DEJEPIS - NÁRODNÉ DEJINY SLOVÁKOV V ROKOCH 1848 - 1918
Pomocné texty vzaté z prác rozličných autorov - ako pomôcka k štúdiu
TÉMY:
1. SLOVÁCI V ROKOCH REVOLÚCIE 1848 - 1849
2. ĽUDOVÍT ŠTÚR (1815 - 1856)
3. SLOVENSKO V POREVOLÚČNEJ MONARCHII
4. MEMORANDUM SLOVENSKÉHO NÁRODA A MATICA SLOVENSKÁ
5. TRI SLOVENSKÉ GYMNÁZIA
6. PHDR. ANDREJ RADLINSKÝ A SPOLOK SV. VOJTECHA
7. ANDREJ KMEŤ A SLOVENSKÁ MUZEÁLNA SPOLOČNOSŤ
8. SLOVENSKO V POLITICKEJ PASIVITE V ROKOCH 1875-1896
9. POLITICKÉ AKTIVITY SLOVÁKOV NA PRELOME 19.-20. STOROČIA
10. PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A VZNIK ČSR 1914-1918
11. POLITICKOSPOLOČENSKÉ AKTIVITY KŇAZOV KOŠICKEJ
DIECÉZY V OBDOBÍ FORMOVANIA A STABILIZÁCIE PRVEJ ČSR
Literatúra:
VNUK, František: Sto päťdesiat rokov v žívote národa. Slovensko v rokoch 1843-1993. Lúč
Bratislava 2004, 470 strán.
HARČAR, A.: Žil som v Košiciach. Lúč Bratislava 2003, 512 strán.
ĎURICA, Milan Stanislav: Dejiny Slovenska a Slovákov. SPN Bratislava 1995, 270 strán.
ŠANDORFI, Rudolf: Buďme hrdí na dejiny Slovákov. Toronto-Ružomberok 1992, 140 strán.
KOVÁČ, Dušan: Dějiny Slovenska. Lidové Noviny Praha 2002, 423 strán.
ČIŽMÁR, M.(zost.): Štefan Onderčo kňaz, rodoľub a politik. VMV Prešov 1995, 135 strán.
ĎURČANSKÝ, Ferdinand: Pohľad na slovenskú politickú minulosť. Bratislava 1943, 365
strán.
BOKES, František: Dejiny Slovákov a Slovenska od najstarších čias až po prítomnosť. SAVÚ
Bratislava 1946, 450 strán (Slovenská vlastiveda. Dejiny, zv. IV.)
Je treba konštatovať, že rok 1848 sa stal rokom revolúcií vo viacerých krajinách Európy.
Začalo sa to v januári 1848 na Sicílii a odtiaľ sa revolúcia rozšírila na Francúzsko. Tamojší
obyvatelia boli sklamaní politikou Ľudovíta Filipa. Vo februári vypukla revolúcia a po
pouličných bojoch na barikádach v Paríži zmietla monarchiu a dňa 24. februára 1848 nastolila
republiku. Dňa 13. marca 1848 zasiahla revolúčna vlna aj Viedeň. Rakúsky kancelár knieža
Metternich, ktorý kontroloval svojím policajným aparátom politiku Habsburskej ríše počas
napoleonských vojen a po nich, musel náhle odstúpiť. Keďže v rámci monarchie žili mnohé
národy, ktoré sa okrem ľudských a občianskych práv dožadovali aj národnej slobody,
revolúcia našla ohlas vo všetkých národoch ríše. Najmä v Uhorsku, kde národnostné pomery
boli veľmi zložité, mala revolúcia búrlivý priebeh. Ľudovít Kossuth žiadal pre Uhorsko
samostatnú vládu. Tá vydala celý rad zákonov a podľa nich sa Uhorsko stalo nezávislým
štátom s ministerstvami, ktoré boli zodpovedné snemu. Chorľavý panovník Ferdinand V.
potvrdil v apríli 1848 uznesenia uhorského snemu. Panovníkova osoba spájala Rakúsko s
Uhorskom v personálnej únii. Bathyanyho peštianska vláda zvolávala v apríli a v máji 1848
po župách a obciach masové zhromaždenia obyvateľstva a na nich sa slávnostne vyhlasoval
zákon o zrušení poddanstva, cirkevného desiatku a zákon o politických slobodách.
Zdôrazňovalo sa, že šľachta sa dobrovoľne, z vlastenectva, zriekla svojich výsad v prospech
ľudu.
1. SLOVÁCI V ROKOCH REVOLÚCIE 1848 - 1849
Revolučná vlna, korá sa od prvých dní roku 1848 začala valiť Európou, nemohla nezasiahnuť
triednymi a národnostnými konfliktmi habsburskú monarchiu. Tá sa začala otriasať vo svojich
základoch. Marcové revolúčne búrky vo Viedni, ktoré zmietli nenávideného kancelára
Klemensa Metternicha a od vystrašeného cisára Ferdinanda V. vymohli prísľub ústavy, sa
takmer súčasne prejavili aj v ostatných častiach monarchie. V Pešti sa búrili
ľudové
vrstvy a študentská mládež. V Bratislave poznamenávali rokovania uhorského stavovského
snemu. Na ňom už niekoľko mesiacov hľadali cesty k hospodárskemu, sociálnemu i
politickému
prebudovaniu
Uhorska.
K
najdemokratickejším
a
najradikalnejším
predstaviteľom patril Ľudovít Štúr, "vyslanec" za mesto Zvolen. Od svojho prvého vystúpenia
sa stal žalobcom za útlak poddaného sedliaka, za odbúrané práva miest, za odoprenie
základných práv utláčaným národom. Svojimi demokratickými postojmi a návrhmi na
riešenie ťažiskových problémov doby o hlavu predstihol všetkých vtedajších "snemových
vyslancov", vrátane príslušnikov maďarskej liberálnej šľachty, ktorá - mávajúc zástavou s
heslami o slobode, rovnosti a bratstva - pasovala sa za vodcu revolučného pohybu v Uhorsku.
Strach z revolúčneho prívalu a úsilie o jeho vtesnanie do koryta bezpečného pre mocných
narýchlo nadiktovalo pánom v uhorskom sneme vyše tridsať zákonov primäli ich za ne
hlasovať. A tento strach viedol aj ruku panovníka pri ich podpisovaní. Uhorskej liberálnej
šľachte sa dostala do rúk šanca na skutočné hospodárske a sociálne prebudovanie Uhorska.
Nevyužila ju však, lebo ju využiť nechcela. Uhorský snem sa pousiloval čo najmenej oslabiť
hospodársku a politickú moc šľachty a vykonal všetko, aby zakonzervoval jej nadvládu, i keď
v čiastočne modernejšom odeve. Prijaté zákony síce podťali hlavné korene feudalizmu a
otvorili cestu kapitalistickému vývoju, zostali však na polceste.
Najvýznamnejším spomedzi marcových zákonov bol zákon o zrušení poddanstva. Jeho
polovičatosť spočívala najmä v tom, že
- od služobných povinnosti oslobodil len časť roľníctva a ani tú nie od všetkých,
- že šľachte zabezpečil finančné odškodné a zachoval jej obrovské veľkostatky,
- že nevyriešil užívanie lesov, spoločných pasienkov, neurbárskej pôdy, kopaníc a tzv.
zmluvnej pôdy.
Polovičaté boli aj ostatné zákony. Napríklad zdanlivo demokratický princíp ľudového
zastupiteľstva sa stal iluzorným, keď zákon priznal volebné právo len piatim-šiestim mužom
zo sta a ani jednej žene. Zákon o slobode tlače a prejavu čoskoro zviazala povinnosť zložiť
kauciu a predpisy o cenzúre.
Jednoznačne nedemokraticky sa postavil snem k požiadavkam nemaďarských národov.
Nielenže neriešil národnostnú otázku a nepriznal nemaďarským národom ani základné práva,
ale naopak, odhlasoval dva zákony, ktoré upevnili postavenie maďarského národa ako
jediného panujúceho národa v Uhorsku.
Zákon o zrušení poddanstva nemohol uspokojiť roľníkov, najmä tú časť, ktorá sa nedostala k
pôde. Na Slovensku sa na čelo nespokojných roľníckych más postavili predstavitelia
radikálnej demokratickej inteligencie, akými boli revolučný básnik Janko Kráľ, a "buričský"
učiteľ Ján Rotarides. Pod ich vedením sa búril ľud Hontianskej stolice. Pod vedením iných,
ale zväčša i bez vedenia, prejavovali nespokojnosť roľnícke masy v Gemeri, Turci, Šariši, vo
Zvolenskej či Nitrianskej stolici. Vedno so symbolickým pálením derešov zaberali pôdu, lesy,
pasienky, odopierali robotovať a odvádzať poplatky.
V prvom revolučnom roku vstúpil na scénu aj proletariát. Koncom marca sa domáhali
sociálnych výdobytkov slovenskí banskí a hutnícki robotníci v Banskej Štiavnici a na okolí.
Žiadali zvýšenie mzdy, jej pravidelné dvojtýždenné vyplácanie, zníženie cien potravín, ba i
prevzatie banskej správy robotníctvom a utvorenie "baníckej republiky". Hnutie, ktoré ideovo
korenilo v myšlienkach francúzskych utopistických socialistov, potlačilo vojsko. V Bratislave
štrajkovali krajčírski tovariši, vo viacerých mestách sa búrila chudoba.
Žiadosti slovenského národa
Na ľudových zhromaždeniach v prvej polovici roka 1848, najmä na západnom Slovensku,
spájali požiadavky sociálne s národnými. Tak to bolo na zhromaždeniach v Myjave, vo
Vrbovciach a hlavne v Brezovej, kde 28. apríla 1848 na veľkom ľudovom zhromaždení prijali
Žiadosti slovenského národa v Nitrianskej stolici.
Najúžšie spojenie slovenských národných požiadaviek s požiadavkami národnými
všeobecne demokratickými obsahoval najvýznamnejší dokument tých čias - Žiadosti
slovenského národa. Pripravili ich na porade 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši a na
druhý deň ich aj verejne predniesli na veľkom ľudovom zhromaždení. (Kučera, M. -
Kostický, B.: Slovensko v obrazoch. História, cd.). Text zostavilo 28 popredných
predstaviteľov slovenského národného hnutia pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava
Hurbana, Michala Miloslava Hodžu, Marka Daxnera, Jána Francisciho. Zhromaždenie
formulovalo Žiadosti slovenského národa v štrnastích bodoch:
1. Slovenský národ sa dovoláva rovnosti, slobody, bratstva pre všetky národy Uhorska.
2. Požaduje celouhorský snem, s právom pre zástupcu každého národa hovoriť národnou
rečou.
3. Žiada osobitné národné snemy pre jednotlivé národy žijúce v Uhorsku a ohraničené podľa
národných hraníc.
4. Zástupcovia jednotlivých národov na celouhorskom sneme mali sa spravovať podľa úprav,
ktoré dostali od tých, čo ich na snem vyslali. V opačnom prípade mal ich stíhať trest.
5. Pri rokovaniach o verejných veciach sa mala používať materinská reč.
6. Zriadenie národných škôl, od základných, meštianskych, reálnych, dievčenských ústavov
až po učiteľské semináre, vyššie literárne kňazské ústavy, gymnáziá, lýceá, akadémie,
polytechnický ústav a jednej univerzity.
7. Slovenčina sa mala zaviesť do všetkých škôl, počnúc ľudovými a končiac univerzitou.
Maďarské stolice mali zakladať vo svojich školách katedry slovenskej reči pre Maďarov a
slovenské stolice zasa katedry maďarskej reči pre Slovákov, aby sa oba národy vzájomne
zblížili.
8. Žiadosti žiadali odstrániť v Uhorsku panovanie jedných národov nad druhými
národnosťami. Žiadosti spomínajú aj slobodné používanie národných farieb. Veliteľmi
národných gárd na Slovensku mali byť Slováci a veliacou rečou mala byť slovenčina.
9. Slováci žiadali všeobecné volebné právo. Úradníkmi mali byť len verní synovia národa a
odrodilstvo sa malo trestať ako zrada na národe a vlasti.
10. Požadovala sa i sloboda tlače, zhromažďovacie a spolčovacie právo, ako i zabezpečenie
osobnej slobody pri cestách po krajine.
11. Usporiadanie agrárnych pomerov: lesy, kopanice, lúky a pastviny, ktorých sa ľud zmocnil
v prvých dňoch slobody, a ktoré im páni znovu odobrali, mali sa ľudu vrátiť.
12. Prepustenie slovenských národovcov, Janka Kráľa a Jána Rotaridesa, väznených preto, že
v Príbelciach verejne poučovali slovenský ľud o nových zákonoch.
13. Uvoľnenie poľského národa v Haliči, aby sa mu konečne dostalo milosti a spravodlivosti.
14. Mikulášske Žiadosti slovenského národa pokladali splnenie týchto spravodlivých Žiadosti
za podmienku šťastia slovenského národa a zabezpečenia jeho národnosti.
Referentom a prednášateľom Žiadosti slovenského národa bol Ján Francisci. Žiadosti
slovenského národa sledovali čo najširšie uplatnenie práv slovenčiny v rozličných oblastiach
národného a štátneho života. Celkove sú preniknuté princípom národnostnej rovnoprávnosti
medzi národom slovenských a maďarským. Tento princíp pokladali pôvodcovia Žiadosti
slovenského národa za podmienku ďalšieho jestvovania Uhorska, v ktorom rovnoprávne
národy nebudú môcť utvoriť jednotný uhorský národ a jednotný uhorský štát. Tento štát sa má
nahradiť federalistickým usporiadaním na národnostnom základe.
Oproti rozličným národno-politickým prejavom majú mikulášske Žiadosti slovenského
národa tú prednosť, že ich koncipovali a schválili zástupcovia celého národa. Podľa odbornej
mienky profesora dr. Daniela Rapanta, Žiadosti slovenského národa z vecnej stránky
znamenajú nielen súhrn, ale i stupňovanie a dobudovanie návrhov na usporiadanie
národnostných pomerov v Uhorsku vôbec. Sú vrcholom slovenského národného snaženia.
Boli významným činom, lebo vyjadrili slovenskú túžbu po národnej osobitosti. Slováci sa
usilovali pritom o riešenie slovenskej otázky v uhorskom rámci a súčasne Žiadosti
slovenského národa boli i programom pre ďalšiu slovenskú činnosť v nasledujúcich
desaťročiach.
V pohnutých a búrlivých časoch roku 1848 Slováci nestáli stranou, ale sa rázne dožadovali
svojich práv. Keď maďarská vláda Žiadosti slovenského národa surovo odmietla, slovenskí
vodcovia neváhali zorganizovať povstanie proti Maďarom so zbraňou v ruke a vynútiť si
Bohom dané práva slobody a samostatnosti. (ŠANDORFI, Rudolf: Buďme hrdí na dejiny
Slovákov. Toronto - Ružomberok 1992, s. 72 - 74).
Slovenské povstanie proti maďarskej vláde
Maďarská vláda Žiadosti slovenského národa ostro odmietla ako "neslýchaný komunizmus".
Krajinský sudca Ľudovít Benický reagoval vydaním zatykača na Jozefa Miloslava Hurbana,
Michala Miloslava Hodžu a Ľudovíta Štúra s tým, že "kto nadzmínených buričov lapí a
prislúchajúcej vrchnosti odevzdá, dostane 100 zl. v striebre".
Jednoznačne zamietavý postoj vodcov maďarskej revolúcie a vlády voči spravodlivým
požiadavkám Slovákov viedol k tomu, že slovenskí predstavitelia museli hľadať iné cesty na
ich uplatnenie. Prvá viedla do Prahy na Slovanský zjazd, ktorý sa konal v júni 1848. S
nadšením mladých radikálnych demokratov, súčasne s odporom konzervatívnych stúpencov
austroslavizmu a tvrdým nepriateľstvom vlády, ktoré pretrvalo roky, sa stretlo Štúrovo
vystúpenie na zjazde. Nečudo. Veď skutočných demokratov museli nadchnúť a na druhej
strane kolísavých, opatrníckych a trónu vždy poklonkujúcich politikov museli zasa priam
zmraziť jeho slová: "Cieľ náš mal by byť zachovať ríšu rakúsku? Náš cieľ je zachovať nás.
Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným. Doteraz Rakúsko žilo a my sme biedne hynuli...
Pádom Rakúska, nepadáme my!"
Po rozohnaní Slovanského zjazdu sa Ľudovít Štúr vedno s ďalšími Slovákmi zúčastnil v
bojoch na pražských barikádach. Dostalo sa mu "odmeny" v podobe nového zatykača,
tentoraz pre zmenu rakúskeho. Vodcovia slovenského národného hnutia sa opäť museli
skrývať a znovu hľadať iné cesty na uplatnenie slovenských práv. Vyhnaní z košiara
revolúcie vydali sa na cestu veľkých ústupkov. Využili pozície chorvátsko-dalmátsko-
slavonského bána Josipa Jelasiča, ktorý ich pomohol "prepašovať" do tábora cisára, a tým aj
na stranu kontrarevolučných síl.
Vznik Slovenskej národnej rady a prvá slovenská výprava
Začiatkom septembra 1848 sa vo Viedni utvorila Slovenská národná rada, po prvý raz v
dejinách slovenského národa ako jeho najvyššia politická reprezentácia a súčasne i orgán
koordinujúci politické a vojenské akcie. Tvorili ju politickí predstavitelia Jozef Miloslav
Hurban, Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža, členovia s vojenskými úlohami Bedřich
Bloudek, Bernard Janeček a František Zach a tajomníci Bohuš Nosák a Daniel Jaroslav Bórik.
Vo Viedni zriadili aj kanceláriu na nábor slovenských dobrovoľníkov. Utvorila sa asi 600
členná jednotka, ktorá na ceste Moravou rozrástla sa o ďalších 150 dobrovoľníkov. O
prechode moravsko-slovenského pomedzia 18. septembra 1848 zaznamenal kronikár tých
rokov priebeh zhromaždenia prislušníkov jednotky a občanov z dedín, ktoríich prišli sem
privítať. Tu, "na návrší rozkošnom, pri dohárajúcej žiare k západu sa skloňujúceho slnka" sa
Štúr takto prihovoril k prítomným: "Za tými vŕškami, tam leží Slovensko, rodin naša, národ
ubiedený, utláčaný, od tisíc rokov všetkej samostatnosti pozbavený, národ povrheľ... Ale ešte
nevyhynul duch národný. Pozbavili nás všetkého, nepriatelia naši, lež túto vôľu nik odobrať
nemôže, a táto vôľa nás vedie so zbrojou v ruke za tie vŕšky k národu nášmu".
Vodcom slovenského povstania proti uhorskej vláde ani dobrovoľníkom nechýbali nádeje,
odhodlanie, presvedčenie o spravodlivosti tohto boja. Plán povstania rátal najprv s
mobilizovaním a vyzbrojením ľudu Myjavy a okolia, odkiaľ sa iskra povstania mala preniesť
cez Považie na stredné Slovensko. (K.M.-K.B.: História, cd.). Zbrane a strelivo, ktoré
priniesli povstalci na Myjavu, uložili do kasárni čekopierovcov, cisárskeho vojska
pozostávajúceho z talianskych oddielov. (Monarchia vtedy ovládala územia v severnom
Taliansku). Maďarský veliteľ poslal medzitým posilu vojska na Myjavu a vyzval Slovenskú
národnú radu a slovenských dobrovoľníkov, aby vyprázdnili Myjavu. Stal sa opak. Povstalci
vnikli do kasárni, odzbrojili stráže a zmocnili sa vozov so zbraňami, strelivom a jedlom.
Slovenská národná rada povýšili Štefanoviča na kapitána. (Šandorfi, R: Buďme hrdí..., s.74).
Prvé sídlo Slovenskej národnej rady na slovenskom území bolo na Myjave. Tu na ľudovom
zhromaždení 19. septembra 1848 vyhlásil Ľudovít Štúr nezávislosť Slovákov od Maďarov a
vypovedal poslušnosť maďarskému národu a jeho vláde. Slovenská správa prebrala vládu na
Myjave a nálada pe účasť na povstaní značne vzrástla. Odtiaľto vychádzali aj prvé výzvy pre
mestá a obce, aby sa zapojili do povstania. Takto sa podarilo zmobilizovať okolo 6.000
mužov. Čo však zmôže horúce srdce, keď v rukách sú ako zbraň iba vidly a upravené kosy,
keď chýbajú vojenské skúsenosti. Aj pri veľkej obetavosti a odhodlanosti slovenských
dobrovoľníkov v bojovom nasadení im chýbal pravidelný výcvik a dostatočná výzbroj.
Nečudo, že po niekoľkých úspešných zrážkach nakoniec povstalci utrpeli na Poriadí
rozhodujúcu porážku. Pod tlakom regulárnych oddielov a pred presilou sa dobrovoľnícky
zbor dal na ústup. Časť bojovníkov sa rozutekala, časť ustúpila na Moravu, kde ich odzbrojilo
cisárske vojsko. Zajatých účastníkov povstania uväznili, týrali, niekoľkých dali popraviť, iní
sa zachránili len vďaka zhode náhod alebo za cenu sebaponižujúcich ústupkov.
Prvá výprava sa skončila neúspechom, ale morálne získala, nadobudla sebadôveru, hoci
velitelia Janeček a Bloudek nepostupovali vždy svorne, žiarlili navzájom na seba a vojenská
spolupráca často viazla. (Šandorfi, R.: Buďme hrdní..., s. 74 - 75).
Druhá slovenská výprava
Onedlho sa však predstavitelia slovenského národného odboja chytili novej slamky. Po
novom zostrení vzťahov medzi uhorskou vládou a viedenským dvorom a po novom prísľube
ponovníka, že prizná rovnaké práva všetkým národom monarchie, uskutočnilo sa druhé a
tretie dejstvo slovenského ozbrojeného odporu.
Čo bolo príčinou zhoršenia vzťahou medzi uhorskou vládou a viedenským dvorom?
