členov  iných  skupín  (futbalové  kluby).  Na  člena
skupiny,  ktorý  sa  nechce  tomu  prispôsobiť,  je  vytváraný  tlak,  aby  sa  podriadil  (si  s nami  alebo  proti  nám?)  Typickou
skupinou skupinového myslenia bola komunistická strana.

Rola vedúceho a členov skupiny

Problémy a nedostatky na schôdzach, čo nemajú ľudia radi na schôdzach:

ľudia nevedia, o čom je schôdza

nikto nevie, čo sa má na schôdzi riešiť

schôdza nemá program

trvajú dlho

sú nudné

prejavy niektorých sú príliš dlhé

treba príliš veľa vecí riešiť

nikto nechce hovoriť o reálnych, skutočných problémoch

niektorí členovia sa skupinového diania nezúčastňujú, nemajú záujem, bolo by lepšie keby tam vôbec

neboli
-

na schôdzach je veľa odbočení od témy

vedúci rozhodne vopred o výsledku a schôdza to má len odobriť

ľudia útočia jeden na druhého a to je kontraproduktívne

Je to hlavne úloha vedúceho, aby sa týmto bodom na schôdzach vyhlo, ale veľkú zodpovednosť na tom majú aj účastníci.
(Efektívnosť skupiny závisí od efektívnosti jej členov.)

Výber vedúceho skupiny
Poznáme tri spôsoby:
1. Buď je poverený vedením skupiny- Realizuje sa to často v prechodných obdobiach a na obmedzenú dobu. Právomoci

vedúceho sú oklieštené.

2. Vedúci je zvolený- Väčšinou je to v skupinách, kde majú formálnu štruktúru a tam kde je viac názorov v jednej skupine

(zvolí sa vedúci a on rozhodne).

3. Funkcia vedúceho rotuje medzi jednotlivými členmi- Je to vysoko demokratický spôsob, lebo každý člen sa aspoň raz stane

vedúcim. (Mala to Juhoslávia po smrti Tita. Juhoslávia sa skladala zo šiestich republík, prezidenti rotovali.)

Človek môže byť vedúcim v jednej skupine, ale len členom v druhej skupine.
Človek môže byť efektívnym vedúcim v jednej skupine, ale neefektívnym v druhej.

Vodca si zvolí spôsob svojho vládnutia:
♦

Autoritatívny spôsob vládnutia- Strháva pozornosť na seba, rozhoduje len on sám, neporadí sa s členmi o rozhodovaní,

ostatní členovia nemajú možnosť vstúpiť s ním do interakcie.

♦

Demokratický spôsob vládnutia- Nerozhoduje vodca sám, ale prichádza s podnetmi, aby o nich diskutovali, poukazuje

len na smery aktivity, zabezpečuje, aby sa každý člen mohol k danému problému vyjadriť. Tento spôsob je často funkčný,
lebo v ňom dochádza k voľnému toku informácií a všetci môžu byť v skupine aktívni. Demokratický spôsob poskytuje
priestor na tvorivosť a originalitu. Tým, že sa každý člen podieľa na rozhodovaní, vzrastá motivácia k práci. Ľudia
prijímajú ciele skupiny za svoje, stotožňujú sa s ňou.

♦

Liberálny spôsob vládnutia- Vodca nie je príliš výrazný, nerobí veľa pre skupinu (zvolá ju dohromady, inak vôbec

nezasahuje). Nevytyčuje ciele a aktivity, lebo členovia v tejto skupine nemajú radi, keď ich niekto diriguje, chcú len, aby
ich niekto zvolal. (Napr. skupina anonymných alkoholikov)

Vedenie skupiny- Ak je vodca zvolený, má určité povinnosti:
1. aby stanovil postupy činnosti skupiny- Týmito postupmi sa skupina riadi. Ak sa stretne skupina prvýkrát, povinnosťou

vedúceho je, aby sa členovia zoznámili (každý povie niečo o sebe, predstaví sa a tým sa členovia zblížia). Vyberie sa
zapisovateľ. Je dobré, keď má schôdza nejaký program (agendu). Vodca má zabezpečiť, aby každý participoval na dianí
skupiny.

2. aby udržiaval celú skupinu na nastúpenej ceste- Vodca má dávať pozor, aby sa neodbočilo od témy, má upozorniť ak sa už

diskusia opakuje. Aby vedieť vstúpiť do diania, je potrebná určitá dávka asertivity, ale aj dávka diplomacie (taktný).
Vodca by mal sumarizovať to, k čomu skupina dospela a vytýčiť ďalšie smery a ciele.