V Pešti Maďari zavraždili kráľovského komisára Lamberga. To bol signál k maďarskému
povstaniu (revolúcii). V samej Viedni vypukla 6. októbra 1848 revolúcia. Slovenskej veci
pomáhal aj chorvátsky bán Jelasič, ktorý vyzýval Slovákov, aby znova povstali pomocou
cisárskeho generála Šimuniča. Bán Jelasič spôsobil aj zmenu Windischgrätzovho stanoviska
voči Slovákom. Ten nariadil generálovi Schlickovi postaviť v Tešíne pohyblivý vojenský
zbor za účasti slovenských dobrovoľníkov, ktorí by zasiahli proti Maďarom na severnom
Slovensku. Generál Šimunič pridelil Janečkovi a slovenským povstalcom pušky, ktoré zhabal
Maďarom na západnom Slovensku. Jeho vojsko obsadilo 9. novembra 1848 Senicu a
vyslobodilo slovenských väzňov. Jozef Miloslav Hurban rečnil na ľudovom zhromaždení vo
Vrbovciach, kde sa mu podarilo zverbovať väčší počet dobrovoľníkov, ktorí sa spojili s
Bloudkovým zborom v Tešíne.
Druhá slovenská výprava postupovala a bola činná na dvoch rozdielnych úsekoch
vojenských operácií na území Slovenska. Jedna časť pod vedením cisárskeho plukovníka
Frischeisena prešla začiatkom decembra 1848 Jablunkovským priesmykom cez Kysuce k
Žiline, kde pri Budatíne sa zrazila s maďarskými vojskami. V januári 1849 dobyli Budatín a
obsadiac Žilinu, prešli cez Rajec a Prievidzu do Turca. Frischeisenova skupina podnikala
svoju väčšiu akciu súčasne s vpádom generála Schlicka, ktorý postupoval cez Dukelský
priesmyk na východné Slovensko.
Na západnom Slovensku v tom čase prebiehali vojenské akcie pod Janečkovým vedením v
rámci operácií generála Šimuniča, ktorý 16. decembra 1848 obsadil Trnavu. Túto skupinu
posilnili dobrovoľníci z Gemera na čele so Štefanom Markom Daxnerom a Jánom
Franciscim. Ten prevzal velenie po predčasnom odchode Janečka.
V jarných mesiacoch sa zastavili bojové operácie slovenských dobrovoľníkov. Ich prítomnosť
v rôznych krajoch Slovenska dvíhala národné cítenie a sebavedomie slovenského
obyvateľstva. Politika Viedne sa menila podľa vývinu celkovej situácie, nebola priama a
úprimná voči Slovákom, to rozčarovalo vodcov i slovenských povstalcov. Preto zastavili
vojenskú činnosť. (Šandorfi, R.: Buďme hrdí, s. 75 - 76).
Ani jedna skupina nezaznamenala chýrne vojenské víťazstvá. Podstatný význam postupu
slovenských dobrovoľníckych jednotiek bol v tom, že prebúdzal a posilňoval slovenské
národné povedomie i vedomie spolupatričnosti jednotlivých častí Slovenska. Ľudové
zhromaždenia, na ktorých vystupovali najmä Jozef Miloslav Hurban, Ľudovít Štúr a Michal
Miloslav Hodža, boli nielen miestami, na ktorých sa agitovalo za vstup do dobrovoľníckych
jednotiek, ale najmä príležitosťou na prvé poučenia o právach ľudu a národa na slobodný
život.
Tretia slovenská výprava
Podobné ciele i priebeh, ale v podstatne menšom rozsahu, plnila tretia slovenská výprava
zorganizovaná v lete 1849 Štefanom Markom Daxnerom a Jánom Franciscim. Spory medzi
Pešťou a Viedňou sa prehlbovali v apríli 1849, kedy Ľudovít Kossuth vyhlásil zosadenie
Habsburgovcov z uhorského trónu. Zásluhou Štefana Marka Daxnera a Jána Francisciho sa
zorganizovala tretia, tzv. letná výprava. Slovenské národné vojsko pod velením cisárskeho
dôstojníka majora Henrika Lewartovského sa verbovalo znova v podjavorinskom kraji. V
prvej polovici augusta 1849 sa nábor skončil.
Viedeň po zabezpečení ruskej pomoci, nebola už odkázaná na pomoc slovanských národov
Rakúska a tým sa dá vysvetliť jej neochota vyhovieť slovenským požiadavkám.
Slovenskí dobrovoľníci nastúpili 11. augusta 1849 cestu do Žarnovice, kde pomáhali
očisťovať kraj od maďarských povstalcov. Lewartovski sa dostal ku koncu augusta do
Kremnice a čistil jej okolie od maďarských skupín až po Prievidzu. Potom nadväzoval
spojenie s dobrovoľníkmi, ktorých organizoval Michal Miloslav Hodža v Liptove, z
poverenia ruského generála Grabbeho. Hodžovi dobrovoľníci chránili cestné prechody zo
Spiša a Liptova do Gemera. Lewartovskému sa dostalo pochvaly za úspešné vedenie
slovenských dobrovoľníkov. Viedenská vláda rozhodla 25. októbra 1849 dobrovoľnícke
zbory. Dňa 10. novembra 1849 odišli z Banskej Štiavnice do Bratislavy, kde ich 21.
novembra 1849 rozpustili po defilírke pred svojimi vodcami Jánom Franciscim a Štefanom
Markom Daxnerom. (Šandorfi, R.: Buďme hrdí, s. 76).
Medzi týmito výpravami sa konala aj okázalá audiencia u panovníka. K mladému 18-
ročnému na trón nastúpiacemu ponovníkovi Františkovi Jozefovi sa 20. marca 1848 dostavila
do Olomouca deputácia slovenských politikov vedená Jozefom Kozáčkom. Priniesla
Prosbopis, aby sa v pripravovanej reorganizácii monarchie nezabudlo na slovenský národ.
Tento Prosbopis obsahoval šesť hlavných požiadaviek slovenského národa. Žiadali,
- aby boli Slováci uznaní za samobytný národ, zrovnoprávnený s ostatnými národmi
monarchie,
- aby bolo vymedzené nimi obývané územie ako osobnitná správna jednotka ríše, ktorá by
nepodliehala Uhorskej vláde, ale bola spravovaná priamo z Viedne ako osobitné
Veľkokniežatstvo slovenské, o ktoré mal byť rozšírený aj úradný titul rakúskeho cisára a
ktorého volení zástupcovia mali byť členmi ríšskeho snemu, kým vnútorné slovenské veci
mal riešiť vlastný provinciálny snem.
- Úradným vyučovacím jazykom Slovenského veľkokniežatstva mal byť jazyk slovenský.
Podstatou Prosbopisu bola teda snaha o obnovenie slovenskej štátnosti v takej forme, akú
vtedajšia situácia pripúšťala.
Cisár deputáciu vľudne prijal a ubezpečil ju, že uskutoční národnú rovnoprávnosť vo
svojej ríši. Jeho minister vnútra a školstva F. Stadion vyslovil súhlas s požiadavkou
slovenskej úradnej reči, ba dokonca aj s odtrhnutím Slovenska od Uhorska, ale za podmienky,
že si to bude priať celý slovenský národ.
Gróf F. Stadion pozval Jána Kollára za vládneho dôverníka do Viedne a v lete ho vláda
menovala aj za profesora slovanských starožitnosti na viedenskej univerzite. Do funkcie
vládnych dôverníkov pre slovenské otázky Stadion menoval aj právnikov Jána Handricha z
Banskej Štiavnice a Jána Hlaváča z Prešova. Všetci traja, hoci neboli exponovaní v
slovenskom národnom hnutí, predložili viedenskej vláde návrhy na riešenie slovenskej otázky
v zmysle blízkom Prosbopisu. (Ďurica, M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava 1995,
s. 81 - 82).
Dňa 13. apríla 1849 Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža a Jozef Miloslav Hurban podali
vo Viedni ďalšiu petíciu na zriadenie samostatného Slovenska v rámci monarchie. Nátlak
maďarskej šľachty a váhavosť cisárových poradcov zapričínili odkladanie akéhokoľvek
konkrétneho kroku zo strany panovníka Františka Jozefa.
Dňa 8. mája 1849 katolícky kňaz Jozef Kozáček, farár vo Zvolene, ktorý mal dobré vzťahy
k viedenskému dvoru a v marci viedol delegáciu Slovákov k cisárovi do Olomouca, podpísal
spolu s Michalom Miloslavom Hodžom a Andrejom Radlinským novú petíciu, aby cisár
vydal manifest pre slovenský národ, ktorým by uzákonil jeho národné a štátotvorné
požiadavky.
Vládni činitelia sa radili a rokovali so slovenskými politickými predstaviteľmi, ale ani tí
neboli jednotní v konkrétnych návrhoch na riešenie slovenskej otázky, ba neraz zaujímali
podstatne rozdielne stanoviská. Viedenská vláda bola sklamaná aj pomerne slabou účasťou
Slovákov v dobrovoľníckych oddieloch a ešte slabšou podporou ich akcií zo strany
slovenského ľudu. To posilňovalo pozície konzervatívnej maďarskej šľachty a Slovákom nie
príliš naklonených dvorných poradcov vo Viedni. (Ďurica, M.S.: Dejiny Slovenska a
Slovákov, s. 82).
Dňa 13. augusta 1849 v bitke pri Világoši cisárske vojská, ktorým prispel svojou pomocou aj
ruský cár Mikuláš I., porazili maďarské revolúčne vojská a likvidovali Kossuthovu revolúciu.
Slováci sa usilovali ďalšími petíciami, ba i stočlennou delegáciou dňa 7. októbra 1849 u
samého cisára Františka Jozefa I. dosiahnuť splnenie svojich národných požiadaviek, ale
viedenská vláda postupovala podľa svojich plánov voči celému porazenému Uhorsku:
rozdelenie územia koruny na vojenské administratívne dištrikty, zavedenie nemčiny ako
úradného jazyka, menovanie vojensko-civilného správcu (najprv barón K.G.Geringer, potom
arciknieža Albrecht).
Dňa 1. novembra 1849 cisár František Jozef I. zrušil uhorskú ústavu z roku 1848, rozpustil
uhorský snem a zrušil uhorskú vládu, ba i tradičnú župnú samosprávu a začlenil Uhorsko ako
korunnú krajinu do jednotnej monarchie. Vyčlenil z neho iba Sedmohradsko, Chorvátsko-
Slavónsko a Vojvodinu, ktoré dostali vlastnú samosprávu a boli podriadené priamo Viedni.
Horlivým vykonávateľom tejto novej absolutistickej politiky viedenského dvora sa stal
minister vnútra a spravodlivosti Alexander Bach. (Ďurica, M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov,
s. 82).
Dňa 7. decembra 1849 panovník František Jozef I. prijal na osobitnej audiencii dôstojníkov
zrušených slovenských dobrovoľníckych zborov a ubezpečil ich, že slovenské veci budú
vyriešené na všeobecnú spokojnosť. To však bolo takmer všetko, čo dosiahlo slovenské
povstanie z rokoch 1848 - 1849. Viacerí vedúci slovenskí činitelia sa potom dostali do vyšších
úradov v slovenských župách a najmä v prvých rokoch rozvinuli a napomáhali dôležité
iniciatívy na kultúrnom poli. (Ďurica, M.S: Dejiny Slovenska a Slovákov, s. 83).
V tejto súvislosti možno spomenúť fakt, že cisár ako prejav akejsi benevolentnosti voči
Slovákom v tom čase sa pričinil o to, aby niektorí Slováci boli v rámci cirkevnej hierarchie
boli menovaní do vysokých funkcii: Vojtech Bartakovič za arcibiskupa v Jágri, Ján Scitovský
za arcibiskupa a prímasa v Ostrihome, Juraj Haulík za arcibiskupa a neskôr kardinála v
Záhrebe, Štefan Mojzes do Banskej Bystrice, Jozef Kunst do Košíc a potom za arcibiskupa do
Kaloče, Štefan Kolarčík do Rožňavy.
"Nový vek" - tak nadpísal Ľudovít Štúr úvodný článok uverejnený 31. marca 1848 v
Slovenských národných novinách. Do "nového veku" vstúpil aj malý národ po Tatrami.
Neveľmi šťastne. V dňoch, keď sa aj "ponad Tatrou zablýskalo", preukázal svoje odhodlanie
postaviť sa na barikádu pokroku. Rozhodli však iní, mocnejší. Jedni ho bez viny vyobcovali,
iní, tí nepraví, si ho planými sľubmi prisvojili. Jedni i druhí ho však chceli natrvalo prinútiť
pokorne a ešte pokornejšie prosiť.
(KUČERA, Matúš - KOSTICKÝ, Bohumír: Slovensko v obrazoch. História. Martin 1990, s.
212 - 215).
V dvadsaťročí 1848 - 1867 sa odohrali rozhodujúce zápasy o podobu modernizácie
spoločnosti v strednej Európe. Rozhodovalo sa, či sa v nej posilnia prvky harmónie, alebo sa
znásobia protirečenia. Najmä v priebehu osemnástich revolučných mesiacov v rokoch 1848 -
1849 sa radikálne zmenili zásady organizácie spoločnosti. Odstránilo sa stáročné poddanstvo
a feudálne rozdelenie na privilegovaných a neprivilegovaných a uzákonila sa (okrem iného)
rovnosť pred zákonom. Padol absolutizmus a v monarchii sa prvý raz nastolilo konštitučné
zriadenie. Revolúcia otvorila cestu kapitalizmu a občianskej spoločnosti. Novým princípom
organizácie spoločnosti sa stal národ. Lenže život v nových pomeroch sa neharmonizoval, ale
skomplikoval. Spôsobili to najmä rozpory medzi dovtedy tlmenými túžbami predstaviteľov
Nemaďarov po národnej slobode, ktoré po marci 1848 razantne vystúpili na povrch, a cieľmi
vodcu maďarskej revolúcie - reformne orientovanej strednej šľachty. Tá zachovala niektoré
stavovské výsady, odmietala priznať práva ostatným národom Uhorska a presadzovala
maďarizáciu. Národné hnutia sa už nedovolávali iba rečových a kultúrnych práv, ale
autonómneho postavenia. Tieto rozpory, ako aj spory medzi košutovskou mocou a cisárskou
Viedňou o kompetencie Uhorska vyustili do veľkej občianskej vojny. Na jednej strane v nej
bojovala maďarská košutovská revolúcia, na druhej strane hnutia nemaďarských národov a
cisárska Viedeň, ktorá sľubovala rešpektovať rovnosť všetkých národov a prebudovať
monarchiu na moderný federatívny štát (austrofederalizmus).
Slovenská otázka sa prvý raz ocitla v centre politického diania. I keď nepatrila medzi
hlavné problémy revolúcie, vážne sa ňou zaoberala "vysoká politika". Slovenské národné
hnutie vytvorilo (aspoň nakrátko) prvý reprezentatívny politický orgán - Slovenskú národnú
radu, viedlo ozbrojený zápas za národnú slobodu a prvý raz oficiálne žiadalo riešiť slovenskú
otázku na štátoprávnej úrovni. Najskôr sa usilovalo o autonómiu Slovenska v rámci Uhorska,
od jesene 1848 o jeho odčlenenie od Uhorska a autonómne postavenie v rámci monarchie.
Predstavitelia Slovákov však mali slabé zázemie, preto naplnenie ich programu záviselo
najmä od cisárskej Viedne. V monarchii však zvíťazili tradičné aristokratické sily, ktoré
reprezentoval mladý cisár František Jozef I. Potlačili liberálne zásady (základné občianske
slobody, zastupiteľstvo, voľby, federalizmus), uprednostnili overené hodnoty a presadili
dôsledný centralizmus, ktorý vyústil do obnovy absolutizmu. Neoabsolutizmus síce oklieštil
výdobytky revolúcie, hlavné z nich však rešpektoval a vytvoril predpoklady na modernizáciu
priemyslu, dopravy a školstva. Slovenská reprezentácia vynaložila v revolúcií veľa energie,
ale skromné výsledky tomu ani zďaleka nezodpovedali. Slovensko naďalej zostalo súčasťou
Uhorska. V 50.rokoch slovenský národný život však maďarizácia neohrozovala. (Lexikón
slovenských dejín. Bratislava 1997, s. 103 - 104).
2. ĽUDOVÍT ŠTÚR (1815 - 1856)
(Pseudonym B. Dunajský, Bedlivý Ludorob, Boleslav Záhorský, Brat Sloven, Ein Slave, Ein
ungarischer Slave, Karl Wildbrunn, Pravolub Rokošan, Slovák, Starí, Velislav, Zpevomil) -
kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, básnik, publicista, jazykovedec, novinár, redaktor,
pedagóg (nar. 29. 10. 1815 Uhrovec, okr. Topoľčany - +12. 1. 1856 Modra, okr. Bratislava-
vidiek). Otec - Samuel Š. (1789-1851), matka Anna, rod. Michalcová (1790-1853), mal 5
súrodencov, z nich - Karol (181l-1851), - Samuel (1818- 1861), - Ján, Karolína (1826-1859).
Základné vzdelanie získal od otca v Uhrovci, 1827-29 študoval na nižšom gymnáziu v
Györi, 1829-34 na ev.lýceu v Bratislave, (1838-40) na univerzite v Halle. R. 1834 po
prerušení štúdií pôsobil ako pisár na Zayovskom panstve v Uhrovci, 1835-37 podpredseda
Spoločnosti česko-slovanskej v Bratislave. V lete 1836 vykonal cestu po záp. Slovensku,
1837 vychovávateľ v šľachtickej rodine Prónayovcov v Novohrade, 1837-38 a 1840-43
nehonorovaný námestník prof. J. Palkoviča na Katedre čs. reči a literatúry v Bratislave. R.
1843-45 sa venoval vedeckej publicistike, 1845-48 redaktor a vydavateľ Slov. nár. novín v
Bratislave. R. 1848 aktívny účastník Slovanského zjazdu v Prahe, 1848/49 čelný predstaviteľ
politických snáh a ozbrojeného slov. povstania, 1850 žil v Uhrovci, 1851-55 v Modre, kde po
smrti brata Karola vychovával jeho sedem sirôt. Umrel na následky zranenia pri poľovačke,
jeho smrť a pohreb sa stali manifestáciou jednoty celého národa.
Ľudovít Štúr bol jednou z najvýznamnejších osobnosti slovenských dejín, hlavný
reprezentant slovenského národného hnutia a slovanských koncepcií v prvej polovici 19. stor.
Vyrastal v harmonickom prostredí učiteľskej rodiny s vysokými mravnými a duchovnými
zásadami. Na jeho povahu a charakterové vlastnosti pozitívne vplýval aj hlboký vzťah k
prírode a ľudovej kultúre rodného kraja. Počas štúdia v Gyıri od prof. Petza získal prvé
informácie o dejinách Slovanov a o diele J. Kollára, P. J. Šafárika, J. Dobrovského. Túžbu po
vzdelaní a nár. vedomie mohol napĺňať a rozvíjať na bratislavskom ev. lýceu, kde sa od 1830
zapojil do činnosti Spoločnosti česko-slovanskej ako jej vedúci predstaviteľ. Po policajnom
zákaze Spoločnosti v aprí1i 1837 preniesol jej činnosť na Ústav slovanský pôsobiaci formálne
pri Katedre čs. reči a literatúry. Pod jeho vedením študenti usporiadali knižnicu, rozširoval sa
počet členov Spoločnosti česko-slovanskej i jej náplň, čím sa pretvárala na politicko-nár.
spolok a jadro celého slov. nár. hnutia. Vzdelanie a výchovu v modemom nár. duchu napĺňal
hlavne prednáškami o dejinách, literatúre, jazykoch a kultúre Slovanov. Z jeho podnetu
podnikali členovia Spoločnosti česko-slovanskej vychádzky do okolia Bratislavy, kde
diskutovali o histórii, politike, tvorbe slovanských autorov, spievali národné piesne a
recitovali vlastné básne. Najpamätnejšou bola vychádzka na Devín 24. 4. 1836, kde sa jej
účastníci zaviazali bojovať proti každej podobe tyranie, maďarizácie, za pravdu, dobro,
politické práva Slovákov a povznesenie ich duchovného a národného života, tu prijali
slovanské mená (Štúr si zvolil meno Velislav).
V čase štúdia Ľudovít Štúr popri antickej kultúre venoval pozornosť hlavne dielam franc.
osvietencov, angl. senzualistov a nem. romantikov. Zároveň sledoval politické dianie doma i
v Európe (rev. vlna zač. 30. rokov, poľ. povstanie, východoslov. povstanie, zasadnutia uh.
stavovského snemu v Bratislave). Idey slovanskej vzájomnosti a svojbytnej minulosti
Slovákov, stvárnené v dielach J. Kollára, J. Hollého a P. J. Šafárika, určovali jeho
myšlienkovú orientáciu. V tom čase sa pokúšal o básnickú tvorbu najskôr v klasicistickom
duchu, postupne sa výraznejšie inšpiroval slovenskými ľudovými piesňami, vďaka čomu
vnášal do poézie dynamický a subjektívny rozmer, ktorý chcel zapaľovať za ideály slobody a
spravodlivosti. Vlastnou tvorbou a prednáškami o slovanskej literatúre začínal kliesniť cestu
slovenskej romantickej poézii a literatúre.
Činnosť Spoločnosti česko-slovanskej orientoval aj smerom navonok, čím sa pokúšal dvíhať
národný a kultúrny život v širšom prostredí. Pod jeho vedením Spoločnosť česko-slovanská
zintenzívnila písomné a osobné kontakty so študentskými spolkami na iných školách, rovnako
s radikálnymi poľ., čes., chorv. študentmi a spolkami vo Viedni, Brne, Ľvove, Záhrebe, Prahe.