3. aby poukazoval na problémy, ktoré treba riešiť aj na možné riešenia problémov- Hlavne má poukazovať na tie problémy,

ktoré ešte neboli vyriešené a treba ich konečne vyriešiť. Dbať nato, aby informácie boli relevantné, platné, pravdivé
a dôležité pre rozhodovanie skupiny. Mal by sa sústrediť na možné alternatívy riešenia, zhodnocovať ich, poukazovať na
možné dôsledky a nakoniec stanoviť plán na dosiahnutie riešenia.

4. aby delegoval zodpovednosť- niektorí ľudia nechcú byť vodcami, lebo nechcú znášať zodpovednosť. Ale dobrý vodca by

ju mal delegovať na členov skupiny, má sa obklopiť správnymi ľuďmi a na nich delegovať (inak by sa psychicky zrútil
z toľkých povinností).

5. aby podporoval sociálnu interakciu- Jeho povinnosťou je, aby sa členovia na prvej schôdzi zblížili. Je dobré, ak na ďalších

stretnutiach oslovuje členov krstnými menami, používa vhodné slovné spojenia (my, naša, spolu,...). Vedúci má nabádať
všetkých, aby boli aktívni, zapájali sa do diskusie, má oceňovať hodnotné príspevky, odmeňovať pozoruhodné výkony.

Skupiny  rozlišujeme  zrelé  a nezrelé.  Nezrelé-  v prvých  štádiách  svojho  vzniku,  skupina  je  pasívna  a neorganizovaná,  ale
postupne sa stáva schopnou aktivity, stáva sa zrelou tj. jej činnosť nezávisí len od vedúceho skupiny.
Členovia  skupiny  zastávajú  tie  isté  roly  ako  v iných  druhoch  skupinovej  komunikácie.  Roly  zohrávajú  tak  účastníci  ako  aj
vedúci skupiny. Roly delíme do troch kategórií:
- úlohové
- udržiavacie
- negatívne
Úlohové-  pomáhajú  skupine  dosahovať  ciele;  roly  spočívajú  v nových  myšlienkach  a nápadoch;  môžu  sa  vymieňať  medzi
účastníkmi skupiny; rozoznávame trojaké úlohové:
1.  Iniciátori  respektíve  urýchľovači-  Tí  prichádzajú  s novými  nápadmi,  vytyčujú  nové  ciele,  postupy  a riešenia.  Sú  to

najtvorivejší a najenergickejší členovia. Neváhajú zasiahnuť do diania skupiny.

2. Informátori- Zberači informácií. Čím skupina stojí pred zložitejšou úlohou, tým viac informácií potrebuje. Každé

skupinové rozhodnutie musí byť dobre podložené informáciami. Táto rola je niekedy formalizovaná (napr. v parlamente-
parlamentný spravodajca).

3. Rola kritika alebo analytika- Analyzujú informácie zozbierané informátormi a kriticky ich hodnotia. (Poznáme ich podľa

viet- tento bod sme už prebrali dvakrát, mali by sme sa pozrieť späť a prehodnotiť to,...)

Udržiavacie- každá skupina plní aj emocionálne potreby. Rozlišujeme:
1. Rola povzbudzovača- Nabádajú členov a oceňujú príspevky iných k skupinovému dianiu. (Poznáme ich- naozaj si urobil

dobrú prácu, teraz sa zamerajme na to ako to doviesť do konca) Sú dobrí poslucháči, nikdy nehovoria negatívne úsudky.

2. Harmonizéri- Tí, ktorí napomáhajú robiť kompromisy v skupine, dbajú na harmóniu. Dbajú na to, aby skupina prijala

stanovisko, ktoré je prijateľné pre všetkých (ciele skupiny sú nad cieľmi jednotlivca).

3. Rola regulátorov- Regulujú skupinové diskusie. Dbajú na to, aby každý člen dostal priestor povedať svoj názor. Inokedy je

ich funkciou redukovať príspevky, zastaviť člena, ktorý veľa rozpráva. Regulátor dbá na to, aby nebol veľmi autoritatívny.

4. Rola pozorovateľa- Podporuje súdržnosť skupiny, je citlivý voči potrebám každého člena. (Napr. hovoria- Myslím, že sme

si nevšimli to, čo hovorila Martina,...)

Toto boli aktívne roly.
Negatívne- tieto roly rozdeľujeme na:
1. Agresori- Útočia na ľudí, aby oni boli v lepšom svetle. Majú svoje vyhradené názory, ktoré nechcú zmeniť. Odmietajú sa

podriadiť.

2. Ľudia, ktorí v skupine hľadajú uznanie, pochopenie u iných, kým nestrhnú pozornosť na seba. Ich príspevky sú irelevantné

alebo vzdialené od témy, o ktorej sa diskutuje.