Podnecoval národnoemancipačnú aktivitu srbských študentov v Bratislave, z jeho iniciatívy si
založili spolok Srbská čitáreň, 1844 sa stal z poverenia Matice srbskej jeho dozorcom;
srbskému hnutiu dával hlbšie organizačné zázemie a politický smer. Pre členov Spoločnosti
česko-slovanskej zriadil cestovateľský odbor, kt. umožňoval študentom cestovať po
slovanských krajinách a hlbšie spoznávať život Slovanov. Podporoval vydavateľskú aktivitu
Spoločnosti česko-slovanskej. Spolu so C. Zochom vydal almanach Plody (1836) ako prvý
verejný manifest mladoslovanského hnutia; pripravoval vydanie knihy City vdečnosti, do
ktorej zaradil básne venované najvýznamnejším osobnostiam slovanského sveta. Popri
organizačných schopnostiach a širokom vzdelaní potvrdil už v 30. rokoch svoje sociálne
cítenie a pokrokovú orientáciu. Prikláňal sa k princípom radikálnehodemokratizmu a
republikánstva. Odmietal každú podobu tyranie a aristokratizmu. Feudalizmus a poddanstvo
považoval za hlavnú príčinu sociálneho a ľudského poníženia ľudových más. Ako moderný
politik presadzoval zásady občianskej slobody a sociálnej spravodlivosti, horlivý stúpenec
slovanskej a československej vzájomnosti, aktívny bojovník proti maďarizácii a za
rovnoprávnosť všetkých národov.
Pre jeho politickú a spoločenskú orientáciu malo rozhodujúci význam filozofické dielo G.
Hegla, najmä jeho systematickosť, dialektika, učenie o vzostupnom vývine ducha,
spoločnosti, historickom pokroku, úlohe jednotlivca v spoločnosti. Venoval sa štúdiu
slovanských súvislostí, o ktorých napísal viac príspevkov. Heglovskú dialektiku, ktorá mu
poskytovala kľúč k riešeniu radu otázok, dokázal tvorivo aplikovať vo vedeckej,
publicistickej a praktickej činnosti. Do slovanského myslenia výrazne vnášal vývojový prvok,
subjektívno-praktický a optimistický rozmer. Na rozdiel od Hegla zavŕšenie dejinného vývoja
nevidel v dejinách Nemcov, ale súhlasne s Herderom, od ktorého si osvojil tiež viac
princípov, v Slovanoch. Viera v spoločenský pokrok a budúcnosť Slovanov, ich schopnosť
humanizovať svet a obohatiť hodnoty ľudskej kultúry, predstavovali základ jeho
myšlienkovej a spoločenskej aktivity. Prehodnotil Kollárovu koncepciu slovanskej
vzájomnosti, vtlačil jej tvorivý a dynamický obsah. Precíznejšie riešil otázku štruktúry
Slovanov, ich vzájomný pomer i postavenie Slovákov v slovanskom svete. Na rozdiel od
Kollára považoval Slovanov za nadnárodný celok, za jednotu rozmanitosti, odmietol jeho
ilyrizmus a čechoslovakizmus. Podľa neho jadro tvoria ľudové vrstvy, ktoré treba
spoločensky aktivizovať a zapájať do politického života. Jeho koncepcia slovanskej
vzájomnosti a Slovanstva posilňovala identitu jednotlivých národov, urýchľovala ich národnú
emancipáciu, posilňovala politickú aktivitu a orientáciu ich predstaviteľov. Na ceste po
krajoch Lužických Srbov (1839) podnietil tamojších predstaviteľov k národnoemancipačnej
činnosti. Podľa jeho návrhu študenti v Budyšíne zreorganizovali svoju Spoločnosť. Cestopis,
ktorý z tejto cesty vydal, je prvou podrobnejšou informáciou o tomto najmenšom slovanskom
národe. Cestou z Halle v auguste 1840 mu českí vlastenci v Prahe prisľúbili všestrannú
pomoc. V Hradci Králové rokoval s vydavateľom Pospíšilom o možnosti zriadenia českého
kníhkupectva v Bratislave.
V aktivizáií slovenského národného hnutia za prvoradé považoval prenášať veľkorysé
plány a idey do reálneho verejného a politického života, čomu mali slúžiť hlavne slovenské
noviny, apolitické vystúpenia na rokovaniach krajinského snemu, prednášateľská a
organizačná práca medzi študentami a publikačná činnosť. Popri článkoch v českých
časopisoch anonymne vydal dva obranné spisy o položení Slovanov v Uhorsku a o
maďarizácii (Die Beschwerden und Klagen der Slaven in Ungarn; Das neunzehnte
Jahrhundert und der Magyarismus), aby informoval nemeckú a európsku verejnosť i
účastníkov uhorského snemu v Bratislave o podstate a rozsahu maďarizácie a charaktere
slovenských národných snáh. Národné požiadavky presadzoval aktívnym pôsobením v
politike. Patril medzi h1avných organízátorov a autorov prestolných prosbopisov podaných
panovníkovi 1842 a 1844, ktoré požadovali zastavenie násilnej maďarizácie a zabezpečenie
základných národných práv Slovákov.
Podnietil J. Palkoviča k znovuvydávaniu Tatranky, ako jej spoluredaktor združil okruh
autorov. Udržiaval styky s chorvátskymi a srbskými vlastencami a účastníkmi zasadnutí
uhorského snemu i českými priateľmi, slovenskými národovcami obidvoch konfesií. V lete
1841 navštívil J. Hollého v Maduniciach a viacerých duchovných na sev. Slovensku, ktorých
povzbudzoval v národnej aktivite. Táto jeho národnobuditeľská činnosť prekážala
predstaviteľom maďarského reformného hnutia, ktorí od začiatku 40. rokov presadzovali
maďarizáciu hlavne v evanjelickej cirkvi, na ich nátlak ho koncom 1843 zbavili funkcie
námestníka prof. v Bratislave. Na protest proti tomuto aktu národného bezprávia opustila
časť slov. študentov lýceum a šla študovať do Levoče, pri ich odchode sa zrodila dnešná
slov. hymna Nad Tatrou sa blýska ...
Na základe poznania politickej situácie prehodnotil dovtedajšiu ideológiu, prax a taktiku
slovenského národného hnutia. Upustil od radikálnych postojov, ďalekosiahlej, no nereálnej
koncepcie. Dokázal presnejšie vyjadriť potreby rodiacej sa modernej slovenskej spoločnosti,
nachádzal praktickú cestu k riešeniu problémov, o ktorých uvažovala najmä obrodenská
generácia. Jeho pričinením začala vychádzať činnosť národného hnutia výlučne z uhorskej
štátnej platformy. Usmerňoval ho tak, aby v prvom rade aktívne pôsobilo v širokých
neprivilegovaných vrstvách, obhajovalo ich záujmy a opieralo sa o ne. Zároveň prehodnotil
pomer Slovákov k Uhorsku a okolitým národom. Vyčleňoval ich z rámca Slovanstva, ale i
zo štátneho uhorského a československého národného celku.
Už v 30. rokoch si uvedomoval, že čeština ako spisovný jazyk a idea československej
národnej jednoty nepovzbudzuje rozvoj nár. života Slovákov, netvorí hrádzu proti
maďarizácii, je prekážkou spolupráce s bernolákovcami, čím sa znemožňuje ich národná
jednota. Počas pôsobenia na katedre spolu s tvorbou novej koncepcie slovanskej vzájomnosti
hlbšie zdôvodňoval i národnú svojbytnosť Slovákov, ku ktorým sa tradične hlásili
bernolákovci. Slovenčinu považoval za samostatný jazyk, najbližší praslovančine,
vyzdvihoval vlastnú históriu, kultúru, spôsob života Slovákov, čím otváral možnosť úzkej
spolupráce s bernolákovcami, formovanie národnej jednoty a posilnenie národného
povedomia. Keď sa presvedčil, že slovenské národnoemancipačné snahy na rozdiel od
maďarských sa nemôžu opierať o podporu a vôbec nie o vodcovstvo šľachty, činnosť hnutia
orientoval na občianske a národné prebudenie, spoločenskú aktivizáciu, duchovné a hmotné
povznesenie mešťanov, remeselníkov, inteligencie a roľníkov, čím vytváral základy
masového zázemia hnutia. Úzkou spätosťou so záujmami najširších ľudových vrstiev
zvýraznil hlboký demokratický obsah hnutia, jeho protiaristokratický rozmer, ktorému vtláčal
silný mravný a humánny základ.
Pretože nemal možnosť presadzovať základy občianskej spoločnosti a národnú jednotu
politickou silou, jej absenciu nahrádzal publicistikou, organizačnou činnosťou, výchovným
pôsobením a drobnou prácou. Spolu s M. M. Hodžom a J. M. Hurbanom po dôkladnej
príprave, konzultáciách s evanjelickou inteligenciou a bernolákovcami, po návšteve J.
Hollého kodifikovali v júli 1843 na Hurbanovej fare v Hlbokom nový spisovný jazyk na
báze stredoslovenských nárečí. Precízne ideové zdôvodnenie nového spisovného jazyka i
národnej svojbytnosti Slovákov podal v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v
tomto nárečí (1846); jeho gramatický systém s fonetickým pravopisom zverejnil v Náuke
reči slovenskej (1846). Nový spisovný jazyk považoval za najvhodnejší nástroj na
povznesenie vzdelanosti a kultúrnosti širokých vrstiev spoločnosti, za základný predpoklad
vytvárania modernej slovenskej národnej, občianskej pospolitosti a politických snáh hnutia.
Integračné prvky v slovenskej spoločnosti mala posilňovať i širšia organizačná základňa
hnutia; v tomto smere preukázal výnimočnú myšlienkovú invenciu a organizačno-praktické
schopnosti. Z jeho podnetu národné hnutie bolo zamerané na osvetu a ľudovýchovu.
Vypracoval i návrh na vytvorenie prvej celonárrodnej kultúrnej inštitúcie Tatrín, na pôde
ktorého sa mali riešiť všetky kľúčové problémy slovenského života a hnutia; od r. 1844 bol
Ľudovít Štúr členom jeho vedenia.
R. 1845 dostal povolenie na vydávanie Slovenských národných novín, prvého skutočne
slovenského politického orgánu s literárnou prí1ohou Orol tatránski, 1845-48 ako ich
redaktor a h1avný autor odpovedal na útoky odporcov novej jazykovej a národnej koncepcie,
vedené Jánom Kollárom a jeho českými a slovenskými prívržencami; nastoľoval tu všetky
problémy slovenskej spoločnosti a života. Prostredníctvom novín spájal roztrieštenú
inteligenciu, umožňoval jej poznávať život ľudu a spoločenské pomery v slovenských
regiónoch, čím posilňoval spolupatričnosť a urýchľoval proces národnej jednoty, bojoval
proti vzrastajúcej maďarizácii. Hlavne jeho zásluhou sa v Slovenských národných novinách
dotváral slovenský národný politický program.
V októbri 1847 sa stal poslancom posledného stavovského snemu za mesto Zvolen. Na
sneme dôrazne presadzoval slovenský program a hospodárske a sociálne reformy, patril
medzi jeho najprogresívnejších predstaviteľov. V hospodárskej a sociálnej oblasti podporoval
reformné úsilie L. Kossutha, avšak v oblastí nacionálnej a politickej sa s maďarským
reformným hnutím ostro rozchádzal. Národné hnutie viedol tak, aby mohlo reálne vystupovať
i za dôslednejšie štátoprávne riešenie slovenskej otázky; táto koncepcia bola dlhodobá a pre
výbuch revolúcie 1848 ju rozvinuli len čiastočne.
Revolúčne zmeny začiatkom r. 1848, podobne ako ostatní slovenskí demokratickí vlastenci,
Ľudovít Štúr prijal s nadšením a veľkými nádejami. Vyjadril ich v článkoch v Slovenských
národných novinách; dúfal, že s príchodom slobody sa naplní i slovenský národný program.
Čoskoro sa však ukázalo, že maďarské reformné hnutie nie je ochotné riešiť slovenskú
otázku. Sám musel pred rozvášnenými maďarskými študentmi opustiť Bratislavu. Koncom
marca a v apríli 1848 sa zúčastnil rokovaní zástupcov Slovanov monarchie vo Viedni, kde
patril medzi najvýznamnejších rečníkov. Spolu s chorvatským vlastencom L. Kukuljevičom
bol Ľudovít Štúr iniciátorom zvolania Slovanského zjazdu. V dňoch 10. - 11. mája 1848
predsedal zhromaždeniu čelných slovenských vlastencov v Liptovskom Mikuláši, na ktrom
vypracovali a vyhlásili žiadosti slovenského národa, prvý politický program Slovákov,
verejne požadujúci riešenie ich národné otázky na štátoprávnej úrovni, dôslednú
rovnoprávnosť národov Uhorska, jeho prebudovanie na federatívny štát nár. autonómií,
zrušenie poddanstva, privilégií šľachty, úplnú občiansku a politickú slobodu a všeobecné
volebné právo pre mužov. Maďarská vláda tento najdemokratickejší oficiálny program v
Uhorsku 1848/49 neakceptovala, začala slovenské národné hnutie otvorene prenasledovať a
na jeho vedúcich činiteľov vydala zatykač.
Po dramatickom odchode do Prahy podieľal sa na formulovaní programu Slovanského
zjazdu, patril medzi jeho najaktívnejších účastníkov. Ostro kritizoval politiku cisárskej
Viedne i koncepciu austroslavizmu, bol za vytvorenie slobodných slovanských obcí, ale túto
ideu konkrétnejšie nerozviedol. Po vypuknutí pražského povstania sa zúčastnil bojov na jeho
barikádach, po jeho porážke musel pred perzekúciou utekať z Prahy do Záhrebu, kde
uverejnil v novinách Slavenski jug sériu článkov o medzinárodnej situácii, postavení a
úlohách Slovanov a Slovákov. Na základe rokovaní s predstaviteľmi Chorvátov, Srbov a
českých vlastencou sa rozhodol organizovať ozbrojené povstanie Slovákov proti politike
Pešti, za ich národnú slobodu a demokratické premeny. Od Chorvátov a srbského kniežaťa M.
Obrenoviča získal finančnú pomoc. Koncom augusta 1848 odišiel do Viedne, kde sa
organizoval dobrovoľnícky zbor. Bol iniciátor vytvorenia a člen Slovenskej národnej rady -
prvého politického orgánu Slovákov a najvyššieho orgánu povstania. Počas povstania, ktoré
malo mať celonárodný charakter a odohrať sa na celom Slovensku, bol jeho najprednejším
predstaviteľom, organizátorom ľudových zhromaždení, agitátorom. Po neúspešnom povstaní
nastal obrat v orientácii slovenskej politiky. Pretože Pešť nebola ochotná urobiť Slovákom
nijaké ústupky, s Hurbanom začal hľadať spojencov v cisárskej Viedni. Priklonil sa i ku
koncepcii austroslavizmu, t. j. k prebudovaniu monarchie na federatívne národné celky. Ako
člen SNR sa zúčastnil zimnej výpravy slovenských dobrovoľníkov. Od decembra 1848 do
marca 1849 organizoval na strednom a východnom Slovensku verejnú správu, vysvetľoval
ciele slovenských ozbrojených snáh, prebúdzal národné povedomie a vytváral pre národné
hnutie pevnejšie masové zázemie. Patril medzi zostavovateľov prosbopisu, a bol členom
delegácie, ktorá ho v marci 1849 predložila panovníkovi Františkovi I. v Olomouci a ríšskej
vláde vo Viedni. Požadovali v ňom odčlenenie Slovenska od Uhorska a vytvorenie
samosprávnej slovenskej korunnej krajiny podriadenej priamo orgánom vo Viedni. Počas jari
a leta aktívne pôsobil v slovenskej verejnosti i v ríšskych orgánoch, od ktorých požadoval
spravodlivé riešenie slovenskej otázky v duchu prosbopisu z marca 1849, zachovanie
demokratického práva zlepšenie sociálneho postavenia roľníkov. Vo vystúpeniach a
viacerých písomných elaborátoch ostro kritizoval maďarských a pomaďarčených
šľachtických starokonzervatívcov, ktorí za pomoci Viedne obsadili verejnú správu na
Slovensku a bránili rozvoju slovenského národného života. Počas letnej dobrovoľníckej
výpravy ako ľudový dôverník menovaný vládou pôsobil v Trenčianskej a Nitrianskej stolici.
V septembri 1849 bol inšpirátorom a hlavným organizátorom masového petičného hnutia,
ktoré sa spontánne rozšírilo skoro po celom Slovensku. Bezprostredne ho pripravoval v
oblasti Trenčína, Nového Mesta nad Váhom a v podjavorinskom kraji. Z tohto hnutia vzišli
početné deputácie zložené z predstaviteľov ľudových vrstiev, požadujúce spravodlivé riešenie
slovenskej otázky vo Viedni. Slovenské požiadavky sa však splnili len minimálne. Po
revolúcii odmietol ponuku nižších verejných funkcií. Nepodarilo sa mu obnoviť ani slovenské
noviny s názvom Slovan ani veľkorysejšie vybudovať slovenské školstvo. Už od marca 1849
bol viedenským aristokratickým politikom a maďarským konzervatívcom nepohodlný. Po
porážke revolúcie, podobne ako iní slovenskí demokrati, žil pod policajným dozorom, čo
znemožnilo jeho ďalšie politické účinkovanie. V októbri 1851 sa ešte zúčastnil na porade o
hodžovsko-hattalovskej reforme spisovnej slovenčiny v Bratislave, 1854 na odhalení
náhrobného pomníka J. Hollého na Dobrej Vode, kde vystúpil s rečou a zložil nápis na jeho
náhrobník.
VÝZNAM ŠTÚROVHO DIELA SLOVANSTVO A SVET BUDÚCNOSTI
Svoje predstavy o budúcom postavení Slovákov i o vývoji politického života v slovanských
krajinách a v Európe podal v diele Slovanstvo a svet budúcnosti (koncipované 1852-53),
ktoré vyšlo až po jeho smrti v Rusku (1867,1909) a v nem. pôvodine až 1931 v Prahe.
Svetové dejiny prezentoval Štúr v duchu názorov prevzatých z nemeckej filozofie ako vývoj
so zmyslom, zákonitosťou a perspektívou. V tomto procese prislúcha národom vždy iná
úloha. Niektoré sú nositeľmi svetla a vyšších duchovných záujmov, iné momentálne
zaostávajú, resp. čakajú na svoju chvíľu jasného žiarenia. Podľa týchto názorov sa národy
západnej Európy v svetodejinnom procese už unavili, vyhasli a prežívajú obdobie úpadku. U
národov východnej Európy (Slovanov) Stúr naopak rozoznával brieždenie, prebúdzanie sa z
dlhého spánku, vôľu vystriedať tých vyhasnutých a splniť svoje dejinné poslanie.
Štúrov spis je vnímaný veľmi rozdielne. Na jednej strane sa stretávame s tvrdením, že Štúr
písal text v nemčine v modranskom exile v hlbokom sklamaní z revolučného a porevolučného
vývoj a. Už fakt, že nepísal v jazyku, na kodifikácii ktorého sa podieľal, sa prezentuje ako akt
zrady vlastnej predrevolučnej činnosti. Navyše vraj nik z jeho priateľov nevedel o tomto diele
a tak sa ukazuje, že Štúr tento spis zatajoval pred svojím okolím, dokonca i pred blízkymi
spolupracovníkmi (Andrej Mráz). Dielo Slovanstvo a svet budúcnosti sa síce dožilo dvoch
vydaní v zahraničí, ale doma zostalo nepoznané, preto vlastne nemohlo ovplyvniť vývoj
myslenia či politické dianie na Slovensku. Na druhej strane editor prvého vydania podľa
nemeckého originálu na domácej pôde tvrdil, že dielo síce Štúr napísal v posledných rokoch,
keď žil v izolácii, a bolo jeho labuťou piesňou, ale zároveň ho autor koncipoval ako
záverečný odkaz svojmu národu, ako akýsi politický testament (Josef Jirásek). Podľa tohto
editora spis skutočne zohral úlohu akéhosi navádzača, usmerňovača politickej reprezentácie,
pretože celá generácia po Štúrovi už v duchu jeho odkazu "upierala túžobné pohľady k
Rusku". Podobný názor odznel aj s odstupom polstoročia, tvrdiac, že táto práca "hlboko
zasiahla a ovplyvnila myšlienkový vývin celých generácií národniarov" (Július Bodnár).
Takéto vnímanie vplyvu Ludovíta Štúra na súčasníkov korešponduje s vyjadrením jeho
priateľov, žiakov, spolupracovníkov, ktorí opakovane zdôrazňovali schopnosť jeho osobnosti
strhnúť svojím nadšením ostatných, ukázať cestu a spôsob uvažovania. V otázke vnímania
Slovanstva a celého komplexu výskumu tejto témy ho považovali za skutočnú autoritu, "Štúr
nám bol okno, cez ktoré sme s pýchou hľadeli na celé Slovanstvo a jeho úlohu v dejinách"
(Jozef Podhradský). Svetozár Hurban Vajanský pristupoval k spisu Slovanstvo a svet bu-
dúcnosti až s posvätnou úctou, ako k vzácnym zvitkom, k Biblii . V súvislosti s Vajanského
zoznámením sa s textom sa tradujú v našej spisbe dva názory. Podľa prvého sa s ním
oboznámil v knižnici svojho otca Jozefa Miloslava Hurbana dávno pred inými na Slovensku.
Podľa druhého názoru až počas svojej prvej návštevy Ruska, pričom exemplár dostal priamo
od jedného z editorov spisu v Rusku roku 1867. Tým bol ruský slavista profesor Vladimír
Ivanovič Lamanskij, ktorého si nesmierne vážil a v záležitostiach výskumu Slovanov ho
považoval za najväčšiu autoritu. Kto sa pokúšal študovať a pochopiť Vajanského spôsob
uvažovania o Slovanstve a o Rusku iste bude súhlasiť, že preberanie spisu či už z rúk prvého
alebo druhého muselo mať na Vajanského, vzhľadom na jeho vnímanie týchto osobností,
vplyv ako iniciačný rituát priam ako vstup medzi zasvätených. Sám dielo hodnotil ako
"opravdový duchovný závet", ako dielo, ktoré potvrdzuje veľkosť Štúra-spisovateľa, zatiaľ čo
jeho poézia by neobstála pri náročnejších umeleckých kritériách. Iste neprekvapí, že Jozef
Škultéty zdieľal podobný názor. Tvrdil, že osud Slovákov bol prepojený so Slovanstvom, a to
práve v tom ponímaní slovanskej otázky, aké vedecky fixoval Štúr.