3. Ľudia, ktorí v skupine hľadajú pomoc, radu, usmernenie, sympatiu, pomoc v riešení osobných problémov.
4. Ľudia utiahnutí, nemajú žiadny názor, nemajú záujem o dianie v skupine
Ako sa má vedúci vysporiadať s negatívnymi rolami v skupine:

Pripomenúť tým, čo sa ešte nevyjadrili, aby tak urobili.
Riešiť konflikty (názorové konflikty, osobné antipatie,...) medzi členmi skupiny hlasovaním.
Pomáhajú pri tom postupy:
1.  Iniciatíva- všetci členovia majú byť iniciatívni, najmä demokraticky vedené skupiny majú iniciatívnych ľudí
2.  Empatia- pomáha vcítiť sa do myslenia iných členov, skupín
3.  Asertivita- zdravé sebapresadzovanie, z času načas by mali byť asertívni všetci, vedúci by mal viesť členov k asertivite
4.  Trpezlivosť- lebo tí, ktorí sú rýchli, nemajú trpezlivosť s pomalšími

Interakcia v skupine
Skupina má dve základné funkcie- aby práca bola urobená a udržiavať sociálne vzťahy.
V skupine pri skupinovom dianí prebiehajú sociálno-psychologické javy:
1.  sociálna  fasilitácia-  jav,  kedy  prítomnosť  (aj  keď  je  prítomnosť  len  domnelá)  iných  ľudí  zvyšuje  výkonnosť  človeka.

Napr. herci, atléti, politici,... Človek sa vypne k lepším výkonom pred inými ľuďmi.

2. sociálna interferencia- jav, kedy prítomnosť iných ľudí pôsobí rušivo. Napr. študenti, herci,... Interferenčný vplyv rastie

s počtom ľudí, významnosťou človeka a blízkosťou človeka. Schéma:
K fasilitácii  dochádza,  keď  má  človek  úlohy  jednoduché  a dobre  osvojené  a k interferencii,  keď  má  človek  úlohy
komplikované a slabo osvojené.
Vznikli dve teórie, prečo prítomnosť človeka pôsobí interferujúco:
a.  prítomnosť pôsobí rušivo a človek rozdeľuje pozornosť medzi úlohou a ľuďmi a to oslabuje výkonnosť.
b.  prítomnosť človeka spôsobuje zvýšené vzrušenie a oslabuje racionálnosť konania.
Teda, ak má byť učiteľ dobrým prednášateľom, mal by hovoriť len to, čo má dobre osvojené, inak dôjde k interferencii.
Tieto dva javy prebiehali, keď človek niečo vykonával pred skupinou iných ľudí, no ďalšie javy prebiehajú, keď skupina
ľudí robí to isté.

3. zaháľanie v skupine- jav, kedy členovia skupiny podávajú nižší výkon, než ako samostatní jedinci. Čím viac má skupina

členov, tým má každý člen menší výkon. Je to aj vtedy, keď je prítomnosť ostatných členov len domnelá. Tento jav sa dá
eliminovať tým, že o výkone každého člena sa bude v skupine diskutovať. Zaháľanie je ovplyvnené kultúrou etnika. Tá
kultúra môže byť individualistická (USA) alebo kolektivistická (Čína, Rusko). Individualizmus- sklon klásť osobné ciele
nad ciele skupiny (rodina, pracovisko, národ). Kolektivizmus- sklon zdôrazňovať záujem skupiny nad jedincom.
K zaháľaniu viac dochádza v individualistickej kultúre.

4. vyhraňovanie názorov v skupine- v skupine sa názory vyhraňujú, dochádza k tzv. polarizácii skupiny. (Skupina bungi-

jumping-  ich  názory  budú  v závere  diskusie  radikálnejšie-  ísť  skočiť.  Skupina  bankárov-  ich  názory  budú  v závere
konzervatívnejšie v prítomnosti iných.) Sú tu dva faktory, ktoré vysvetľujú vyhraňovanie názorov:
a.  vymieňanie informácií
b.  posun s smerom k normám skupiny, prispôsobovanie sa normám skupiny

5. skupinové myslenie- jav, kedy je skupina príliš súdržná a nepripúšťa diskusie a iné názory z vonka. To má za následok, že

skupina dospeje k chybným rozhodnutiam.
Predpoklady, ktoré podporujú skupinové myslenie:
a.  súdržná skupina
b.  izolácia členov skupiny od vonkajších vplyvov
c.  nezvažujú sa argumenty pre a proti nejakého rozhodnutia
d.  direktívny vedúci- explicitne podporuje istý postup konania
e.  vysoká miera stresu
f.

túžba po konzense

g.  niektorí členovia súhlasia len preto, lebo sa chcú vyhnúť nesúhlasu ostatných členov
Symptómy skupinového myslenia:
a.  ilúzia jednomyseľnej mravnosti a nezraniteľnosti
b.  tlak na nesúhlasiace osoby- aby sa prispôsobili
c.  vytvára sa autocenzúra nesúhlasu- človek sa bojí prejaviť nesúhlas
d.  kolektívna racionalizácia- členovia si zdôvodňujú postup, nájdu racionálne vysvetlenie
e.  v skupine sú samozvaní strážcovia myslenia- pripúšťajú len tie názory, ktoré sú zhodné s názormi vedúceho
Chyby k akým dôjde pri skupinovom myslení:
a.  neúplné skúmanie alternatív konania
b.  zabúda sa na riziká preferovanej voľby
c.  nedôsledné vyhľadávanie relevantných informácií
d.  predpojatosť pri spracovaní získaných informácií
e.  opomenutie znovu posúdiť zamietnuté alternatívy
f.

opomenutie zostaviť rezervný plán v prípade zlyhania

Predpoklady ako sa vyhnúť skupinovému mysleniu:
a.  vedieť, čo je to- poznať zákonitosti skupinového myslenia
b.  vedúci má podporovať otvorenú atmosféru diskusie o problémoch
c.  vedúci by nemal podporovať žiadny názor vopred (pred diskusiou)
d.  pri rozhodovaní by mali byť prizvaní odborníci z iných oblastí, ktorí poskytujú nový pohľad na vec

e. jeden alebo viacerí členovia majú byť poverení funkciou- „advokát diabla“- neustále oponovať a protirečiť
f.

ak skupina dospeje k nejakému riešeniu má sa spraviť ešte jedno stretnutie o druhej alternatíve

6. konformita (prispôsobivosť)- postup, pri ktorom jedinec prispôsobuje svoje správanie normám skupiny.

Konformita je silným mechanizmom, závisí od faktorov:
a. veľkosti skupiny- čím väčšia skupina, tým väčšia konformita. Ale ak sú členovia už štyria, väčší počet členov už tak

výrazne konformitu neovplyvní.

b. súdržnosť skupiny- čím je súdržnosť väčšia, tým je aj konformita väčšia
c. sociálny status- najkonformnejší sú ľudia s priemerným sociálnym statusom (ľuďom s nízkym statusom to nepomôže,

lebo sú izolovaní a ľudia s vysokým to nepotrebujú)

d.  kultúra- ľudia v individualistickej spoločnosti sú menej náchylní ku konformite
e.  jednohlasnosť a jednomyseľnosť skupiny- kde sú rôzne názory, tam je konformita nižšia a opak.
Vplyv  menšiny-  Je  bežné  ,  že  člen  skupiny  sa  prispôsobí  ostatným  členom.  Ale  niekedy  sa  nie  jeden  konformuje  podľa
väčšiny,  ale  jeden  človek  alebo  menšina  ovplyvní  veľkú  skupinu.  To  je  možné  vtedy,  keď  menšina  prejavuje  zhodné
názory  bez  toho,  aby  sa  prejavovala  rigídne,  arogantne  a dogmaticky.  Takéto  menšiny  sú  sebaisté  a kompetentné.
Pôsobenie je ešte účinnejšie, keď obhajuje stanovisko zhodné so sociálnymi normami širšej spoločnosti. (Napr. Charta 77
obhajovala toleranciu a slobodu.)

7. povoľnosť alebo vyhovenie- proces, v ktorom jedinec jedná v súlade s požiadavkami iného človeka, ktorý mu je rovný.

Rozoznávame sedem bodov na dosiahnutie povoľnosti:
a.  oprávnenie- sme ochotní vyhovieť človeku, keď je jeho požiadavka oprávnená
b.  reciprocita- sme ochotní vyhovieť, keď vieme, že mu niečo dĺžime
c.  technika nízko letiaca lopta- niekto nás naláka na nízku cenu a potom ju zvýši
d.  technika noha vo dverách- niekto chce odo mňa malú vec a ja po čase zistím, že je to veľká vec, požiadavka
e.  technika dverami do tváre- (2000Sk ––>  500Sk)
f.

technika a to nie je všetko- využívajú to reklamy v teleshopingu, darček zadarmo

g. technika ťažko to dostať- tovar, ktorý nám ponúkajú je ťažko dostupný

8. poslušnosť- proces, v ktorom jednotlivec plní nariadenia iného človeka- autority (môže byť skutočná alebo domnelá).