Prvé vydanie spisu vyšlo v Rusku roku 1867, jedenásť rokov po Štúrovej tragickej smrti.
Okruh osobností z radov ruských panslavistov, ktoré sa angažovali pri vydaní tohto
literárneho pohrobka, pri jeho prezentácii a celkovom načasovaní ako jedného z vrcholov
slovanskej akcie v Moskve a Petrohrade spôsobili, že Štúrovo meno sa dlho spájalo s
podozrievaním ruských editorov z manipulácie s pôvodným textom. V prípade druhého
vydania z roku 1909 v ruskom jazyku padalo podozrenie na ruských prekladateľov, že priamo
do Štúrovho textu vložili state s ich vlastnými politickými názormi. Etnografickú výstavu v
roku 1867 a sprievodné akcie koncipovali ruskí organizátori ako veľké slovanské podujatie.
Pokúšali sa využiť ho na prezentovanie Ruska pred slovanskou verejnosťou ako veľmoci sto-
jacej na čele Slovanov, v silách ktorej je "bdieť nad každou piaďou slovanskej zeme".
Doplnkové akcie hlavných podujatí sprevádzali hostiny a nekonečné toasty s patetickými
vyhláseniami na adresu slovanskej vzájomnosti. Kultúra dvíhania čaší, objímania sa a
slovanských troj bozkov zažívala hviezdnu chvíľu. Nejeden z rečmkov si pri prípitku
vypomáhal citátmi Štúrových textov, resp. ich zjednodušenými, z kontextu, vytrhnutými
verziami. Inokedy zdržanlivému Františkovi Palackému vykĺzli pod dojmom tejto atmosféry
slová o odvekej túžbe Slovanov žiť opäť spolu, ktoré však musel po návrate do Prahy dlho
vysvetľovať. Nadšené hurá slovanské vyhlásenia z úst niektorých účastmkov moskovskej
púte, ako sa v súdobej tlači účasť na výstave označovala, boli na hranici propagandy
panslavizmu. Spôsobili, že dokonca oficiálne politické kruhy museli vydať vyhlásenie v tom
duchu, že Rusko v žiadnom prípade nepotrebuje ani o piaď rozširovať svoje územie ani počet
obyvateľov .
Keďže Štúrov spis natoľko nekorešpondoval s jeho predrevolučnými názormi, opakovane
otváral diskusie spochybňujúce jeho autorstvo.
Nepochopenie Štúrovej motivácie, prečo posmrtným dielom odporučil Slovákom
pravoslávie a ruštinu ako spisovný jazyk, viedlo až k otvorenému podozreniu z úpravy
jeho textu ruskými vydavateľmi (Albert Pražák). Opakujúce sa pochybnosti o autorstve
spisu vyústili v roku 1931 do dôslednej analýzy a porovnania všetkých dovtedy známych
opisov diela. Na základe vedeckej analýzy ho potom v nemeckom origináli vydal Josef
Jirásek v pražskom vydavateľstve . Zásahy ruských editorov sa nepotvrdili. Interpretácia
diela a autorove pohnútky napísať ho však naďalej komplikovali celkové chápanie Štú-
rovho videnia budúcnosti sveta a Slovanov zvlášť.
Dielo bolo na Slovensku takmer neznáme, resp. jeho poznanie sa zakladalo na
opakovaní niekoľkých téz vytrhnutých z kontextu. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa
možnosti Slovanov habsburskej monarchie vzájomne spolupracovať komplikovali,
pretože akákoľvek kultúrna, edičná či spolková činnosť dostávala nálepku politického
panslavizmu. Záujem o dielo v Rusku práve v tomto období spôsobil problematické
chápanie jeho zmyslu. Čiastočne sa tak dialo cez ruskú optiku, pretože slovenskí čitatelia
nepoznali originál, ale len slovenské preklady ruských recenzií. Navyše podtitul spisu, v
preklade" posolstvo Slovanom z brehov Dunaja", zvádzal k vnímaniu diela ako Štúrovho
politického testamentu . Podľa týchto vytrhnutých téz Štúrovo posolstvo spočívalo v
odporúčaní, aby sa Slovania spojili s Ruskom, prijali ruštinu a pravoslávie. Štúr neurčil
nijaký časový termín, v ktorom by sa jeho odporúčania mali uskutočniť. Z kontextu však
možno usudzovať, že by to nemalo byť v bezprostrednej budúcnosti, ale až po
demokratizácii pomerov v Rusku. Ruština sa mala stať spoločným jazykom kultúrnej
výmeny, ale jednotlivé národné slovanské jazyky sa mali ďalej rozvíjať a zveľaďovať.
Napriek týmto podmienkam, ktoré Štúr v texte uviedol, sa na dlhé obdobie udomácnila
len zjednodušená a účelová interpretácia diela, podľa ktorej odporúčal Slovanom
zjednotiť sa s Ruskom, prijať ruštinu a pravoslávie.
Štúr sám v Rusku nikdy nebol, ale od 30. rokov sledoval ruskú literatúru a mal
možnosť stretnúť sa s viacerými návštevníkmi, študentmi, vedcami, slavistami z Ruska,
ktorí prechádzali Bratislavou, Viedňou či Prahou a zámerne vyhľadávali priamo Štúra
alebo lýceum či redakciu jeho novín. Aj pod vplyvom týchto stretnutí napísal už
začiatkom 40. rokov článok Azya a Europa čili určení Ruska v ohledu na Azyi, v ktorom
tvrdil, že Rusko má veľký potenciál zohrať významnú úlohu za podmienok, že sa "duch
slovanský v Rusku ešte viac rozšíri. Keď sa pokrok slobody aj tam zjaví, vykoná táto zem
dielo veľké a dôležité pre Slovanstvo a rozhodujúce pre svet." Z podmienky vnútorného
pretvorenia Ruska smerom k slobode a ústavnosti ako nevyhnutného prvého kroku na
ceste Slovanov k Rusku a Ruska k Slovanom, neustúpil ani neskôr, keď koncipoval
Slovanstvo a svet budúcnosti.
V období prvej svetovej vojny sa na oboch stranách frontu propagandisticky využívali
tézy o odvekom zápase Germánstva a Slovanstva. Neodvratným dôsledkom tohto zápasu
bol vojenský konflikt, kde Nemecko a Rusko stáli na opačnej strane frontových línií. V
duchu takejto propagandy mohli Slovania uspieť v odvekom zápase len vtedy ak sa
podobne ako predtým Germáni, zomknú do jednej ríše - slovanského súštátia okolo
Ruska. Počas druhej svetovej vojny nastala opäť renesancia podobných názorov.
Ovplyvnili aj vznik práce Vladimíra Clementisa Slovanstvo kedysi a teraz. V kapitole
venovanej Štúrovi stručne zrekapituloval dovtedajšie vnímanie jeho spisu v slovenskom
politickom myslení resp. úvahy spochybňujúce či potvrdzujúce jeho autorstvo. Pod
vplyvom prežitej vojny V. Clementis postavil Rusko do pozície majáka, ktorý Slovákom
svietil cez smutné mračná politického života a svetla, ktoré živilo ich nádeje a dvíhalo
klesajúceho ducha. Podľa Clementisových slov základy dôvery v Rusko položil u nás práve
Štúr. Hoci jeho spis bol u nás málo známy, vzhľadom na celistvosť koncepcie, akú v ňom
Štúr predložil, považoval Clementis za odôvodnené hovoriť o slavianofilstve aj na Slovensku
a vnímať Slovanstvo a svet budúcnosti ako slovenskú transformáciu koncepcie
slavianofilstva.
V inom čase a kontexte, bezprostredne po vzniku Slovenskej republiky a doznievani
rozpadu Česko-Slovenska, zopakoval slovné spojenie "duchovný testament slovenského
spoločenstva" na hodnotenie Štúrovho diela Svetoslav Bombík. Urobil tak pri príležitosti
prvého vydania textu v slovenčine roku 1993 a spôsobom, ktorý vyvolal na slovenské pomery
búrlivú diskusiu. V úvodnej štúdii hodnotil vývoj recepcie spisu jednotlivými generáciami a
smermi slovenského politického myslenia, a to v závislosti od ich vnímania miesta Slovákov
v Európe, resp. ich opakovaného váhania medzi Západom a Východom. Čiže medzi
hodnotami, ktoré tieto pojmy reprezentujú t. j. liberalizmus, latinská kultúra na jednej strane a
konzervativizmus a byzantinizmus na strane druhej.
Jednou z posledných reakcií na Štúrovo dielo v slovenskej odbornej spisbe sú úvahy
Dušana Kováča na tému prítomnosti diskusie slavianofilov so západníkmi v slovenskej
spoločnosti v modifikovanej podobe, a to ako diskusie konzervatívcov a liberálov. Kováč sa
na jednej strane bráni použiť termín politický testament v súvislosti so Štúrovým spisom.
Argumentuje tým, že dielo bolo pre slovenskú spoločnosť 19. storočia príliš málo známe, aby
sa dalo hovoriť o odkaze adresovanom národu. Na druhej strane však podľa neho Štúr spísal
myšlienky, ktoré poskytli argumenty slovenským rusofilom, reprezentujúcim časť slo-
venského národného hnutia na zdôvodnenie ich orientácie na Rusko. Pre ucelenosť a systém,
akým Ľudovít Štúr v spise vysvetlil varianty správania sa, resp. voľby politického správania
sa Slovanov, a tým aj Slovákov, označil Kováč Slovanstvo a svet budúcnosti za kondenzát
slovenského proslovansky orientovaného národného konzervativizmu.
Mýtus Štúrovho politického testamentu skresľoval obraz Štúra a smerovania jeho aktivít.
Zasahoval aj do slovensko-ruských vzťahov i širších slovensko-slovanských súvislostí,
pretože robil zo Slovákov nespoľahlivých partnerov medzislovanskej spolupráce. Cez toto
dielo sa Slovákom ako národu prisudzovala v politických kalkuláciách ruských panslavistov
väčšia náklonnosť k cárskemu Rusku než prejavovali ostatní Slovania. Za dôsledok
sprevádzajúci túto náklonnosť považovali ochotu Slovákov vzdať sa vlastného národného
života v prospech panslavistickej vízie budúceho splynutia Slovanov do jedného štátu na čele
s Ruskom. Dokonca ako argument sa využívalo aj to, že u Slovákov absentuje ambícia
vytvoriť vlastný štát a pasívne čakajú na dejinnú udalosť, ktorá umožní Rusku oslobodiť
ich z jarma Habsburgovcov či Maďarov a začleniť ich do budúceho slovanského súštátia.
V slovenčine vyšiel spis až v roku 1993. Diskusie okolo vydania oživili nielen záujem
verejnosti, ale aj vedecký záujem a Štúrovo kontroverzné "dieťa". Viaceré zaužívané
tvrdenia sa opäť pre argumentovali. Zavŕšením mnohoročného výskumu Štúrovej
korešpondencie sa Vladimírovi Matulovi podarilo doložiť, že spis bol napísaný už na jar
1851 a rozhodne nebol autorovým posledným dielom (zomrel roku 1856). A teda téza o
Štúrovej labutej piesni zaspievanej v mútnych stojatých porevolučných vodách neobstojí.
Ten istý zdroj mení aj zaužívanú predstavu o posmrtnom poslaní inštrukcií-odporúčaní
Slovanom. Dokazuje, že spis bol koncipovaný ako reakcia na aktuálnu politickú situáciu
tesne po revolúcii a ako úvodné úvahy k plánovanej širšej diskusii predstaviteľov
viacerých slovanských národov. Diskusia mala prebiehať na stránkach tlače v priebehu
roka 1851 a v jazyku, ktorým mohli komunikovať všetky slovanské národy. A jazykom
interslovanskej komunikácie mohla byť v polovici 19. storočia jedine nemčina. Cieľom
spisu a de facto celej plánovanej diskusie malo byť hľadanie možností budúcej vzájomnej
spolupráce Slovanov v zmenených porevolučných časoch. Samozrejme, situácia
bezprostredne po rokoch 1848 - 1849, keď väčšinu aktérov nedávnych búrlivých
revolučných udalostí policajne sledovali, existenčne ohrozovali a mnohé v revolúcii
dosiahnuté zmeny boli postupne odvolávané, sa Štúrovi mohla javiť inak ako jeho
súčasníkom o niekoľko mesiacov či rokov neskôr. Dôkazy, že spis vznikol v roku 1851 a
nie až v roku 1855, ako sa pôvodne uvažovalo, dávajú Štúrovým úvahám opäť iné
politické pozadie. V roku 1855 Rusko prehralo v Krymskej vojne. Táto porážka ho na
niekoľko nasledujúcich rokov vyradila z postu veľmoci. Čakali ho roky vnútorných
premien, aby sa znovu mohlo zaradiť medzi európske veľmoci a ašpirovať aj na
naplňanie slovanskej misie. Výsledkom úvah o Slovanstve, ako ich koncipoval Ludovít
Štúr, nemala byť rezignácia slovanských národov na politickú aktivitu. Naopak, cieľom
malo byť podnietenie Ruska, aby sa výraznejšie zaangažovala do podpory rakúskych
Slovanov po tom, ako stroskotali ich projekty orientovať sa na Viedeň.
Mýtus Štúrovho politického testamentu sa darí prekonávať. V súčasnosti sa vedecká
komunita prikláňa k názorom, že ho rozhodne nemožno vnímať ako vedome
koncipovaný politický testament, odkaz či návod ako smerovať politické aktivity a už
vonkoncom nie ako akési posolstvo národu zo záhrobia. (KODAJOVÁ, Daniela:
Politický testament Ľudovíta Štúra ? In: KREKOVIČ, E. - MANNOVÁ, E. -
KREKOVIČOVÁ, E.: Mýty naše slovenské. Academic Electronic Press, Bratislava 2005,
s. 111 - 119).
Ľudovít Štúr ako osobnosť prvoradého významu stál pri zrode moderného národa,
romantickej národnej kultúry, kodifikácie spisovného jazyka, prehĺbil koncepciu národnej
svojbytnosti Slovákov. Radí sa k najvýznamnejším bojovníkom proti národnostnému a
sociálnemu útlaku, za presadenie zásad demokracie a občianského života, za povznesenie
hospodárskej a duchovnej úrovne širokých vrstiev ľudu, nielen v dejinách slovanských
národov vôbec, ale v celoeurópskom kontexte.
3. SLOVENSKO V POREVOLUČNEJ MONARCHII
Katastrofálna kapitulácia maďarských vojsk, ktoré zložili zbrane v auguste 1849 pri Világoši
za prítomnosti ruských generálov, urobila síce koniec radikálnej, Kossuthom vedenej revo-
lúcie, ale maďarská konzervatívna aristokracia viedla ju inaďalej, zjavnou i tajnou agitáciou
až do rakúsko-uhorského vyrovnania roku 1867.
Maďarská aristokracia v maďarských krajoch obsadených cisárskym vojskom
vystupovala ako lojálna strana, prenasledovaná Kossuthom, a všade osvedčovala svoju
nezvratnú vernosť habsburskému trónu, osočujúca každého, kto nezastával jej politické
náhl'ady.
Slovenský národný vývoj v rokoch po maďarskej revolúcii prebiehal v podmienkach,
aké vytvorila viedenská vláda v snahe vybudovať jednotnú habsburskú monarchiu pod
rakúskou nadvládou. Prvý úsek absolutizmu, obdobia, kedy sa viedenský dvor usiloval proti
revolučným, samovládnym diktátom obnoviť centralizáciu štátnej moci, nazýva sa Bachovou
érou. Činnosť rakúskeho ministra vnútra Alexandra Bacha, pravej ruky cisára Františka
Jozefa, poznačila v tomto období politické, policajné, hospodárske, ba i finančné záležitosti
všetkých krajín a oblastí ríše. Bach sa stal symbolom diktatúry, ktorá po víťazstsve nad
maďarskou revolúciou v rokoch 1848-1849 postihla všetky národy monarchie. Táto diktatúra
bola pravým opakom toho, čo cisár František Jozef sl'uboval v kromefížskej ústave zo 4.
marca 1849. Obsahovala mnohé slobodomysel'né ustanovenia. Ako základný kameň bola v
nej vyslovená jednota ríše, ale sl'ubovala aj krajinské snemy, osobnú slobodu a
rovnoprávnosť, náboženskú slobodu, slobodu tlače, oddelenia súdnictva od administratívy,
porotné súdy a verejnosť súdneho pokonávania. Slovenskí národovci verili, že všetky tieto
výhody dostanú aj Slováci. Tešili sa, že ustanovenia kroměřížskej ústavy vstúpia do života aj
v Uhorsku. Ale na nemilé prekvapenie svojich národov panovník už v januári 1852 kro-
měřížsku ústavu odvolal.
Po világošskej kapitulácii zaviedla viedenská vláda v Uhorsku mimoriadne krutý režim
vojenskej diktatúry. Hlavný veliteľ rakúskych vojsk v Uhorsku, generál Haynau, poverený
pacifikáciou Uhorska, za svojho ročného účinkovania posielal pred štatariálne súdy
maďarských politických previnilcov a zavádzal trestné akcie proti všetkým prejavom
rebelantstva.
Uhorsko ostalo formálne korunnou dŕžavou s jednotnou správou v rámci piatich
vojenských dištriktov, z ktorých bratislavský a košický zahrnovali takmer celé územie
Slovenska. Zrušili sa však maďarské ministerstvá, snem a župná samospráva. Chorvátsko-
Slavónsko, (srbská) Vojvodina a Sedmohradsko boli z Uhorska vyčlenené a zabezpečila sa im
vlastná vnútorná politická správa, podliehajúca priamo Viedni. Opatrenia absolutistickej
vlády pri novom usporiadaní štátoprávnych pomerov cieI'avedome smerovali k tomu, aby
zlomili odstredivé sily národov, ich snahy o rovnoprávnosť a aby zatlačili predovšetkým sily,
ktoré sa usilovali o demokratizáciu režimu a politického života. Ústupky národnostiam sa
robili len v takej miere, akú pokladala vláda za únosnú pri udržovaní rovnováhy síl v
centralizovanej ríši. Sociálne reformy v Uhorsku sa uskutočňovali tak, aby nepoškodili, ba
skôr chránili záujmy bohatej maďarskej š\'achty, čo ani zďaleka nezodpovedalo
národnopolitickým snahám Slovákov. Na Slovensku - rovnako ako v celej monarchii -
úradnou rečou sa stala nemčina. Pri styku úradníkov so stránkami malo sa v bratislavskom v
košickom dištrikte tolerovať používanie materinského jazyka domáceho obyvatel'stva, teda
slovenčiny. Slovenskej inteligencie, hlavne úradníkov bolo v novej správe veľmi málo, ba
národne uvedomelých a demokraticky zmýšl'ajúcich Slovákov z úradov postupne prepúšťali,
alebo ich prekladali do neslovenských oblastí ríše.
Pokiaľ išlo o cirkevnú politiku, zdalo sa, že Viedeň bude v tomto smere prihliadať na
záujmy jednotlivých národov. Začiatkom 50-tych rokov vymenovali troch nových biskupov:
Štefana Moysesa v Banskej Bystrici, Ladislava Zábojského na Spiši a Štefana Kolarčíka v
Rožňave. Všetci traja boli pôvodom Slováci. Z nich sa v prospech svojho národa najviac
angažoval najmä Štefan Moyses.
RAKÚSKO-UHORSKÉ VYROVNANIE ROKU 1867 A JEHO DOPAD NA ŽIVOT
SLOVÁKOV V MONARCHII
V marci 1863 uväznili v Pešti a v niektorých vidieckych mestách viacerých popredných
maďarských I'udí, proti ktorým viedli v tichosti vyšetrovanie až do februára 1865. Na smrť
odsúdili Pavla Almášiho a Štefana Nedeského; iných na dlhé väzenie. Príčinou rozsudku bolo
dokázané sprisahnie na oslobodenie Uhorska spod nadvlády Viedne pomocou Kossutha a
zahraničných mocností, francúzskeho cisára Napoleona III. a talianskeho král'a Viktora
Emanuela. Viedenská vláda ich však omilostila už roku 1866 a po dualistickom vyrovnaní
dostali ešte i vysoké, výnosné štátne služby.
Niet pochybnosti o tom, že i toto sprisahanie vplývalo na urýchlenie vyrovnania s
Maďarmi, no vyrovnanie Viedne s Maďarmi by sa nebolo vydarilo bez zahraničných
komplikácií. Ich vrcholom bola prusko-rakúska vojna o mocenský vplyv v Nemecku. Prusko
si nárokovalo vedúcu úlohu v Nemecku. Rakúsko, ktoré si túto výsostnú pozíciu držalo dlhé
roky, sa vzoprelo. Začala sa vojna, v ktorej Bismarckova obratná diplomacia a moderne vy-
zbrojená pruská armáda spôsobila cisárskemu vojsku pri Hradci Králové ťažkú porážku.
Tragický výsledok prusko-rakúskej vojny urobil koniec panovníkovmu váhaniu. Rakúsko sa
muselo dohodnúť s Maďarmi. Tak roku 1867 rakúsko-uhorské vyrovnanie stalo sa skutkom.
Dôležitú úlohu v procese vyrovnania hrala aj mladá, krásna cisárovná Alžbeta. Maďarská
šl'achta ju vedela získať na svoju stranu. Darovala jej krásny zámok na okolí Pešti, zahrnovala
ju poklonami a darmi. A tak i Alžbeta prispela svojou hrivnou k urýchleniu dohody medzi
Viedňou a Pešťou.
Namiesto federatívneho zväzku štátov, ktorého sa dožadovali najmä slovanské národy
habsburského mocnárstva, uskutočnil sa dualizmus, ktorý rozdelil monarchiu na dve časti,
rakúsku a maďarskú. Uhorsko dostalo vlastnú ústavu, samostatné ministerstvo na čele s
grófom Júliom Andrássym, a cisár František Jozef sa dal korunovať za uhorského král'a.
V zmysle tohto vyrovnania rakúsko-uhorská monarchia tvorila navonok jednotný štátny
celok, ale v skutočnosti to boli dva štáty. Okrem spoločného panovníka mali spoločnú
zahraničnú politiku, spoločnú armádu a spoločné financie. O týchto spoločných veciach
monarchie rokovali osobitné výbory, takzvané de legácie, volené z rakúskeho a uhorského
snemu. Vo všetkých ostatných veciach boli obidve časti monarchie samostatnými štátmi.
Pretože toto rozdelenie monarchie nebralo ohľad na práva a požiadavky ostatných národov,
ktoré obývali územie tejto ríše, rakúsko-uhorský dualizmus znamenal počiatok nevyhnutného
rozkladu monarchie.
4. MEMORANDUM SLOVENSKÉHO NÁRODA A MATICA SLOVENSKÁ
Od polovice päťdesiatych rokov začal povoľovať tlak Bachovho absolutizmu. Prejavilo sa to
aj na postupnom prekonávaní krízy v slovenskom národnom hnutí. Roku 1856 ožíva
myšlienka založenia Matice slovenskej. Podnet k tomu dalo stretnutie Štefana Moysesa s
Karolom Kuzmánym a Danielom Lichardom vo Viedni. Myšlienka sa ujala natrvalo. Získali
si aj prvé dary na základinu. No nevyjasnené otázky boli okolo jej zamerania a sídla, rozpory
okolo jazyka a neisté časy oddiaľovali jej uskutoč,nenie. Matičná myšlienka obnovila pulz
národného života, čo naznačovalo novú aktivitu a obnovenie národnej jednoty. Jej základným
predpokladom bolo ustálenie spisovnej reči a odstránenie jazykových sporov. To sa
uskutočnilo predtým na spoločnej porade katolíckych a evanjelických stúpencov novej
spisovnej slovenčiny v Bratislave v októbri 1851. Zúčastnili sa jej Štúr, Hurban a Hodža za
evanjelikov, Radlinský, Palárik, Závodník a Hattala za katolíkov. Vypracovaním novej
slovenskej gramatiky poverili nadaného slovenského jazykovedca Martina Hattalu.
Po Štúrovej náhlej smrti úlohu presadzovania spisovnej slovenčiny do života prevzal
Janko Palárik. Roku 1857 začal v opravenej slovenčine vydávať s Radlinského podporou
Katolícke noviny, ktorým dal názov Cyril a Metod. Začiatkom roku 1859 pripojil k nim
samostatnú prílohu Priatel' školy a literatúry. Na ich stránkach sa čoskoro zaktivizovala
väčšina slovenských národovcov, čím sa pripravila pôda pre novú národno-politickú aktivitu
začiatkom šesťdesiatych rokov.
K formovaniu línie slovenskej politiky a slovenského programu najvýznamnejšie
prispel mladý jurista Štefan Marko Daxner svojou brožúrou "Hlas zo Slovenska". Brožúru
rozoslali na prediskutovanie všetkým významnejším predstavitel'om slovenského národného
hnutia. Daxner vo svojom elaboráte analyzoval národnostnú situáciu v Uhorsku. Ostro v ňom
odmietol maďarskú štátoprávnu koncepciu jednonárodného štátu i argumenty maďarských
liberálov, že ústavou zabezpečená sloboda jednotlivca zaručuje i jeho národnú slobodu. Pre
národnosti Uhorska, teda aj pre Slovákov žiadal, aby sa im ústavným zákonom zabezpečila
národná zvrchovanosť, a to na území, kde národy žijú ako kolektívy. Dňa 19. marca vyšlo
prvé číslo Pešťbudínskych vedomostí. Tieto noviny zohrali v tom čase vel'mi významnú úlohu
v nastávajúcich politických zápasoch, najmä v mobilizácii slovenského národného hnutia a pri
formovaní slovenského národného programu. Vychádzali po slovensky a prihlásila sa k nim
absolútna väčšina slovenskej uvedomelej inteligencie. Tým sa na Slovensku definitívne
skončil rozkol v otázke spisovného jazyka. Rozhľadenejším predstavitel'om slovenského
hnutia bolo jasné, že po obnovení konštitúcie v Uhorsku bude slobodnejší rozvoj národného
života Slovákov možný len tak, ak sa im národná suverenita a národné práva zabezpečia v
novej ústave, ktorú mal vypracovať snem. Slováci nemali reprezentanta v sneme, preto museli
hľadať inú cestu, ako presadiť slovenské požiadavky. Takto vznikol plán usporiadať podľa
vzoru Rumunov a Srbov, národné zhromaždenie, ktoré by schválilo národný program a dalo
mu pečať celonárodného manifestu.
Nebolo I'ahké nájsť vhodné mesto pre národné zhromaždenie. Vo väčšine miest na
Slovensku nebol vykryštalizovaný slovenský život. Vážnou prekážkou v tomto smere boli
mestské a župné predstavenstvá, zamerané proti slovenskému hnutiu. Napokon sa rozhodli
pre Turčiansky Sv. Martin, kde predstavenstvo mesta súhlasilo s usporiadaním národného
zhromaždenia. Pozvanie podpísal richtár Ondrej Koša a mnohí martinskí občania. Tak sa
zišlo v Martine 6. a 7. júna 1861 asi šesťtisíc synov slovenského národa všetkých stavov a
povolaní a tam ako "slovenské národné zhromaždenie" za predsedníctva Jána Francisciho
vypočulo a jednohlasne s vel'kým nadšením prijalo program Štefana Marka Daxnera ako
svoje vlastné rozhodnutie. Toto zhromaždenie možno právom označiť za národné
zastupiteľstvo nielen preto, lebo tu bol národ zastúpený a repreientovaný svojimi najlepšími
synmi, ale i preto, že časť účastníkov prišla sem s povereniami od obcí. Boli tam aj veľké
zástupy slovenského I'udu. Tu predostreli martinské Memorandum slovenského národa.
V úvodnej časti Memoranda sa poukazuje na to, že Slováci sú na území ktoré obývajú,
starým pôvodným národom, že tisíc rokov od začlenenia do uhorského štátu mali podiel na
hospodárskom i kultúrnom rozvoji krajiny, ako aj na jej obrane.
V prvom bode Memoranda sa vyslovuje požiadavka, aby sa osobnosť slovenského národa a
vlastníctvo jeho reči uznalo a zabezpečilo najvyššími ústavnými listinami tak, aby národ
mohol skutočne uplatňovať svoju suverenitu. V druhom bode sa žiada uznanie národnej
osobitosti v priestore hornouhorského slovenského okolia so zaokrúhlením stolíc podľa
národností. Požiadavka Okolia sa zdôvodňuje tým, že je základným predpokladom národnej
rovnoprávnosti, a zároveň sa vyhlasuje, že neznamená ani separovanie sa od Maďarov, ani
ohrozenie jednoty vlasti.
Ostatné požiadavky, ako zavedenie slovenského úradovania v okolí, slovenského
vyučovania na školách všetkých stupňov, vydávanie zákonov v slovenčine, slobodné
zakladanie literárnych, hospodárskych a osvetových spolkov a ustanovizní, zriadenie
slovenskej právnickej akadémie, boli len doplnkom prvých dvoch základných požiadaviek.
Ani v týchto bodoch sa presnejšie a podrobnejšie neformuluje štátoprávne postavenie a
vnútorné zriadenie Okolia. Bral sa tu ohľad na uhorský snem, ktorému sa malo Memorandum
predložiť, čo sa prejavilo i v tom, že sa v ňom uznáva maďarčina ako diplomatická reč v
Uhorsku. Nakoniec sa v Memorande vyslovuje solidarita so všetkými ostatnými utláčanými
národnosťami Uhorska, ktorým sa Memorandum malo tiež odoslať. Ducha memorandového
programu najlepšie vystihuje záverečné slovo: "Jednotná, slobodná, konštitucionálna vlasť a v
nej sloboda, rovnosť a bratstvo národov".
Na národnom zhromaždení sa ustanovil aj stály národný výbor, ktorý sa mal starať o
koordináciu politických akcií slovenského národného hnutia. Jeho hlavnou úlohou bolo presa-
dzovať uskutočnenie memorandových požiadaviek.
Hneď po skončení martinského zhromaždenia boli o jeho uzneseniach informované
maďarské politické kruhy v Pešti. Spolu s protislovenskými kruhmi na Slovensku zaujali proti
slovenskému hnutiu nepriatel'ské stanovisko. Protimemorandové protesty boli dielom
stoličných zhromaždení a zastupiteľstiev slobodných král'ovských miest, ktoré sa na vyšší
nátlak ozvali proti Memorandu. Slovenská deputácia ho odovzdala 27. júna podpredsedovi
snemu, grófovi Kolomanovi Tiszovi.
Čoskoro sa ukázalo, že uhorský snem sa nemienil vážnejšie zaoberať memorandovými
požiadavkami. Maďarská liberálna strana úmyselne odďal'ovala riešenie národnostnej otázky
až na dobu, keď bude mať politickú moc v Uhorsku úplne v rukách. Podpredseda uhorského
snemu Koloman Tisza sl'úbil, že Memorandum predloží uhorského snemu a že sa sám pričiní,
aby sa splnili oprávnené požiadavky slovenského národa. Ako sme videli, maďarskí úradníci
a maďaróni robili proti Memorandu podpisové akcie po celom Slovensku a mali pritom istý
úspech . Vyznelo to tak, že Slováci nestoja za žiadosťami Memoranda a že tie sú len dielom
niekoľkých panslávov. Slováci sú vraj celkom spokojní a nič nepotrebujú. Takéto podlé činy
boli bežnou zbraňou šovinistických Maďarov. Memorandum sa vôbec nedostalo do snemu,
lebo 22. augusta 1861 cisár uhorský snem rozpustil a slovenské žiadosti ostali bez odpovede.
Akciou celonárodného významu bolo hnutie za založenie Matice slovenskej. Dočasný
výbor (Ján Francisci, J. Gotčár, Viliam Pauliny-Tóth a Ján Palárik), ktorý sa založil na
martinskom národnom zhromaždení, dosť pružne vypracoval návrh jej stanov a už 1. augusta
1861 ich predložil miestodržiteľskej rade na schválenie. Výbor rozprúdil aj širokú národnú
zbierku na matičný fond, ktorá prebiehala úspešne. Hoci, okrem biskupa Štefana Moysesa,
nebolo vel'kých mecénov, aj z grajciarových darov ľudu a z členského sa postupne nazbierali
tisícky, ktoré za dva roky narástli už na vyše päťdesiattisíc zlatých. Väčšie starosti mal
prípravný výbor s hľadaním sídla Matice. slovenskej. Predstavenstvo Brezna dalo
prípravnému výboru predbežný súhlas, ale na zásah maďarského komisára Zvolenskej župy,
Havasa, svoje rozhodnutie odvolalo. Nakoniec padla volba na memorandový Martin, ktorý v
apríli 1862 výboru oznámil, že prijme Maticu slovenskú pod svoju strechu. Na konečné
schválenie stanov bolo však treba čakať ešte rok.
Cisár František Jozef svojím rozhodnutím z 21. augusta 1862 Maticu slovenskú na
predbežnú žiadosť povolil a potvrdil jej stanovy, vypracované osobitným výborom, ktorému
predsedal Ján Francisci. Oznámenie o tom vydala král'ovská uhorská miestodržitel'ská rada 9.
októbra 1862 a túto radostnú zvesť národu oznámili 28. októbra. Cisár potvrdil stanovy
Matice slovenskej v tej forme, v akej mu ich predložila král'ovská uhorská dvorská kan-
celária. Členovia prípravného výboru vydali 4. novembra 1862 Ohlas k slovenskému národu,
v ktorom vyzývali jeho synov, milovníkov a priatel'ov, mestské a dedinské obce a korporácie
vstúpiť do Matice slovenskej a čo naj hojnejšie ju podporovať peniazmi, rozličnými
zbierkami a svojou láskou.
Ako sme videli v predošlých kapitolách, v politickom vývine uhorského štátu v 19. storočí,
stavali sa do cesty slovenskému národnému životu nové prekážky a ťažkosti. Slováci vedeli
celkom jasne, že bez vlastnej vzdelanosti a bez roduvernej slovenskej inteligencie nebudú
môcť úspešne odolávať vzrastujúcemu náporu odnárodňovania zo strany Maďarov.
Slovenskí národovci už dávnejšie pomýšl'ali na vybudovanie kultúrnej ustanovizne, ktorá
by sa stala ohniskom slovenského národného života. Ako vzor boli tu staršie slovenské
spolky, ako Učené slovenské tovarišstvo (1793), Spolok milovníkov reči a literatúry
slovenskej (1834) a Tatrín (1844). Zanikli, lebo nedostali schválenie stanov od maďarských
úradov.
CIELE MATICE SLOVENSKEJ
Podľa schválených stanov bola Matica slovenská jednotou milovníkov slovenského národa a
života a jej cieľom bolo budiť v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť,
rozširovať a utvrdzovať ju, pestovať a podporovať slovenskú literatúru a krásne umenia a tým
podporovať a zvel'aďovať i hmotný dobrobyt slovenského národa. Pre prípad, že by Matica
slovenská pre akúkoľvek príčinu prestala jestvovať, jej celý majetok, akýmkoľvek spôsobom
nadobudnutý, mal ostať výlučným vlastníctvom slovenského národa, ktoré nik nesmie ani
rozdeliť, ani odcudziť.
Povolenie Matice slovenskej vyvolalo po celom Slovensku veľké nadšenie a slovenskí
národovci bez rozdielu náboženského vyznania prihlasovali sa za jej členov, skladali a
upisovali finančné prostriedky. Čoskoro sa prihlásilo niekoľko členov a napokon sa zaistilo
deväťdesiatštyritisíc zlatých. Bol to v slovenskom národnom živote taký úspech, že
oprávňoval k najlepším nádejám. Dočasný výbor zvolal prvé valné zhromaždenie Matice
slovenskej na 4. augusta 1863 do Turčianskeho sv. Martina. Malo prebiehať v ovzduší
tisíceho výročia príchodu vierozvestov Cyrila a Metoda k slovenským predkom. Slováci
označovali prvé valné zhromaž denie Matice slovenskej za prvé dejstvo uzákonenia
slovenského národa. Z príležitosti tohto sviatku slovenského národa prekvapil cisár František
Jozef Maticu slovenskú darom tisíc zlatých a vymenovaním biskupa Štefana Moysesa za
tajného cisárskeho radcu.
Zakladajúce valné zhromaždenie sa stalo veľkou národnou manifestáciou. Moysesova
cesta z Banskej Bystrice do Martina pripomínala triumfálny pochod. Obyvatel'stvo obcí a
mestečiek, ktorými prechádzal, pripravilo mu nadšené uvítanie slávobránami. Na martinských
oslavách sa zúčastnilo ešte viac Slovákov ako na memorandovom zhromaždení. Slovenskí
národovci mali nádej, že Matica slovenská i pri svojich obmedzených stanovách bude nielen
stánkom slovenskej vzdelanosti, ale i ohniskom slovenského národného života. Prvým
predsedom Matice slovenskej sa stal biskup Štefan Moyses a prvým podpredsedom
superintendent Karol Kuzmány. Jána Francisciho poctilo valné zhromaždenie za jeho zásluhy
pri vybavovaní povolenia titulom čestného predsedu.
Matica slovenská mala podľa stanov združovať slovenských kultúrnych, osvetových a
vedeckých pracovníkov, podporovať rozvoj slovenskej literatúry a umenia, organizovať
osvetovú činnosť, starať sa o rozvoj vzdelania slovenského I'udu a dvíhať jeho národné
sebavedomie. Ako jej prostriedky a okolnosti dovoľovali, tieto ciele skutočne aj plnila.
Veľkou brzdou na osvetovom poli bola skutočnosť, že nesmela zakladať sieť filiálok po
Slovensku. Za krátky čas si získala autoritu vrcholnej celonárodnej kultúrnej ustanovizne.
Matica slovenská sa chystala vydávať a rozširovať slovenské knihy a umelecké diela,
zbierala národopisné zaujímavosti, historické a umelecké pamiatky, zakladala vo svojom lone
muzeálne zbierky, zhromažďovala knihy a rukopisné pozostalosti pre svoju knižnicu. Vzala si
za úlohu podporovať slovenských učencov a študentov, aby všetkými prostriedkami
napomáhala rozvoj slovenského kultúrneho života.
Útoky proti Matici slovenskej sa viedli súčasne s útokmi na slovenské gymnáziá. Ich
pôvodcami boli tí istí nepriatelia slovenského národa. Prvé útoky vyšli zo zvolenského
župného výboru, ovládaného podžupanom Bélom Grünwaldom. Až 19. novembra 1874, po
návšteve matičnej delegácie v Záhrebe v súvislosti s otvorením chorvátskej univerzity,
nariadila ministerská rada vyšetrovanie Matice slovenskej. Dňa 13. apríla 1875 turčiansky
podžupan Justh oznámil matičným funkcionárom, že nový minister vnútra, Koloman Tisza,
svojím rozhodnutím zo 6. apríla zastavil činnosť Matice slovenskej a jej majetok postavil pod
štátny dozor. Čelní predstavitelia Matice, Viliam Pauliny-Tóth a Fraňo Sasinek sa bránili proti
útokom a poslali Kolomanovi Tiszovi počiatkom novembra 1875 obšírne osvedčenie so
žiadosťou, aby sa začaté vyšetrovanie čím skôr skončilo a aby zhabaný majetok bol vydaný
funkcionárom Matice. Odpoveď ministra vnútra obsahovala rozhodnutie z 12. novembra,
ktorým Koloman Tisza rozpustil Maticu slovenskú a jej majetok zhabal s odôvodnením, že
činnosť Matice nezodpovedala stanovám a že po dlhé roky bola protivlastenecká a protištátna.
Majetok Matice slovenskej, ktorý mal podľa stanov pripadnúť slovenskému národu, dal Tisza
zhabať s odôvodnením, že podľa uhorských zákonov slovenský národ nejestvuje. Jozef
Miloslav Hurban a Viliam Pauliny-Tóth chceli upozorniť cisára na konanie uhorskej vlády,
ale ich k nemu nepustili.
Slovenskí katolícki kňazi na čele s Andrejom Radlinským už od roku 1857 pomýšl'ali na
založenie takého spolku, ktorý by sa staral o mravné a kultúrne potreby slovenského
katolíckeho I'udu. Radlinský ako redaktor Cyrila a Metoda a Priatel'a školy a literatúry i
verejne nastolil otázku založenia Spolku sv. Vojtecha, vypracoval aj jeho stanovy, ktoré
predložil cirkevnej vrchnosti na schválenie. Maďarská verejnosť i v tomto vznikajúcom
spolku videla nebezpečenstvo, a preto rozličným spôsobom vplývala na vrchnosti, aby
stanovy spolku nepotvrdili. Nežičlivci urážali nielen národné presvedčenie, ale i osobnú a
kňazskú česť Radlinského, len aby hneď v zárodku zabili Spolok sv. Vojtecha. Ale Andrej
Radlinský sa nedal znechutiť; statočne vytrval pri svojom predsavzatí a po trinástich rokoch
sa dožil toho, že ostrihomský arcibiskup stanovy Spolku sv. Vojtecha potvrdil. Dňa 14.
septembra 1870 zišlo sa v Trnave prvé valné zhromaždenie Spolku sv. Vojtecha. Ten si určil
za ciel' vydávať náboženskú a poučnú literatúru a postarať sa o nový slovenský preklad sv.
Písma. Slovenskí katolíci, ktorí mali účasť i na založení Matice slovenskej i na udržiavaní
znievskeho katolíckeho gymnázia, postarali sa aj o vybudovanie Spolku sv. Vojtecha. Takto
zvel'adili slovenskú vzdelanosť a slovenského národného ducha v širokých vrstvách
slovenského katolíckeho I'udu. Druhé valné zhromaždenie SSV roku 1871 bolo v starobylej
slovenskej Nitre, v kolíske slovenskej kresťanskej kultúry.
Sídlo Matice slovenskej, Turčiansky Sv. Martin, už svojou polohou a svojím národným
duchom sa stával strediskom slovenského života, ktorý sa začal sl'ubne rozrastať. Roku 1869
vznikol Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, ktorý vybudoval slovenskú tlačiareň. V tom
istom roku založili v Turčianskom Sv. Martine Živenu, kultúrny spolok slovenských žien.
Roku 1870 presťahovali sa do Martina Pešťbudínske vedomosti, ktoré tu vychádzali pod
menom Národné noviny a ostali i potom usmerňovatel'om slovenského národného života.
Roku 1871 vznikol tu Slovenský spevokol, ktorý sa staral o organizovanie slovenských
divadelných predstavení a iných kultúrnych podujatí.
ČINNOSŤ MATICE SLOVENSKEJ V ROKOCH 1863-1875
Ako to vysvitalo z matičných stanov, činnosť Matice slovenskej sa obmedzovala len na jej
sídlo, Turčiansky Sv. Martin. Tomu odpomohlo dodatočné povolenie, aby Matica smela mať
dôverníkov v jednotlivých mestách. Títo by sprostredkovali styk členstva s ústavom. Oni
rozdeľovali členstvu aj matičné vydania kníh ako členské podiely. Avšak skutočnosť, že sa
vidiecke členstvo nemohlo organizovať v miestnych odboroch a len jednotlive sa stýkať s
dôverníkmi, nenapomáhalo ani vzrast členstva v očakávanej miere na rozvinutie kultúrnej a
vydavateľskej činnosti. Počet členstva ustrnul a rozsah knižných vydaní sa postupne znižoval.
Pri matičných kalendároch zo 465 strán poklesol rozsah na 48 strán.
Slovenskí kňazi a uvedomelí vzdelanci prispievali na udržanie Matice, zatial' čo zemani
úplne zlyhali. Márne sa predtým dušili, že sú Slováci. Zabudli na národ, prešli do cudzích
služieb. Dielo Matice slovenskej sa stavalo nie na legitimnej zákonitosti slovenského
národného života - nebolo podložené ústavnými zákonmi - ale na chvíl'kovej priazni
panovníkovej. Pomáhala pritom súhra politických udalostí, zápas Viedne s Maďarmi, ako aj
vytrvalé úsilie slovenských vodcov, vydobyť pre slovenský národ stav štátnej osobitnosti.