Výskumy, nakoľko sme schopní byť poslušní voči autorite, robil Milgram. Boli to experimenty, ako sa jednoduchý človek
môže stať slepo poslušným voči autorite.

Experiment  s elektrickými  šokmi.  Pri  chybe  mali  dať  človeku  elektrický  šok  Pri  prvej  chybe  to  bol  šok  o sile  15  V.  Pri
každej ďalšej chybe mali šok zvýšiť o 15 V. Pri intenzite 70-80 V sa ozývali výkriky, pri intenzite 100V protestovali, po
intenzite  300  v boli  už  v tichej  agónii.  Aj  napriek  tomu  až  60%  účastníkov  testu  došlo  až  po  hranicu  450  V-  smrť.
(Zaplatili im za to a pred testom prijali normu urobiť to.)
Rozlišujeme štyri faktory, ktoré zvyšujú našu ochotu podriadiť sa:
a.  sociálne normy- v tom experimente prijali normu dokončiť to a preto bol na nich vyvíjaný veľký tlak
b.  stály dohľad- pri stálej prítomnosti autority sme poslušnejší ako keď tam nie je.
c.  nárazníky- v experimente- keby tam medzi nimi nebol stena, ochota by bola nižšia, lebo by tú obeť videli. Najbežnejší

nárazník dnes je vzdialenosť medzi človekom a jeho obeťou (vojna v Iraku)

d. ideologické ospravedlnenie- súbor presvedčení, ktoré legalizujú autoritu vedúceho pracovníka
Vzbura- v niektorých situáciách nie je človek ochotný slepo poslúchať autoritu. Faktory , ktoré ovplyvnia vznik vzbury sú:
neznesiteľná ekonomická a sociálna situácia a model vzbury. Model (príklad) vzbury je veľmi dôležitý, bez neho by
mnohé vzbury nezačali. (Napr. Modelom pre nás boli v roku 1989 Pražskí študenti.)

9. deindividualizácia- niekedy sa tento pojem označoval ako davová psychóza. Francúzsky sociológ Le Bon vysvetľuje

v diele  Dav  to,  ako  sa  ľudia  chovajú  v dave.  Sú  dôverčiví,  netolerantní,  prejavujú  násilie  a krutosť  primitívnych  tvorov.
Nikdy  by  tak  nekonali,  keby  boli  sami  a svoje  činy  neskôr  ľutujú.  (Napr.  Veľká  Francúzska  revolúcia)  Chovajú  sa  tak
preto, lebo konajú pod vplyvom miechy a nie pod vplyvom mozgu, čím sa posunú o fylogenetický stupienok nižšie.

Po určitom čas bola modernizácia pojmu davová psychóza a premenovali tento jav na deindividualizáciu. Človek v dave
je zbavený svojej individuality. V dave sa emócie rýchlo šíria- emocionálna nákaza.(Pokus- ženy v plášti dávali
elektrické šoky. Keďže boli v plášti, boli zbavené identity, boli anonymné a tým boli aj bezohľadnejšie a dávali šoky
s vyššou intenzitou.)

Spôsob oblečenia ovplyvní myslenie človeka. Oblečenie podnecuje osobu, aby hrala rolu, s ktorou je uniforma spojená.

(Rozdiel v chovaní človeka, keď má civilné oblečenie alebo odev zdravotnej sestry).

Príčiny deindividualizácie: - anonymita

vysoká úroveň aktivácie

zameranie na vonkajšie udalosti- jeden spoločný záujem ľudí

jednotnosť skupiny

Tieto príčiny vyvolávajú znížené sebauvedomovanie, čo vedie k deindividualizácii človeka.

Následky deindividualizácie:- znížené zábrany voči impulzívnemu chovaniu

     - zvýšená citlivosť k bezprostredným podnetom a momentálnym citovým sta
     - neschopnosť monitorovať a regulovať vlastné správanie
     - zmenšená obava z hodnotenia inými ľuďmi

- znížená schopnosť racionálne uvažovať

Je dobré, keď má dav vodcu, lebo on má vplyv na skupinu a dav sa dá ním odviesť od páchania zla.
(Vyjednávači- apelujú na ľudské potreby a hrajú o čas, lebo zápal teroristu s časom klesá)
1.-9. sú negatívne formy skupinových javov 10.-11. sú pozitívne javy.