Slovenskí činitelia poznali praktiky viedenskej politiky, jej taktizovanie, preto získaním
povolenia Matice slovenskej usilovali sa čo najviac rozprúdiť národný život a dvíhať
kultúrnu úroveň i národné sebavedomie Slovákov. V tomto svojom nadšení narážali od
samého počiatku na odpor a intrigy maďarských činiteľov, ktorí priťahovali uzdu
slovenskému hnutiu. Nijako sa neštítili použiť zákerné a nemorálne spôsoby, ako sme to
videli na protimemorandových akciách a neskôr pri likvidácii slovenských gymnázií a
samotnej Matice slovenskej.
Treba nám s obdivom pozerať na matičné obdobie rokov 1863-1875. Bolo prejavom
vysokého uvedomovania si národnej povinnosti, dozretosti národného činu mužov, ktorí sa
obetovali za národ a ktorí ho chceli vyviesť zo stavu tisícročnej duševnej poroby a nadchnúť
ho pre vlastný život a duchovný vzlet.
MAĎARSKÉ ZÁSAHY DO MATIČNEJ ČINNOSTI
Počas prvých valných zhromaždení král'ovský komisár sa miešal do rokovaní, bedliac nad
tým, aby sa činnosť Matice nerozširovala, ale obmedzovala len na najužší priestor. Tieto zá-
sahy nechybovali ani neskôr, keď predseda Moyses sa už nemohol zúčastňovať na
zhromaždeniach. Činnosť na kultúrnom poli v prospech slovenského národa bola maďarským
činiteľom tŕňom v oku. Ani po porážke maďarskej revolúcie pri Világoši, v auguste 1849,
neustávali Maďari vo svojom cieli: veľké Maďarsko a vel'ký maďarský národ. Keď videli
slabosť Viedne, stávali sa ešte výbojnejšími. S rastúcim spriemyselňovaním Uhorska spájali
Maďari aj vzrast toho priemyslu, ktorý začiatkom storočia odhalil Európe nórsky spisovatel'
Bjänsterne Bjärnson: maďarizáciu. Slovenský národ mal byť len surovinou, ktorá mala prejsť
mašinériou maďarizačnej procedúry. Produktom tohto zákerného procesu mal byť rastúci
počet Maďarov a zánik Slovákov.
Tomuto procesu prekážala činnosť Matice slovenskej a proti nej sa sústredil hlavný útok
agresívneho maďarského nacionalizmu. Najprv sa to robilo iba formálnymi zásahmi do
rokovaní na valných zhromaždeniach a kontrolou činnosti a činovníkov Matice. Maďari
čoskoro zistili, že podpora slovenskej veci vo Viedni stojí na slabých nohách. Sprvoti nadšenie
Slovákov prevyšovalo pochybnosti, ochotu k obetiam podporovala viera, že slollenská vec
dostala oporu na najvyšších miestach a že sa netreba ničoho obávať. No politický vývoj pred
rakúsko-uhorským vyrovnaním i po ňom ukázal slovenským činovníkom, aká vrtkavá a
nespoľahlivá je podpora Viedne. Maďarská nástojčivosť sa stále stupňovala, či už tlačovou
kampaňou a s tým spojených zásahov práve do tých kruhov, ktoré čím ďalej tým väčšmi aj
existenčne záviseli od maďarských úradov, najmä obchodníkov a úradníkov. V dôsledku
hospodárskej krízy sa znížil počet podpôr, darov a obetí, čo sa prejavilo poklesom publikačnej
činnosti, zmenšovaním rozsahu kalendárov a Letopisov. Matičné podujatie svojím kultúrnym
dielom sotva mohlo obsiahnuť celé Slovensko; muselo sa obmedzovať a čím ďalej tým viac
sústreďovať na obranu holej existencie ústavu.
Obvinenia, že matiční funkcionári politizovali, čo sa vraj prieči lo stanovám, boli len
jedným z mnohých ťahov maďarskej taktiky, ako zlikvidovať, úplne odstrániť Maticu. Bola to
skôr vedecká práca, najmä Historického odboru, ktorá bola v očiach maďarským politickým
kruhom, lebo objavovanie pôvodnosti Slovákov v Dunajskej kotline podrážalo nohy
ambicióznemu nástupu Maďarov k nadvláde v Uhorsku. Okrem toho dosah kultúrneho diela
Matice v slovenskom prostredí bol pre maďarské ambície ovel'a nebezpečnejší než politické
účinkovanie niektorých osobností viazaných s funkciami Matice.
Dvanásť rokov matičnej činnosti, podnecovanej nadšením jej tvorcov a budovatel'ov, no
súčasne podrývanej nepriazňou a intrigami protivníkov, je skutočne na uváženie. Množstvo
členov, majetku, vydaných publikácií, pozbieranie dokumentova muzeálnych zbierok
nevystihuje celkový význam tohto pracovného obdobia Matice. On spočíva v totálnom
zastávaní a presadzovaní toho, čo pokladal za najdôležitejšie prvý predseda Matice Štefan
Moyses: volá sa schopnosť žiť ako národ na svojej zemi, svojimi právami i obeťami a tvoriť i
zabezpečovať si budúcnosť vlastnou prácou a borbou. Činnosť Matice vyvrela z národnej
podstaty, prejavilo sa v nej skutočne to, čo Moyses pokladal za svedectvo nášho rozhodnutia,
že chceme po tisícročí nielen sa zjaviť, ale aj dejstvovať ako národ vedomý si svojej hodnoty
a vedome nesúci aj svoje poslanie. Ale v činnosti Matice bola veľmi vypuklá jej funkcia v
kriesení národného života v masách. Odprvoti bola viditeľná jej misia obrodenia národa z
koreňov, z podstaty, dávnej i súčasnej, v rozsahu národných. schopností.
Slovenské úspechy, i keď neboli ďalekosiahle, predsa len umožnili rozvinutie slovenského
národného života. Dialo sa to v čase, keď medzinárodná situácia po vyhlásení talianskeho
král'ovstva a po ďalších prejavoch úsilia o zjednotenie Nemecka stávala sa prajnou pre
riešenie vnútropolitických otázok habsburskej monarchie.
5. TRI SLOVENSKÉ GYMNÁZIÁ
V porevolučnom období usmerňovateľom školskej politiky bol barón Leo Thun. V zákone,
ktorého bol autorom (tzv. Thunov patent), sa povoľovalo zakladanie súkromných stredných
škôl, v ktorých vyučovaciu reč určovali zakladatelia, prípadne patronát. Táto klauzula
umožňovala Moysesovi poslovenčiť biskupské gymnázium v Banskej Bystrici a Zábojskému
upevniť slovenský ráz učiteľského ústavu (preparandie) v Spišskej Kapitule, kde sa vyučovalo
v bernolákovskej slovenčine už od 30-tych rokov 19. storočia. Súčasne boli založené tri
gymnáziá: vo Veľkej Revúcej (1862), v Turčianskom sv. Martine (1867) a v Kláštore pod
Znievom (1869).
Ale aj taká jednoduchá vec, ako bolo postupné zavádzanie slovenčiny ako vyučovacieho
jazyka na biskupskom gymnáziu v Banskej Bystrici, sa mohla rodiť veľmi pomaly a ťažko -
bolo treba prekonávať všelijaké prekážky. V tomto úsilí sa mohol biskup Štefan Moyses
oprieť o pomoc vynikajúceho pedagóga Martina Čulena, ktorý pôsobil na gymnáziu od r.
1851 ako profesor matematiky a od r. 1862 ako riaditeľ.
Podobne ako zaviedol biskup Štefan Moyses v Banskej Bystrici, zaviedol aj biskup
Ladislav Zábojský od školského roku 1852 štúrovskú slovenčinu ako vyučovací jazyk na
Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule. na Spiši to išlo ľahšie, pretože profesorský zbor nebol
zmaďarizovaný a prvý riaditeľ tohto ústavu kanonik Juraj Paleš (bernolákovec a autor diela
Pedagógia Slovenská, 1820) svojím pôsobením pripravil pôdu pre tieto zmeny. A je
pozoruhodné, že tu sa slovenčina ako vyučovací jazyk pre slovenských študentov (a nemčina
pre nemeckých) udržala až do r. 1879, t.j. štyri roky po zatvorení slovenských gymnázií.
Kým gymnázium v Banskej Bystrici a Učiteľský ústav v Spišskej Kapitule boli existujúce
učilištia, gymnáziá vo Veľkej Revúcej, Turčianskom sv. Martine a v Kláštore pod Znievom
boli nové ústavy založené a vybudované z nadšenia a obetí prebudeného národa.
Hybnou silou zriadenia Slovenského patronátneho gymnázia vo Veľkej Revúcej boli
evanjelickí kňazi Gemerského seniorátu (August H. Škultéty, Samuel Reuss, Samuel Tomášik
a ďalší) a neskôr aj Štefan M. Daxner, podžupan Gemersko-malohontskej stolice. Vyučovanie
sa začalo v septembri 1862. Na slávnostnom otvorení prehovoril prvý riaditeľ ústavu
A.H.Škultéty. Najprv so žiaľom poukazoval na to, že "žiaden na svete národ nepočítal
natoľko odrodilých synov ako náš slovenský národ". Potom vytýčil ciele gymnázia:
vychovávať vzdelancov v duchu evanjelického augsburského vyznania i v duchu národnom...
"v duši mládeže rozohrievať cit lásky k národu, aby si za najsladšiu radosť a cieľ života
pokladala posvätiť sa biednemu, opustenému, potupenému národu, neľutujúc k tomu obetovať
svoj čas, sily, majetok i pohodlie".
Revúcky príklad povzbudil aj Turčiansky seniorát, aby aj tu zriadili (presnejšie povedané
obnovili) nižšie gymnázium v Turčianskom Sv. Martine. Stalo sa tak v r. 1867 z iniciatívy V.
Paulínyho-Tótha, i keď sa pri tom stretával s opozičnými hlasmi, ktoré mu vyčítali "drobenie
síl", pretože vraj niet dosť žiakov a prostriedkov ani pre jestvujúce gymnázium v Revúcej.
Katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom bolo akoby pokračovaním
banskobystrického gymnázia, ktoré od r. 1867 - keď sa sklamaný Štefan Moyses prakticky
utiahol z národného života - bolo rýchlo pomaďarčené. Na scéne sa objavuje zlopovestný
zvolenský podžupan Béla Grünwald. Martin Čulen a slovenskí profesori boli "preložení" a na
ich miesta nastupuje Grünwaldom priateľ Dr. Ján Klamarik (ako riaditeľ) a maďarskí
profesori.
Ale Čulen bol človek, ktorého nebolo možné zlomiť. Spolu s opátom Jánom Gotčárom a
Františkom V. Sasinkom vyvinuli nadľudské úsilie, aby aj slovenskí katolíci mohli mať svoje
vlastné gymnázium. Napriek mnohým prekážkam ich úsilie bolo korunované úspechom a v
jeseni 1869 sa začalo vyučovanie v ústave, ktorého oficiálnym pomenovaním bolo
Samostatné katolícke gymnázium v Kláštore pod Znievom. Takí boli jeho zakladatelia
opatrní, že vynechali z názvu prívlastok "slovenské", pretože to by bol "pre šovinistických
maďarónov casus belli". Riaditeľ Martin Čulen písal: "Cieľ gymnázia je z našich žiakov
nábožných a bohabojných kresťanov, vlasť a národ svoj milujúcich občanov vychovávať a ich
prirodzeným spôsobom v ich materinskej reči vyučovať".
(VNUK, F.: Sto päťdesiat rokov v živote národa. Slovensko v rokoch 1843-1993. Bratislava
2004, s. 68-70).
Väčšina slovenskej mládeže bola chudobná. Aby mohla študovať, bolo treba udržovať pri
gymnáziách alumneá (internáty, vývarovne). Slovenskí vedúci vzali na seba i túto starosť.
Všetky tri slovenské gymnáziá mali vynikajúcich profesorov, boli finančne zabezpečené a
mali dostatočný počet žiakov. Tieto slovenské stredné školy plnili svoje kultúrne a národné
poslanie a stali sa novými ohniskami slovenského národného života.
Hoci už predtým sa z času na čas objavovali v tlači útoky na slovenské národné hnutie i
menšie alebo väčšie prenasledovania, od toho času nadobúdala protislovenská kampaň vždy
viac organizovanejšiu a oficiálnejšiu podobu. Vláda a jej úrady postupne prestávali
rešpektovať aj platný národnostný zákon. Všetky pokusy predstaviteľov národnej strany
rozširovať kultúrne a osvetové spolky a zakladať nové slovenské školy, hoci len v normách
národnostného zákona, Maďari dôsledne marili. Čoskoro museli slovenskí vlastenci veľmi
obraňovať aj národné inštitúcie, ktoré si založili v predchádzajúcom období.
Jedným z hlavných exponentov tejto protislovenskej kampane sa stal zvolenský podžupan
Béla Grünwald, ktorý sa obrátil s výzvou na všetky župné výbory, aby znemožňovali vraj
panslavistické úklady predstaviteľov slovenského národného hnutia proti celistvosti a jednote
Uhorska. Vyzýval ich, aby žiadali od vlády zlikvidovanie všetkých inštitúcií, ktoré sú
semeniskom šírenia protivlasteneckého hnutia. Terčom tohto útoku boli tri slovenské
gymnáziá a Matica slovenská.
Maďarská vláda nariadila v roku 1874 vyšetriť slovenské gymnáziá a bez ohľadu na
výsledky vyšetrovania bola rozhodnutá zrušiť ich. Bolo to proti paragrafom 14 a 17
národnostného zákona 44 z r. 1868. Pri vyšetrovaní nenašli nijakú proti maďarskú činnosť.
Napriek tomu minister Trefort rozkázal zrušenie troch slovenských gymnázií. Dňa 20.
augusta zatvorili 8-triedne gymnázium s učiteľským ústavom vo Veľkej Revúcej, 30.
decembra gymnázium v Kláštore pod Znievom a 5. januára 1875 aj gymnázium v Martine.
Všetky tri spomenuté stredné školy si založil slovenský národ z vlastných prostriedkov bez
najmenšej podpory štátu a cirkevných vrchností. Po stránke odbornej výchovy patrili k
najlepším školám v Uhorsku. Na ústavoch sa venovala tiež veľká starostlivosť vyučovaniu
maďarčiny ako štátneho jazyka. Vo všetkých gymnáziách boli príručné knižnice, dostatok
učebných pomôcok, vlastné štipendijné fondy a vývarovne pre študentov. Maďari nestrpeli,
aby si Slováci odchovali vlastnú národnú inteligenciu, preto slovenské gymnáziá museli
zmiznúť.
6. PHDR. ANDREJ RADLINSKÝ A SPOLOK SV. VOJTECHA
Bernolákovské hnutie zohralo dôležitú úlohu v slovenskom národnom vývine. Genéza tohto
hnutia spadá celkove do počiatkov slovenského národného obrodenia. Národnotvorné snahy
Slovákov v 18. storočí sa intenzívne prejavili pestovaním slovenského jazyka a literatúry a
neobyčajným záujmom o národnú minulosť, najmä o veľkomoravskú epochu.
Bernolákovčina sa používala ako spisovný jazyk vyše 60 rokov. Dotkla sa troch generácií.
Rozsiahle dielo Antona Bernoláka a Juraja Fándlyho z prvých dvoch generácií
bernolákovcov, reprezentovaných pozoruhodnou činnosťou Slovenského učeného tovarišstva,
a klasické dielo veľkého slovenského básnika Jána Hollého z tretej bernolákovskej generácie,
reprezentovanej priebojnými snahami Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej
(založený v Budíne Martinom Hamuljakom) výrazne dosvedčujú pravdivosť výroku Ľudovíta
Štúra, podľa ktorého "im patrí zásluha, že nám most k opravdivému životu nášmu v jeho
vlastnej podobe pripravili".
Roku 1844 založili Michal Miloslav Hodža, Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban spolok
Tatrín podľa vzoru Matice českej. Tatrín mal významný zástoj v ustaľovaní slovenského
spisovného jazyka a v rozvoji slovenského národného života. Napriek opätovným žiadostiam
nebol Tatrín úradne povolený, ale predsa vyvíjal vydavateľskú činnosť a venoval sa aj
podporovaniu nadanej mládeže.
Jedným z agilných spolupracovníkov Tatrína bol dr. Andrej Radlinský. Na jeho podnet sa
zúčastnili roku 1847 na významnom zhromaždení Tatrína v Čachticiach aj ďalší slovenskí
kňazi (Martin Hattala, Michal Chrástek, a i.). Dr. Andrej Radlinský sa začal vážne zapodievať
myšlienkou literárneho spolku, ktorý by medzi slovenskými katolíkmi rozšíroval tlačené
slovenské slovo.
V Pešti vznikol roku 1848 Spolok na vydávanie dobrých a lacných kníh pre katolícky ľud
maďarskej, nemeckej a slovenskej národnosti. Táto inštitúcia dostala roku 1852 pomenovanie
Spolok sv. Štefana. Pre Slovákov začal vydávať Katolícke noviny (1849) a podielové knihy.
Keď sa však Slováci domáhali rozšírovania novín a ich redigovanie v národnom duchu,
narazili na veľké ťažkosti.
Prvými redaktormi Katolíckych novín boli Šimon Klempa a Ján Palárik. Po Palárikovi
prevzal redigovanie novín dr. Andrej Radlinský. Svojimi článkami nepomáhal Andrej
Radlinský zjednotenie spisovnej slovenčiny, podporoval úsilie národných buditeľov o
založenie slovenských škôl a pripravoval pôdu pre vznik slovenského literárneho spolku,
ktorý by nadväzoval na tradície Slovenského učeného tovarišstva a Spolku milovníkov reči a
literatúry slovenskej. Spočiatku - roku 1850 - ho chcel nazvať Spolkom sv. Andreja (Svorada)
a Benedikta.
Maďarský Spolok sv. Štefana prestal časom financovať slovenské Katolícke noviny, ktoré
za redikovania dr. Andreja Radlinského mali názov "Cyrill a Method, Katolícke noviny pre
Cirkev, Dom a Školu". Dr. Andrej Radlinský prekonal finančné ťažkosti pri vydávaní "Cyrilla
a Methoda" a dal pádnu odpoveď maďarskému časopisu "Katolikus Néplap", ktorý obvinil
redaktora zo separatizmu a panslavizmu a poukazoval na nevďak Slovákov voči Spolku sv.
Štefana. V polemike vyšlo najavo, akou sumou prispel tento spolok na slovenské noviny a
koľko slovenských podielových kníh vydal za sedem a pol roka.
Dr. Andrej Radlinský si jasne uvedomil naliehavú potrebu samostatného slovenského
literárneho spolku. Slovenskí evanjelici sa domáhali konfesionálneh inštitúcie Jána Ámosa
Komenského a spolu s katolíkmi spoločného celonárodného spolku, či už Tatrína alebo
Matice slovenskej.
Myšlienku literárneho spolku propagoval dr. Andrej Radlinský nielen v slovenských
časopisoch (Slovenský letopis, a i.), ale odhodlane prikročil aj k jej zrealizovaniu. V Budíne
vytvoril z miestnych Slovákov prípravný výbor spolku (mal 13 členov). Sám vypracoval až
dva návrhy na jeho stanovy; ďalší návrh predložil výboru Andrej Caban. Prípravný výbor
prijal na svojom zasadnutí dňa 1. októbra 1857 jeden z Radlinského návrhov. Stanovy Spolku
sv. Vojtecha potom podpísali nielen členovia prípravného výboru, ale aj mnohí významní
národovci.
V zmysle spolkového zákona z roku 1852 predložil výbor stanovy SSV na schválenie
cirkevnej vrchnosti v Ostrihome. Dňa 13. novembra 1857 došla odpoveď z Ostrihoma.
Vrchnosť neschválila predložené stanovy. Zamietavé stanovisko odôvodňovala tým, že stačí
Spolok sv. Štefana. Slováci nech vraj vyšlú jedného člena, ktorý by zastupoval vo výbore
spolku záujmy slovenského národa.
V pozadí odmietnutai bola však snaha včleniť slovenských katolíkov do celouhorského
rámca, ktorý mal reprezentovať práve maďarský Spolok sv. Štefana v Pešti. Preto dr. Andrej
Radlinský odovzdal záležitosti okolo založenia Spolku sv. Vojtecha do rúk činiteľom
Banskobystrického biskupstva (biskup Štefan Moyses, Juraj Slotta, a i.), ktorí sa pokúsili na
základe nových stanov utvoriť Jednotu svätovojtešskú s češtinou vo funkcii úradného jazyka.
Sám dr. Andrej Radlinský sa po nástupe na faru v Kútoch (1861) odhodlal na nový pokus.
Prepracované stanovy predložil na schválenie na schôdzi Šaštinského dekanátu v Brodskom
(19. mája 1862), odkiaľ pokračovali úradnou cestou do Ostrihomu. Ostrihomský prímas
vymenoval komisiu, ktorá mala preskúmať otázku založenia Spolku sv. Vojtecha (15. januára
1863) a zvolal prípravný výbor do Trnavy (8. apríla 1863), no ani tentoraz rokovania
nepriniesli úspešný výsledok a celá záležitosť na niekoľko rokov utíchla. Len z času na čas
prichádzali do Ostrihoma nové petície. Roku 1864 nitriansky kanonik Juraj Tvrdý naliehavo
žiadal ostrihomského arcibiskupa, aby schválil stanovy SSV. Vo svojom liste pripomenul, že
aj kráľ schválil Maticu slovenskú a finančne ju podporil. Odpoveď vrchonosti bola však stále
záporná.
Roku 1867 sa zúčastnil dr. Andrej Radlinský na všeslavianskom zjazde v Moskve. To dalo
podnej redaktorovi maďarského časopisu "Magyar állam", aby dr. Andreja Radlinského
verejne napadol ako vlastizradcu. Dr. Andrej Radlinský zažaloval redaktora Lónkayho pre
nactiutrhačstvo a žiadal verejnú satisfakciu. Redaktor Lónkay vedel, že súd prehrá. Požiadal
teda o pomoc ostrihomského arcibiskupa Jána Simora. Ten dôkladne zvážil situáciu a
vybadal, že verejné pojednávanie Lónkayho záležitosti bude veľmi nepríjemné nielen pre
redakciu časopisu "Magyar állam", ale aj pre vydávateľa tohto časopisu, i pre cirkevnú
vrchnosť. Predvolal si dr. Andreja Radlinského a prejavil ochotu schváliť stanovy SSV v
prípade, že dr. Andrej Radlinský stiahne žalobu proti redaktorovi Lónkaymu. Dr. Radlinský
ochotne priniesol veľkú osobnú obetu v prospech slovenského ľudu. Z dlhoročného zápolenia
o schválenie SSV vyšiel napokon víťazne.
Nová iniciatíva zo slovenskej strany vyšla potom zo schôdzky v Kútoch (26. mája 1868).
Podporil ju dr. Andrej Radlinský súkromným listom ostrihomskému prímasovi, kde mu
osvetlil význam založenia Spolku pre katolíckych Slovákov. Prímas poveril generálneho
vikára Henrika Szajbélyho, aby zostavil výbor 12 kňazov zo všetkých slovenských
biskupstiev, ktorý by sa zišiel v Trnave.
Trinásť rokov trval boj o Spolok sv. Vojtecha, trinásť rokov dr. Andrej Radlinský a jeho
najvernejší húževnate pracovali i verili... Napokon dňa 14. decembra 1869 rokoval Spolkový
výbor o stanovách i celej budúcej činnosti Spolku sv. Vojtecha. Výbor svoje rozhodnutia
potvrdil aj zápisnicou a poslal všetko na schválenie. Dňa 8. júla 1870 boli napokon stanovy
potvrdené a vikár Henrik Szajbély z poverenia ostrihomského arcibiskupa zvolal prvé a
zakladajúce valné zhromaždenie do Trnavy. Toto valné zhromaždenie sa uskutočnilo v
Trnave dňa 14. septembra 1870 a tento deň je vlastne dňom úradného začiatku Spolku sv.
Vojtecha. Od tohto dňa sa rozvíjala činnosť, pôsobilo vydavateľstvo, žil Spolok sv. Vojtecha.
Tento šťastný zvrat priniesol veľkú radosť nášmu ľudu. Do 500 ľudí zhromaždených na
valnom zhromaždení dňa 14. septembra 1870 spievalo od radosti, ďakovalo modlitbami a
prosilo. Po správe dr. Andreja Radlinského o neúmornej práci za Spolok sv. Vojtecha
predložil všetko na vyúčtovanie. Po voľbe predsedu (Henrik Szajbély), podpredsedu (Štefan
Závodník), správcu (Juraj Slotta), tajomníka (Pavol Novák), pokladníka (Ján Juriga),
účtovníka (Ján Palárik) a hlavného jednateľa (Ján Blaho), bol zvolený 60-členný výbor. Je
iróniou, že dr. Andrej Radlinský sa stal "čestným podpredsedom".
Toto boli tie ťažké a niekedy aj kruté a bolestné začiatky Spolku sv. Vojtecha. Nasledovala
práca a i naďalej neustála borba. Nepriazeň k Spolku sv. Vojtecha neochabla, ale prejavovala
sa takmer súvisle na valných zhromaždeniach v Trnave i mimo (Nitra), v útokoch tlače
(panslávi, rozbíjači, cáristi, nepriatelia...) proti funkcionárom Spolku sv. Vojtecha.
Nedá sa opísať vytrvalosť, trpelzlivosť a vernosť k Spolku sv. Vojtecha, ani mená celej
plejády oddaných funkcionárov, výborníkov i všetkých verných členov.
Spolok sv. Vojtecha si vzal za cieľ šíriť dobrú slovenskú a katolícku tlač, modlitebné
knižky, učebnície; no jedným z hlavných cieľov bol aj preklad a vydanie Svätého písma.
Ročne bol vydávaný kalendár Pútnik svätovojtešský pre členov a časom aj podielové knihy
pribudli.
V dejinách Spolku sv. Vojtecha boli viaceré obdobia, kedy bol Spolok sv. Vojtecha blízko
zániku, najmä keď nemal dosť obetavých funkcionárov, málo finančných prostriedkov a tlak
zvonku bol priam neznesiteľný.
Ale Spolok sv. Vojtecha žil a prežil. Nazabúdal na minulosť, na významné osobnosti a tal
pri rôznych príležitostiach sial aj takými formami ako boli odhalenia pamätných tabúľ,
slávnosti (r. 1885 výročie smrti sv. Metoda, a pod.)
Obrovský tlak postihol Maticu slovenskú, keď ministerstvo vnútra dňa 12. novembra 1875
zastavilo jej činnosť. Ale na druhej strane vznikol Uhorský vzdelávací spolok, ktorý dobre
financovaný rástol a posielal členom podielové knihy a kalendáre takmer zadarmo.
Po zastavení činnosti Matice slovenskej Spolok sv. Vojtecha zostal jediným slovenským
Spolkom na členskej základni a tak zapĺňal aj plán činnosti Matice slovenskej. Napriek
nepriazni a neraz aj zlobe Spolok sv. Vojtecha žil, ba usporiadal aj veľavýznamné púte (v r.
1885 na Velehrad, v r. 1887 do Ríma).
Vďaka výboru a kvalitným správcom hlbokého ducha a čistého charakteru podarilo sa
Spolok sv. Vojtecha udržať. Zlepšila sa práca výboru i celková organizácia. Koncom 19.
storočia výbor Spolku sv. Vojtecha usiloval sa zachytiť literátov, z ktorých tvoril Literárne
združenie pri Spolku sv. Vojtecha (1898).
Bolo smutné, že pre finančné nedostatky nemal Spolok sv. Vojtecha svoj dom a svoje
úradovne. Tieto mal len prenajaté vo viacerých budovách v Trnave. Ale časom sa vyriešila aj
táto pálčivá otázka kúpou domu na Divadelnej ulici.
V prvom desaťročí 20. storočia začali nové boje proti Spolku sv. Vojtecha. V zápisníci
Spolku z roku 1902 čítame tento záznam: "Mnohí kňazi preto neprichádzajú na zhromaždenia
svätovojtešské, lebo sa boja, aby ich nevykríčali za panslávov". Petície "vzdelávajúcich
uhorských spolkov" žiadali a čím ďalej viacej aj v tlači sa ozývali, aby Spolok sv. Vojtecha
bol privtelený do Spolku sv. Štefana, inak rozpustený.
Ozvali sa aj rodáci v Amerike, burcovali, posmeľovali a pomohli tak ako pomohli aj
neskôr a nie raz. Aj v Amerike začali vstupovať za členov Spolku sv. Vojtecha. A v tomto
takmer beznádejnom položení Spolku sv. Vojtecha sa nielen starší, ale aj mladší kňazi, učitelia
a drobný pospolitý ľud a Spolok sv. Vojtecha bol zachránený. Veď v roku 1917 mal Spolok
sv. Vojtecha už vyše 34.000 členov, a to nebolo málo na tú dobu.
Nemôžeme obísť a aspoň stručne nespomenúť mená správcov s rokmi ich správcovstva,
ktorí ako výkonný orgán bezprostredne riadili a viedli Spolok sv. Vojtecha: Juraj Slotta
(1870-1878), dočasne František Richard Osvald (1878-1879), dočasný správca Pavol Novák
(1880-1886), správca Andrej Kubina (1886-1891), dočasný správca Jozef Karell (1891-1892),
správca Štefan Bezák (1892-1901), správca Martin Kollár (1901-1919), dočasný správca Jám
Dambrovský (1919).
Svetová vojna načas zahatala vývoj Spolku sv. Vojtecha, ale po roku 1919 nastáva nová
éra. Dňa 4. decembra 1920 bola schválená nová správa a nový výbor. Správcom Spolku sv.
Vojtecha sa stal Ján Pıstényi. A práve správu čakala obrovská obrodná práca. V nových
pomeroch SSV rástol pomaly, ale isto. Válne zhromaždenie doma v Trnave, ale aj mimo v
Trenčíne, Prešove, Banskej Bystrici, Nitre, Šaštíne informovali, oživovali a poukazovali na
potrebu šíršej základne.
V roku 1923 bola zakúpená hnihtlačiareň, postupne zriadené kníhkupectvo v Trnave i
mimo. Spolkové nakladateľstvo vydávalo viac a pestrejšie knihy pre všetky skupiny národa.
Misie Spolku sv. Vojtecha do Ameriky získali aj tam členov a súčasne šírili medzi rodákmi
spolkovú tlač.
V priebehu jestvovania SSV zmenili sa viac ráz aj stanovy, ale vždy jadro a cieľ ostali
jednaké. Okrem kníh vydával SSV aj časopisy pre členstvo, pospolitý ľud, pre inteligenciu,
mládež i pre kňazstvo. Do činnosti SSV patrí aj veľký počet prednášok po celom Slovensku,
odhalenie pamätných tabúľ, postavenia pomníkov, organizovanie slávností. Výsledkom bol
prílev členstva, keď pri príležitosti 60. výročia SSV prihlásilo sa cez 18.000 nových členov.
S nárastom členskej základne skvalitnili sa kalendáre (každoročne vydávané), podielové
knihy, rozšírili sa časopisy a učebnicové vydania a to nielen početne, ale aj kvalitatívne.
Medzi skutočné historické medzníky SSV patrí aj vydanie Jednotného katolíckeho spevníka v
roku 1936. V lone SSV bol Literárno-vedecký odbor, Múzemu Františka Richarda Osvalda,
Spolkový archív a knižnica.
Spolok sv. Vojtecha žil a po druhej svetovej vojne jeho členskú základňu tvorilo do
250.000 členov.
V novom usporiadaní je SSV účelovým zariadením katolíckej cirkvi na Slovensku. Jeho
pulz však neustal: poznáme jeho vydania modlitebných a liturgických kníh a pomôcok, novín,
časopisov, kalendárov i ďalšej literatúry. Predajne SSV zásobujú po celom Slovensku náš
veriaci ľud cirkevno-náboženskou tlačou a pomôckami.
(MAGDOLEN, Štefan: 1870-1990. In: Pútnik svätovojtešský. Kalendár na rok 1990. SSV v
CN Bratislava 1989, s. 32-35).
7. ANDREJ KMEŤ A SLOVENSKÁ MUZEÁLNA SPOLOČNOSŤ
Vlastenecký a kultúrny pracovník Andrej Kmeť patrí ku skupine národne uvedomelých
katolíckych kňazov, ktorí sa v druhej polovici 19. storočia významne zúčastňovali na sloven-
skej literárnej a vedeckej tvorbe.
Myšlienka muzejníctva na Slovensku sa zrodila u národných buditeľov v 19. storočí a
postupne sa neskôr uskutočňovala. Vznikajúce inštitúcie mali pozbierať predmety zanikajúcej
ľudovej kultúry, zachrániť národ pred úpadkom národného sebavedomia a svojbytnosti. Takto
sa muzeológia na Slovensku dostala do významnej sféry spoločensko-kultúrneho a národného
diania.
Začiatkom 19. storočia vznikajú s rôznym zameraním súkromné i školské zbierky vo
väčších mestách na Slovensku, spomedzi ktorých sa viaceré nazývali múzeami. Niektoré mali
vo svojich zbierkach nielen tradičné prírodovedné predmety, ale aj starožitnosti umelecko-
historické, numizmatické i národopisné. Medzi významné školské zbierky patrili zbierky
štiavnickej Akadémie baníctva, ktoré sa už v rokoch 1780-90 stali zásobarňou minerálov
dvorných prírodovedných kabinetov v celej Európe.
V druhej polovici 50. rokov 19. storočia na Slovensku sa znovu zjavili zberatelia
rôznorodých pamiatok národnej kultúry, aby ich zachránili ako trvalý majetok národa. Chceli
ich sústrediť na jednom mieste a časom sprístupniť verejnosti, hlavne však mládeži.
Podporovateľom týchto myšlienok bol banskobystrický biskup Štefan Moyses. Početné
zbierky boli dočasne uložené v biskupskej rezidencii, kde ich odborne spracúvali profesori
seminára. Kustódom týchto zbierok sa stal prof. J. Markus, biskupský archivár.
Roku 1861 zasadalo v Martine národné zhromaždenie za účasti osôb, pochádzajúcich zo
všetkých vrstiev obyvateľov Slovenska. Zhromaždenie rozhodlo založiť Maticu slovenskú,
ktorej súčasťou by bolo aj matičné múzeum. Do tejto inštitúcie sa mali sústrediť väčšie i
menšie zbierky zberateľov, ale hlavne veľká zbierka z Moysesovej biskupskej rezidencie z
Banskej Bystrice. Po založení Matice slovenskej (1863) sa kustódom zbierok stal kňaz a
historik F.V.Sasinek. Valné zhromaždenie r. 1869 sa rozhodlo zakúpiť mestský dom v
Martine pre matičné účely a muzeálne zbierky. Do Martina sa so zbierkami presťahoval i
kustód zbierok. Sasinkov článok v Peštbudinských vedomostiach roku 1869 dal základ
úspešného účinkovania múzea sprístupneného verejnosti.
Matica slovenská za krátky čas jej jestvovania (12 rokov) nestačila rozvinúť bohatý
národný program. jej násilným zrušením (1875) všetky jej úsilia boli zmarené a nastala
stagnácia.
Po zákaze činnosti Matice slovenskej sa hľadali nové možnosti ako pracovať na poli
národnej kultúry. V tomto smere sa rozchádzali názory mnohých národne uvedomelých ľudí.
Jedni boli za zriadenie Vedeckej spoločnosti, druhí boli za muzeálnu inštitúciu, lebo
podobných inštitúcií v tom čase bolo v Uhorsku už viacej, a úradom preto prijateľnejších.
Významným propagátorom a dejateľom šľachetnej myšlienky muzeológie bol Andrej
Kmeť. Múzeá pokladal za most medzi vedou, umením a verejnosťou, ich cieľom je
cieľavedomá záchrana pamiatok pre vedu a vzdelanie. Pútajú ho zemepis, botanika, história,
národopis a archeológia. Jeho snaha sa úspešne uskutočnila založením Muzeálnej slovenskej
spoločnosti v Martine (1893). Ona je nerozlučiteľne spojená s menom Andreja Kmeťa,
organizátora duchovného ruchu v období stagnácie národného uvedomenia po zrušení Matice
slovenskej.
Andrej Kmeť sa narodil 19. novembra 1841 v Bzenici v Tekovskej stolici, v okrese Nová
Baňa. Kmeťov otec bol kováčom a mal osem detí, z ktorých Andrej bol najmladší. Základné
školské vzdelanie získal v Bzenici a neskoršie v Žarnovickej Hute. Gymnaziálne štúdium
začal u piaristov v Banskej Štiavnici. Počas štúdia v Banskej Štiavnici sa vo voľnom čase
začal zaoberať botanikov, v ktorej sa neskôr vypracoval na popredného odborníka v Európe.
Už ako gymnazista si Kmeť uvedomoval svoju slovenskú príslušnosť, upevňoval ju
profesor banskoštiavnického gymnázia piarista Vincent Málik SchP, ku ktorému chodieval na
hodiny slovenčiny. Po skončení 6. triedy gymnázia odišiel do Trnavy, kde štúdium ukončil
matúrou roku 1861. Vtedy odišiel do Ostrihoma študovať teológiu. V Ostrihome s ostatnými
teológmi založil Cirkevno-literárnu školu slovenskú, ktorej cieľom bolo vzbudzovať u
slovenského ľudu národné povedomie. Písali básne, články prekladali a na schôdzach čítali
svoji i cudzie literárne práce. Historická minulosť Slovenska bola v popredí záujmu.
Po kňazskej vysviacke roku 1865 sa dostal za kaplána do Senohradu v Zvolenskom okrese,
kde okrem svedomitej dušpastierskej činnosti sa venoval zveľadeniu zaostalého hospodárenia
dedinského ľudu. Jeho bohatá osvetová činnosť bola zameraná na rozvíjanie slovenského
povedomia širokého okolia ľudu jeho farnosti. Roku 1873 odišiel do Krnišova, kde jeho práca
bola spojená s mnohými ťažkosťami zo strany jeho neprajníkov.
Najdlhší čas života strávil Andrej Kmeť ako farár v Prenčove pri Banskej Štiavnici, kde v
19. storočí bolo centrum kultúrného a spoločenského života stredného Slovenska. Pobyt v
Prenčove od roku 1878 až do dôchodku roku 1905 vypĺňal bohatou náročnou vedecko-
odbornou činnosťou v botanike, archeológií, národopisu a histórii širokého okolia Tekovskej
a Hontianskej stolice. Farská budova bola priestranná, takže v nej mohol bohaté nálezy z
výskumov riadne uskladniť, odborne ošetriť a spracovať. Veľkou oporou Andreja Kmeťa bol
jeho osobný priateľ František Richard Osvald, ktorý bol farárom v Teplej (dnes Podhorie), v
bezprostrednej blízkosti Banskej Štiavnice. Osvald od roku 1895 vydával zborníky
Tovarišstvo. V nich Kmeť sústavne uverejňoval štúdie, články rôznych vedeckých disciplín, z
nich mnohé medzinárodného významu.
V prvom ročníku Tovarišstva Andrej Kmeť uverejnil rozsiahlu monografiu Veleba Sitna,
ktorá je botanickým, archologickým, zemepisným, národopisným a historickým obrazom
Sitna a jeho okolia. Andrej Kmeť sa touto prácou osvedčil aj ako filológ, ktorý starostlivo
skúma a rozoberá každý názov honu, hory a náleziskového miesta.
Výsledky svojej výskumnej činnosti podal v prácach: Veleba Sitna (1893), O výšivkách a
čipkách v Honte (1893), Starožitnosti v Honte (1895), Sitno a čo z neho vidieť (1900) a v
mnohých ďalších štúdiách a článkoch. Jeho vedecká činnosť mala ohlas aj v zahraničí. Bol
členom viacerých vedeckých spoločností.
Bohatá bola Kmeťova edično-publikačná činnosť, ako aj osvetová práca účasťou na
národopisných výstavách v Martine, Prahe a Brne, na ktorých získali popularitu slovenské
výšivky, čipky a iné ručné práce.
Andrej Kmeť si dopisoval nielen so slovenskou inteligenciou, ale aj so zahraničnými
bádateľmi z Talianska. Veľmi čulé styky udržiaval s významnými odborníkmi archeológie
prof. Niederlem a Čermákom z Prahy, prof. Koulom a Kameničkom z Brna. Medzi priateľmi,
s ktorými bol v čulom osobnom a písomnom styku, boli národovci Jozef Holuby, Karol A.
Medvedský, Martin Kollár, maliar Jaroslav Augusta a mnohí iní.
Začiatkom 20. storočia Andrej Kmeť začal vážne chorľavieť. Choroby premáhal prácou a
túžbou preniesť sa i so zbierkami do Martina, kde by mohol pomáhať Muzeálnej slovenskej
spoločnosti. Tento jeho sen sa premenil na skutočnosť až v roku 1906. Jeho zbierky boli
základom i v novej budove Národného múzea, o ktorú sa neobyčajne zaslúžil. Vyčerpaný
neúnavnou prácou a organizačnou činnosťou umrel v Martine dňa 12. februára 1908, hoci by
bol rád ešte veľa urobiť na povznesenie slovenského národa.
Slovenská historiografia zaraďuje Andreja Kmeťa medzi popredné osobnosti vedy a
pokroku. Jeho najväčšou zásluhou je uskutočnenie myšlienky a zásad modernej muzeológie,
ktoré sú platné a uznávané aj v súčasnosti v medzinárodnom meradle svetového múzejníctva.
(ČELKO, E.: Andrej Kmeť zakladateľ modernej slovenskej muzeológie. In: Pútnik
svätovojtešský. Kalendár na rok 1991. Ročník 118. VESNA Bratislava pre SSV Trnava 1990,
s. 110-113).
8. SLOVENSKO V POLITICKEJ PASIVITE V ROKOCH 1875-1896
Preriedené a unavené šíky národných pracovníkov vyhlasili v roku 1875 obdobie politickej
pasivity, ktoré trvalo takmer 20 rokov. V predchádzajúcich rokoch smrť vyradila z boja
mnohých známych a osvedčených bojovníkov. Zomrel biskup Štefan Moyses (1869), Michal
M. Hodža (1870), Ján Palárik (1870), Ján Chalúpka (1871), Andrej Sládkovič (1872), Jozef
Viktorín (1874) a ďalší. Iní pracovníci odchádzajú do dobrovoľného vyhnanstva do Ruska
(napr. E.Černý v r. 1868, J. Hložanský v r. 1871). Nenašli tam, čo hľadali, ale domov vrátiť sa
už neodvážili.
Ešte síce žili viaceré známe osobnosti z rokov meruôsmych, ale žili utiahnuto a v
nečinnosti. Viliam Paulíny-Tóth odovzdal v r. 1874 vydávanie Národných novín Ambrovi
Pietrovi a posledné dva roky svojho života do verejného diania takmer nezasahoval. Do
pasivity prešiel aj kedysi taký energický pracovník ako Ján Francisci, ktorý po prepustení zo
zamestnania sa v r. 1872 presťahoval do Turčianskeho Sv. Martina, kde bez väčšieho záujmu
sledoval, ako okolo neho hasne slovenský život. Podobne sa utiahol do dobrovoľnej izolácie v
Tisovci Štefan Marko Daxner. Janko Kráľ žil od r. 1862 v Zlatých Moravciach, kde utápal
svoje žiale v alkohole a v r. 186 zomrel na týfus v chudobe a opustenosti.