10. zásah prizerajúceho sa- tento jav hovorí a tom , kedy je človek ako člen skupiny ochotný pomôcť. Amerikou otriasla

vražda čašníčky, ktorá sa stala pred jej bytovkou a nikto z 37 podnájomníkov jej neprišiel na pomoc. Sociológovia skúmali
prečo bola taká apatia, nevšímavosť a neochota pomôcť medzi ľuďmi a dospeli:- ľudia majú strach zasiahnuť (zranenie,
smrť)
-

ľudia nezasiahnú, lebo si privolajú po zásahu komplikácie (súdne procesy,...)

zásah vyžaduje rýchle rozhodnutie- väčšina nie je na to pripravená.

ľudia nezasiahnú, aby nevyzerali ako hlupáci

Prizerajúci je v nezávidiahodnom postavení.
Podmienky neochoty pomôcť:
1. vymedzenie situácie- to znamená, že človek nevie ako má odhadnúť situáciu. (dym-para, opitý-záchvat) Pozerá po

ostatných, ako zareagujú a keď oni nič nerobia tak ani on. Tento jav nazývame pluralistická ignorácia.

2. rozloženie zodpovednosti- prečo mám zasiahnuť ja, keď to urobí niekto iný. (Pri vražde čašníčky si každý

podnájomník myslel, že ten druhý zavolal políciu.)

Neochota  pomôcť  sa  zníži  ak  sa  eliminujú  tieto  dva  faktory.  Pri  pokuse,  kde  bolo  zjavné,  že  človek  odpadol  a nik  mu
nešiel na pomoc (eliminovali sa tie dva faktory), ľudia boli ochotní pomôcť.
Dôležitý je model pomoci- keď ľudia vidia ako pomôcť, sú ochotnejší.
Faktory,  ktoré  ovplyvňujú  ochotu  pomôcť  v naliehavých  situáciách:  Rozlišujeme  3  charakteristiky.  Char.  obete,  situácie
a okoloidúceho
A.  Charakteristika obete:
Faktory zvyšujúce ochotu:- obeť je podobná nám

- obeť je vo vzťahu s nami

Faktory znižujúce ochotu:- zvratky alebo krv obete

- obeť je členom stigmatizovanej skupiny (alkoholik, bezdomovec, Róm) alebo

je obeť málo atraktívna

B. Charakteristika situácie:
Faktory zvyšujúce ochotu: - okoloidúci je v dobrej nálade

- obeť a okoloidúci sú v nejakom vzťahu

Faktory znižujúce ochotu: - veľký počet okolostojacich

- časový tlak

C. Charakteristika okoloidúceho:

Faktory zvyšujúce ochotu: - podobnosť obete a okloidúceho (vek, pohlavie,...)

- empatia (vcítiť sa do utrpenia)
- poznanie zásad prvej pomoci
- skúsenosti z oblasti medicíny
- ak odmietnem pomoc, v očiach iných budem nesympatický
- dobrá nálada okoloidúceho
- sám okoloidúci bol v takej situácii a dostal pomoc od druhého
- vzťah medzi obeťou a okoloidúcim

Faktory znižujúce ochotu: - predsudky voči obeti

- negatívne reakcie na prechodné vlastnosti obete (napr. oblečenie)
- obava okoloidúceho, že bude vyzerať hlúpo a neohrabane
- okoloidúci naozaj nevie pomôcť

11. presviedčanie- presvedčovaniu sme vystavení alebo sami presviedčame. Tento jav bol tiež predmetom výskumu

sociálnych  psychológov.  Vytvorili  teóriu  kognitívnej  reakcie,  ktorá  vysvetľuje  priebeh  presvedčovania.  Teória  tvrdí:
presviedčanie  je  sebapresviedčaním,  ktoré  je  vyvolané  myšlienkami,  ktoré  osobu  napádajú  pri  počúvaní  alebo  čítaní
argumentov inej osoby. Prijímame argumenty, ktoré sa zhodujú s mojím presvedčením a neprijímame argumenty , ktoré sa
nezhodujú s mojím presvedčením.
Pri  presviedčaní  môže  dôjsť  k  „bumerangovému  efektu“-  ten,  čo  nás  presviedča,  nás    nielenže  nepresvedčí,  ale  sa  ešte
utvrdím vo svojom názore.
Argumenty v presviedčaní:
1.  jednostranné-    presviedčajúci  nám  predostiera  argumenty  (fakty),  ktoré  podporujú  len  jeden  názor.  Jednosmerné

argumenty sú väčšinou predstierané jednoduchým, nevzdelaným ľuďom. (Napr. vláda a referendum)

2. obojstranné- presviedčajúci nám ponúka fakty, ktoré hovoria o jednej, ale aj druhej stránke veci. Takéto argumenty sa

ponúkajú ľuďom vzdelaným a inteligentným.

Voči presviedčaniu máme byť odolní. Odolnosť sa dá naočkovať ako keď lekári očkujú proti chorobe.
Spôsoby presvedčovania:
1. hlavný- jedinec reaguje na podstatné informácie o probléme. Tento spôsob prebieha, keď sú ľudia v danej téme

informovaní.

2. vedľajší- jedinec sa zameriava na nepodstatné javy v komunikácii, neriadi sa podstatou argumentov, ale tým ako

osoba vyzerá, čo má oblečené,... Tento spôsob prebieha, keď ľudia nie sú informovaní v danej téme.

Keď neviem posúdiť kvalitu argumentov používam pravidlá heuristiky: to sú napr.
- Správa s viacerými argumentmi je presvedčivejšia
- „Politici vždy klamú!“
- Čím viac má človek titulov, tým je múdrejší.

Protispoločenské (antisociálne) správanie
Pre  spoločnosť  alebo  pre  jej  členov  je  takéto  správanie  škodlivé  a je  spoločnosťou  zavrhované.  Rozlišujeme  dva  prejavy:
agresia a predsudky
Predsudky-  negatívny  postoj  voči  nejakej  skupine  ľudí  založenej  na  chýbajúcich  alebo  chybných  informáciách.  Dochádza
k tomu  na  základe  kategorizácie  a stereotypu.  Kategorizujeme  ľudí  do  jednej  skupiny  podľa  rôznych  kritérií-  ľudia  majú
spoločnú vlastnosť. To je prototyp. Prototypy dané na každého člena v skupine sa stávajú stereotypmi.
Zdroje predsudkov:
1.  domnelá  odlišnosť-  pri  vytváraní  postojov  k  ľuďom  sme  ovplyvnení  odlišnosťou  postojov  týchto  ľudí.  Máme  radi  ľudí

s rovnakými postojmi ako máme my. ( Ľudia odlišného náboženstva majú odlišné postoje = zdroj predsudkov. Aj keď
ľudia s odlišným náboženstvom majú rovnaké postoje, myslíme si, že to tak nie je = domnelá odlišnosť.)

2. spoločenské konflikty- medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev a rás je veľa konfliktov, na základe ktorých vznikajú

predsudky. Dôležitú úlohu tu zohráva aj xenofóbia.

3. učenie pozorovaním- predsudky si osvojujeme od rodičov a dospelých a oni ich v nás ešte posilňujú (odmeňujú deti).

Predsudky  sa  prenášajú  z jednej  generácie  na  druhú.  Preto  sú  dôležité  rolové  modely-  kde  deti  vidia  ľudí  tolerantných
a tým si neosvoja predsudky. Dôležitú úlohu pri vzniky predsudkov má televízia. V nej je veľa násilných scén a agresie na
základe predsudkov. Najviac násilia je v rozprávkach. Násilie má dva efekty:
a.  násilie plodí násilie
b.  sme tolerantní voči prejavom násilia

4. spracovanie informácií- predsudky fungujú ako kognitívne filtre, pomocou ktorých vnímame ľudí okolo seba

(kategorizujeme), ľahšie si zapamätáme tie správania, ktoré sa zhodujú s našimi predsudkami.(Ľahšie si v pamäti
vybavíme Róma čakajúceho pred poštou ako Róma v robote.)

5. kategorizovanie ľudí- ľudia inklinujú rozdeľovať spoločnosť „my a oni“. Tých , ktorí patria k nám, posudzujeme

priaznivejšie. Príslušníkov mojej skupiny považujem za rôznorodejších, zatiaľ čo príslušníci inej skupiny sú homogénni.
Dochádza k izolácii príslušníkov rôznych skupín.

6. Viktimizácia na základe predsudkov- Obete predsudkov sú hrdé, zdôraňujú svoju odlišnosť a nadradenosť vočiiným.

(černosi hovoria- black is beautiful alebo homosexuáli- „Gay pride“)

Ako predchádzať predsudkom, odstrániť ich:
Pokus r.1954- vytvorili sa dva chlapčenské tábory. Rivalita medzi tábormi bola najskôr len v športe, no neskôr sa preniesla aj
do mimošportových situácií. Odstránili ju tak, že velitelia vyvolali situáciu, kde chlapci z oboch táborov museli spolupracovať.
Predsudky ustali, až sa stali priateľmi.
Na odstránenie predsudkov: - lepšie sa spoznať, spolupracovať

- dve skupiny musia mať rovnaký status
- spoločenské normy musia byť priaznivé pre odstránenie predsudkov
- šíriť nové informácie, ktoré protirečia predsudkom

Agresia- je to správanie, v ktorom zámerne poškodzujeme správanie iného človeka. Agresiu delíme:
1. hostilná- agresívne správanie je emocionálne a impulzívne a je často vyvolané pocitom bolesti a stresom. Zámerne

spôsobujeme človeku bolesť a utrpenie, nezáleží, či týmto niečo získame alebo stratíme. (Predbiehať autá)

2. inštrumentálna- chceme niečo získať a násilie je len vedľajším produktom (konanie bankového lupiča)
Prítomnosť agresívnych foriem vysvetľujú dve teórie:
1. teória Z. Freuda, ktorá rozlišuje u človeka dva pudy. Pud tanatos (smrti) a pud eros. Práve ten pud tanatos spôsobuje, že

človek má vrodenú tendenciu k deštrukcii, preto bolo, je a bude toľko vojen.

2. teória- agresia je reakcia na frustráciu, pudy tu nezohrávajú žiadnu úlohu. Pocit frustrácie vzniká, keď je medzi človekom

a jeho cieľom nejaká prekážka. Agresii sa dá vyhnúť tak, že vytvoríme podmienky, aby sme sa vyhli frustrácii.

Láska a príťažlivosť
Láska: Existujú dve teórie lásky:
1. r. 1986, Robert Sternberg- rozlišuje tri komponenty lásky: vášeň, dôvera a oddanosť. Kombináciou týchto troch

komponentov môže vzniknúť 8 druhov lásky.

vášeň

dôvernosť Oddanosť

typ lásky

ľahostajnosť

očarenie

zamilovanosť

romantická

prázdna

verná

pochabá

dokonalá

2. r.1987, teória pripútanosti (attachment)- dôležitú úlohu v prejavovaní lásky má naše detstvo.

a.  Ak rodičia deťom prejavovali lásku, starostlivosť a bezpečie aj deti budú v dospelosti také k svojim partnerom.
b.  úzkostlivo ambivalentní milenci- sužujú sa, sú žiarliví, nedostatok dôvery. Tieto pocity tiež pramenia z detstva.
c.  vyhýbaví milenci- udržujú odstup od partnera, nemajú radi psychickú blízkosť partnera.

Interpersonálna príťažlivosť:
Pestovanie osobných vzťahov hrá dôležitú úlohu.
„Najväčší luxus je mať blízke vzťahy.“
Determinanty, ktoré rozhodujú o vzniku náklonnosti:
1. telesná príťažlivosť- prečo je takou žiadúcou:

-  myslíme si, že pekní ľudia majú lepší charakter
-  sebavedomie aj naša sociálna pozícia v ich prítomnosti rastie
-  je prvým sitom hľadania priateľov
-  pre krátkodobý vzťah je dôležitá, pre dlhodobý sú dôležité aj iné faktory

2.  blízkosť- či sa stanú ľudia priateľmi, závisí od toho v akej vzdialenosti od seba žijú
3.  oboznámenosť- oboznámenosť zvyšuje náklonnosť
4.  podobnosť-  ľudia  sa  stanú  partnermi,  keď  sú  si  podobní  (rasa,  viera,  sociálna  a ekonomická  vrstva,  rovnaké  postoje

k pohlavnému životu a k manželským rolám) Na túto podobnosť sa vyvíja dosť veľký sociálny tlak. Ak majú partneri
povahovú podobnosť = najstabilnejšie manželstvo.

Manželstvo a láska- niekedy 60%, no dnes už 80% ľudí si myslí, že láska je pre manželstvo dôležitá. City vznikajú na nové
nečakané podnety. Manželov po rokoch spája v manželstve- spoločné záujmy, priateľstvo a starostlivosť o deti.

Interakcia v skupine

V skupine dochádza k viacerým sociálno-psychologických javov:

1. sociálna facilitácia (facilitation = uľahčovanie) – spočíva v tom, že prítomnosť iných ľudí zvyšuje výkonnosť človeka

(pr. so švábmi)

2. sociálna interferencia – je opačný jav, ktorý spočíva v tom, že prítomnosť iných ľudí na nás pôsobí rušivo (pr.

prednášajúci)

Dve teórie: jedna vysvetľuje interferenčný vplyv skupiny preto, že človek rozdeľuje pozornosť medzi úlohu a ľudí (výkon

sa zhoršuje). Druhá vysvetľuje interferenčný vplyv tak, že prítomnosť iných zvyšuje vzrušenie konania.

Zaháľanie v skupine je jav, keď členovia skupiny podávajú nižší výkon ako vtedy, keď pracujú samostatne.
Vyhradzovanie v skupine spočíva v tom, že v skupine dochádza k vyhraňovaniu názorov, s ktorými účastníci do skupiny

prišli (pr. bunjee-jumping).