Zo starých bojovníkov aktívnym bol iba Jozef Miloslav Hurban, farár v Hlbokom, z
ktorého však udalosti urobili zatrpknutého a nevrlého konzervatívca. Niektoré jeho činy
hraničili priam s reakcionárstvom, ako napr. keď začal vydávať almanach Nitra (ročníky
1876/77) v češtine. Len všeobecné odsúdenie a pohoršenie, ktoré onen krok na Slovensku
vyvolal, ho prinútilo zanechať toto hazardné dobrodružstvo. No nikto a nič nemohlo zmeniť
jeho odmietavý postoj k pokroku, k moderným myšlienkovým prúdom a k iným "novotám",
najmä keď prichádzali zo Západu. Varoval: "Čím větší civilisace, tím více rozsobášencu,
nezákonných dítek, nalezencu, uvězněných šidířu, bankrotářu, vrahú - tím více zoufalcu,
samovražedníku a podobní havědě duchovní."
Slovenský politický život prakticky vyhasol, Nová škola zanikla a jej orgán Slovenské
noviny prestali vychádzať v januári 1875. Zatvorenie Matice slovenskej znamenalo zánik
Letopisu Matice slovenskej a ostatných matičných publikácií. Krátko predtým vyšlo posledné
číslo časopisu Sokol (1869) a Cyrill a Method (1870). Časopisy, ktoré vychádzali, zápasili so
stále rastúcimi výdavkami a zmenšujúcim sa počtom odberateľov. Národné noviny, ktoré od
roku 1874 redigoval Ambro Pietor, mohli vychádzať len s pomocou 5.000 rubľovej
subvencie, ktorú od r. 1880 až do vypuknutia prvej svetovej vojny poskytoval vydavateľom
ruský konzulát vo Viedni. Náklady slovenských periodík boli nízke a ku koncu obdobia
politickej pasivity r. 1895 Národné noviny vychádzali v 1.200 exemplároch, Slovenské listy v
1.300 exemplároch, Ľudové noviny a Národný hlasník v počte 2.500 exemplároch.
Toto boli priame dôsledky tvrdých protislovenských opatrení, ktoré odporúčal B.
Grünwald a ktoré si osvojila vládna vrchnosť, "aby tu (t.j. na Slovensku) nikto ani necekol,
aby tu okrem nášho (t.j. maďarského) hlasu nebolo počuť nič."
Táto chudobná a prenasledovaná slovenská tlač bola jediným priestorom, v ktorom sa
odohrával politický, kultúrny a verejný život v celej jeho vtedajšej podobe. Noviny boli
skromnou náhradou slovenského parlamentu, slovenských stredných a vysokých škôl a svoju
prvoradú úlohu videli v ľudovýchovnej činnosti. Na stránkach tlače sa okrem bežného
spravodajstva objavovali politické úvahy, vymieňali názory a kritizovali pomery. Väčšina
časopisov sa však politike vyhýbala a obmedzovala sa na náboženské témy, články proti
alkoholizmu a úžere, na náreky nad našou biedou spôsobenou často vlastnou nedbanlivosťou
a nečinnosťou.
Ešte najmenej obmedzovaná bola činnosť na kultúrnom poli. Noviny a časopisy
poskytovali miesto aj pre literárnu tvorbu, ale to nestačilo. V r. 1881 Svetozar Hurban-
Vajanský obnovil vychádzanie Slovenských pohľadov, v r. 1885 Karol Salva začal vydávať
Domov a školu a v r. 1891 z iniciatívy Františka Richarda Osvalda začali vychádzať Literárne
listy. Roku 1878 pribral Ambro Pietor do redakcie Národných novín Svetozára Hurbana-
Vajanského a takto sa stránky novín ešte väčšmi otvorili aj pre literatúru, literárnu kritiku a
históriu.
Je priam paradoxné, že v tomto období národného útlaku a politickej pasivity vstupujú na
slovenskú kultúrnu scénu tri veľké mená slovenskej literatúry:
1. R. 1877 uverejnili Národné noviny básnický nekrológ nad smrťou Viliama Paulínyho-
Tótha. Autorom nekrológu bol právnik Pavol Országh, ktorý sas tu po prvýkrát podpísal
pseudonymom Hviezdoslav.
2. Roku 1880 vyšla básnická zbierka Tatry a more, ktorej autorom bol básnik Vajanský.
Bol to literárny debut radaktora Národných novín Svetozára Hurbana, syna Jozefa M.
Hurbana.
3. R. 1883 sa objavila v Národných novinách poviedka Na hradskej ceste, ktorou - pod
pseudonymom Martin Kukučin - vstupuje do slovenskej literatúry Matej Bencúr.
Vajanský, Hviezdoslav a Kukučin sú iba tri mená z plejády mladých pracovníkov, ktorí
prichádzajú na pomoc unaveným a v pasivite utiahnutým starším bojovníkom (na poli
národnom). Predstavitelia tejto nastupujúcej generácie sú predovšetkým katolícki kňazi, ako
napr. Andrej Kmeť, František Richard Osvald, Martin Kollár, Jozef Kohúth, Andrej Hlinka,
Ferdiš Juriga a ďalší. Pastorácia ich priviedla do bezprostredného styku s pospolitým ľudom a
oni najviac pociťovali potrebu niečo urobiť na zlepšenie jeho položenia. (Napr. na
východnom Slovensku začiatkom 20.storočia takýmto kňazom bol Štefan Onderčo, farár v
Ražňanoch, František Majoch mučeník, farár v Hermanovciach, Jozef Čársky).
Popri nich prichádzajú pracovať "na národa roli dedičnej" aj viacerí laici, ako napr. Jozef
Škultéty, Ambro Pietor, Pavol Blaho, Milan Hodža, Vavro Šrobár, Andrej Halaša, Ferko
Urbánek, Karol Salva, Matúš Dula, Milan Hodža a ďalší. (Tu je treba uviesť prácu Jána
Straku, ktorý veľa urobil pri obrane slovenskej veci. Veľmi hodnotnú štúdiu o jeho živote a
činnosti pod názvom Cirkevný a národný pracovník Ján Straka napísal Dr. Michal Potemra
CSc v: Annales Dioecesis Cassoviensis 1994. Zborník prác k dejinám Košického biskupstva.
VERBUM Košice 1994, s. 247-286).
Maďarizácia spôsobila, že ku koncu 19. storočia slovenské mestá úplne strácajú svoj
národný charakter. Nitra, Banská Bystrica, Žilina, Trenčín, Košice a ostatné mestá i mestečká
sa stávajú "oázami maďarstva v hornom Uhorsku". Strediskom slovenského života a
neoficiálnym hlavným mestom Slovenska v tom čase bol Turčiansky Sv. Martin, malé
stredoslovenské mestečko, ktoré v r. 1880 malo iba 2.847 obyvateľov.
Po zatvorení Matice slovenskej a slovenských gymnázií význam Turčianskeho Sv. Martina
v národnom živote Slovákov iba vzrástol. Tu vychádzala väčšina slovenských časopisov, tu
bolo najväčšie sústredenie uvedomelých slovenských národovcov. V skromnej podobe sa tu
slovenský národný život udržiaval aj v období národnostného útlaku. Vonkajšími prejavmi
tohto života boli nepolitické združenia a spolky, ako napr. Živena (založená r.1869),
Knihtlačiarsky účastinársky spolok (zal. 1869), Slovenský spevokol a ochotnícke divadlo
(1872), Tatra banka (1884), Muzeálna spoločnosť (1893).
Spolky poskytovali možnosti ľudovýchovnej a národnoosvetovej práce a okolo nich sa
snovali aj nitky spoločensko-národného života. Ku koncu storočia sa z týchto podujatí
vyvinuli tzv. augustové slávnosti, ktoré obyčajne trvali tri dni. Boli to akési výročné púte
uvedomelých Slovákov. Počas slávností sa konalo valné zhromaždenie Živeny a neskôr aj
Muzeálnej spoločnosti, ochotníci predviedli Urbánkove hry, recitovali básne (od r. 1884
nechýbala Vajanského báseň Ja som pyšný, že som Slovák...), spevokol prispel k programu
výberom ľudových piesní a tancov. Okrem toho augustové slávnosti boli vítanou
príležitosťou spoločenských stretnutí Slovákov z celého Uhorska.
Predstaviteľkou politického života bola naďalej Národná strana, ktorej predsedom po smrti
Viliama Paulínyho-Tótha bol Pavol Mudroň. Strana zotrvávala v pasivite, ale aj naďalej sa
hlásila k programu Memeranda z r. 1861. Pretože nebolo ani najmenšej nádeje, že maďarská
vláda memorandové požiadavky zohľadní, ich modlitby sa obracali k Bohu a ich zraky na
Rusko. Po ruskom zásahu v prospech Srbov a Bulharov na Balkáne tieto očakávania vzrástli,
prenikli všetky vrstvy národa a viedli k nezdravému fatalizmu. Štefan Janšák (v knihe Život
Pavla Blahu, 1947) charakterizoval situáciu týmito slovami: "Mesianizmus, fatalizmus a
nádej v ruskú pomoc stáli pri kolíske slovenskej politickej pasivity ako tri Sudičky. Vo
všetkých týchto národných vierach prevládal prvok náboženský nad ostatnými a nebudeme
ďaleko od pravdy, keď povieme, že mnohí naši protestanti uspávali alebo aspoň uspokojovali
svoje politické svedomie i zle vykladanou cirkevnou dogmou o postačiteľnosti samej viery pre
spasenie - viery bez skutkov."
Jediným skutkom hodným zmienky z obdobia pasivity bola početná účasť Slovákov na
Kongrese národností, ktorý sa konal v Budapešti v auguste 1895. Slovenskú 240-člennú
delegáciu viedol Pavol Mudroň a Svetozár Hurban-Vajanský. Zjazd (na ktorý neprišli
predstavitelia Rusínov a Nemcov) vydal rezolúciu, v ktorej žiadal národnú autonómiu,
volebnú reformu, slobodu zhromažďovania a tlače. Delegáti zjazdu sa veľmi obozretne
vyhýbali formulácii, ktorú by vláda nejakým spôsobom bola mohla označiť za sprisahanie,
alebo ohrozenie celistvosti územia Svätoštefanskej koruny. Len opatrne naznačili, že k
upevneniu uhorského štátu by prispelo zrovnoprávnenie národností, aby nikto nemal pocit, že
v Uhorsku je jeden vládny národ a niekoľko ovládaných národností.
Predseda vlády Dezider Bánffy označil zjazd za zhromaždenie bezvýznamných politikov,
ktorí hovoria iba za hŕstku nespokojencov. Vyhlásil, že také riešenie, ktoré by smerovalo k
federácii Uhorska, nie je ani mysliteľné, pretože "nijaký Maďar s tým súhlasiť nebude".
Toto bol ďalší príklad, ako maďarskí politici na vlastnú škodu nevedeli čítať znamenie
časov. Ale znamenie časov nevedeli čítať ani starší slovenskí politici. Pre nich bol tvrdohlavý
postoj vlády ďalším dôvodom zotrvávať v pasivite.
Takáto filozofia a takéto myslenie nemohlo vyhovovať mladej, politicky dospievajúcej
generácii, ktorá sa hlásila k slovu v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia. Ovplyvnení
modernými myšlienkovými prúdmi a posmelení príkladmi iných národov v podobnom
položení neslobody vystupujú s kritikou... Títo mladí aktivisti rozhýbali stojaté vody a ich
pričinením na konci storočia dochádza k oživeniu slovenského verejného i politického diania.
Podnet k vystúpeniu z politickej pasivity vyšiel z radov katolíckeho kňazstva, ktorému
impulzom k činnosti bola katolícka uhorská Ľudová strana (Néppárt). Táto politická strana
vznikla z iniciatívy ostrihomského arcibiskupa Klaudia Vászáryho a založili ju v novembri r.
1894 gróf Ferdinand Zichy a gróf Mikuláš M. Eszterházy.
Cirkevné kruhy, ktoré boli sponzormi Ľudovej strany, so znepokojením hľadeli na
politický vývoj v Uhorsku. Vládna liberálna strana svojím zákonodarstvom zasahovala do
oblastí, v ktorých sa dostávala do konfliktu s Katolíckou cirkvou (napr. zavedenie civilného
sobášu). Katolícka hierarchia došla k presvedčeniu, že aj v Uhorsku bude treba obhajovať
katolícke záujmy na parlamentnej pôde tak, ako to v Nemecku už dávno robila Strana stredu
(Zentrumpartei).
Vznik Ľudovej strany privítal aj pápež Lev XIII. listom, ktorý poslal grófovi Zichymu.
Toto pápežské odobrenie neobyčajne pozdvihlo prestíž strany v očiach kléru a veriaceho
ľudu. Programom strany bola mravná obroda, riešenie sociálnej otázky v zmysle encykliky
Rerum novarum a uplatnenie kresťanských zásad vo verejnom živote. V 13. bode svojho
programu Ľudová strana vyhlasovala: "Strana naša s úplnou zdvorilosťou správať sa chce
voči národnostiam a ich žiadostiam, nakoľko sa tieto s jednotou a národným rázom
uhorského štátu zrovnávajú, uznáva ich práva a slušno chce s nimi zaobchádzať."
Takéto uznanie a takýto sľub nijaká iná politická strana voči nemaďarským národnostiam
nevyjadrila. Aby svoju dobrú vôľu prejavila aj skutkom, Ľudová strana do volieb v r. 1896
postavila ako svojich kandidátov aj mnohých známych slovenských vlastencov. A čo bolo
ešte potešiteľnejšie, neboli to iba slovenskí katolíci ako Černoch, Martinček, Veselovský a
Kubina, ale aj evanjelici ako Krupec a Burján. Niet teda divu, že Ľudová strana mal svoje
najsilnejšie voličské zázemie práve na Slovensku.
Rok 1896 Maďari oslavovali ako svoj "millénniarsky rok", t.j. 1000 rokov od príchodu
maďarských kmeňov do Dunajskej kotliny. Celé Uhorsko žilo v znamení slávnosti,
odhaľovania pomníkov a iných prejavov maďarského patriotizmu. V atmosfére tohto
nadšenia vypísala liberálna vláda voľby. Predseda vlády gróf Dezider Bánffy rozhodol, že
jeho strana ich musí vyhrať za každú cenu. Boli to voľby, ktoré prešli do uhorského
politického folklóru ako bánffyovské voľby - synonymum korupcie, násilia a volebného
teroru, akému v Európe nebolo páru.
Ľudová strana v týchto voľbách získala iba 17 mandátov, čo nebolo veľa, ale vzhľadom na
volebné spôsoby bol to kvalifikovaný úspech. Zo slovenských kandidátov nebol zvolený ani
jeden, i keď niektorí z nich mali za sebou väčšinu voličstva. V tomto ohľade bol zvlášť
krikľavý prípad Jána Černocha (neskoršieho ostrihomského arcibiskupa a kardinála, prímasa),
ktorý kandidoval v okrese Čadca. Pri voľbách získal 1200 hlasov a jeho oponent, liberál
židovského pôvodu J. Lánczy, iba 189 hlasov. Volebná komisia však neuznala právoplatnosť
Černochovej kandidatúry, a liberála J. Lánczyho vyhlásila za zvoleného poslanca.
I keď Slováci nemohli zvoliť do parlamentu ani jedného poslanca, získali cenné politické
skúsenosti a odvahu do ďalších zápasov. Anton Štefánek vyhodnocuje tieto pozitíva takto:
"Slovenský národný ruch bol značne posilnený. Tým, že néppártisti chodili medzi ľud, rečnili
po slovensky a hodne opozične, budili odpor proti lžiliberalistickým oligarchom v Pešti, a
predovšetkým tým, že umožňovali, aby naši poprední národovci pod firmou Ľudovej strany
mohli prehovoriť svojím spôsobom k ľudu, vykonalo sa v prospech slovenskej politiky
mnoho..."
Ešte výraznejšie to napísal R. W. Seton Watson: "Boli to katolíci, ktorí prví rozbili legendu
o istých a nedobytných volebných okresoch liberálnej strany a ktorí sa nepriamo pričinili, že
sa Slováci opäť prebudili... Slováci znovu nadobudli stratenú rozvahu, zanechali dovtedajšiu
politiku pasivity, ktorú pred 20. rokmi začali a hlásali ich vodcovia, a na svojej malej lodičke
znovu odvážne vyplávali na politické more."
Uvedomelé slovenské katolícke kňazstvo a obetaví laici ukázali pasívnym Martinčanom,
ako z pokoreného ľudu možno vykresať živú iskru, a teraz je na všetkých, aby rozdúchavali
slabý plamienok v mocnú vatru.
(VNUK, F.: Sto päťdesiat rokov v živote národa. Bratislava 2004, s. 96-101).
9. POLITICKÉ AKTIVITY SLOVÁKOV NA PRELOME 19.-20. STOROČIA
Voľby r. 1905 nevyriešili nič. Panovník odmietal vymenovať vládu z ľudí, ktorí boli proti
trónu a proti dualistickému štátnemu zriadeniu. Vymenoval úradnícku vládu, čím sa kríza iba
prehlbila.
V tomto čase prebiehala vnútrostranícka kríza v Zichyho Ľudovej strane. Išlo o postoj k
národnostnej otázke. Pod vplyvom rastúceho národného šovinizmu aj Ľudová strana
preplávala do maďarsko-vlasteneckých vôd a v novembri 1905 žiadala svojho slovenského
poslanca Ferka Skyčáka, aby sa verejne dištancoval od panslávskych slovenských kruhov a
odsúdil písanie slovenských časopisov, hlavne Katolíckych novín a Slovenského týždenníka.
Na túto výzvu Skyčák odpovedal vyhlásením, že to urobiť nemôže. A pretože niet preňho
miesta v uhorskej Ľudovej strane, rozhodol sa "utvoriť novú politickú stranu... ktorá sa
Slovákom nespreneverí".
Toto oznámenie sa objavilo 5.12.1905 v mimoriadnom vydaní Katolíckych novín, ktoré od
30.10.1904 vychádzali v Skalici ako "politický a vzdelávateľský týždenník". A tak
5.december 1905 sa pokladá za vznik Slovenskej ľudovej strany. Mladý vajnorský kňaz
Ferdiš Juriga v článku Ferko Skyčák - slovenský Zichy predstavil čitateľom Katolíckych
novín i slovenskej verejnosti novú stranu a jej predbežného vodcu.
Založenie Slovenskej ľudovej strany sa ukázalo byť najvýznamnejšou politickou udalosťou
20. storočia do vypuknutia svetovej vojny. Strana sa stala odrazovou plochou pre mnohých
začínajúcich slovenských politikov a umožnila politické vyjadrenie mase slovenského
voličstva. Jej tlačový orgán Katolícke noviny otvorili svoje stránky všetkým slovensky
cítiacim publicistom, medzi ktorými boli aj Ivan Dérer a Milan Ivanka.
V apríli 1906 boli vypísané nové voľby a Slovenská ľudová strana postavila 13 kandidátov, z
ktorých asi tretina boli evanjelici. Slovenská národná strana postavila 5 kandidátov.
Predvolebná kampaň bola krátka, ale veľmi intenzívna. Dá sa povedať, že do nijakých
predprevratových volieb nevložili Slováci toľko energie a nadšenia ako do týchto. Popri
štandartných požiadavkách za všeobecné hlasovacie právo, za slovenské školy a za zlepšenie
sociálnych podmienok objavovali sa heslá ako: Za tú našu slovenčinu, Za naše haleny; tieto a
podobné heslá svojou aktuálnosťou priam zelektrizovali ľud. Americkí Slováci poskytli
nielen morálnu, ale aj finančnú podporu. Osobitný volebný výbor pod vedením Štefana
Furdeka odovzdal vedeniu Slovenskej národnej strany na predvolebnú kortešačku 10.000
dolárov, čo v tom čase predstavovalo ozaj veľkú sumu.
Výsledky volieb boli nad očakávanie. Slovenskí voliči zvolili do parlamentu šesť ľudáckych
poslancov (Blaho, Hodža, Jehlička, Juriga, Kollár, Skyčák) a jedného národniarskeho (Bella).
Ale za toto veľkolepé víťazstvo bolo treba platiť nielen prácou a obetami pred voľbami, ale aj
utrpením po voľbách. Najväčšmi na to doplatil Andrej Hlinka, ktorý síce nakandidoval, ale
veľmi agresívne a búrlivo kortešoval za Vavra Šrobára. V júni 1906 ho potrestala cirkevná
vrchnosť tak, že spišský biskup Alexander Párvy ho suspendoval ab officio et ordine, t.j.
pozbavil ho fary a výkonu kňazských povinnosti; v jeseni ho potrestala aj štátna vrchnosť
trestom dvoch rokov väzenia a vysokou peňažitou pokutou. Ferdiš Juriga bol tiež odsúdený
na dva roky žalára, Vavro Šrobár na jeden rok, 11 Ružomberčania spolu na 5 a pol roka
väzenia, redaktor Anton Bielek na pol roka väzenia, pretože napísal brožúrku Za tú našu
slovenčinu. Trestu unikol len tak, že sa vysťahoval do Ameriky. Cirkevná vrchnosť zakázala
Katolíckym novinám používať označenie "katolícke" a od júna 1906 vychádzajú pod menom
Ľudové noviny. Ale ani to nestačilo. V novembri 1907 prímas Uhorska dal noviny na index.
To znamenalo, že katolíci ich nesmeli čítať, ani do nich prispievať...
Počet slovenských poslancov v budapeštianskom parlamente sa síce zdvojnásobil, ale ešte
stále boli nepatrnou menšinou uprostred nepriateľskej väčšiny. Ich prítomnosť niesla však so
sebou značnú váhu. Vedeli v pravý čas pozdvihnúť svoj protestný hlas proti sociálnym a
národným krivdám. Dôležitú úlohu hrali v tzv. národnostnom posalneckom klube, ktorý
pozostával z 26 rumunských, slovenských a srbských poslancov a ktorého tajomníkom
("zapisovateľom") bol Milan Hodža.
Maďarská poslanecká väčšina hľadela na národnostný klub s neskrývaným opovrhnutím. Na
otvárajúcom zasadnutí snemu minister A. Apponyi ich ironicky privítal ako "vidieckych
mládencov" a hneď im aj vyčítal, že "svojími hlasmi podporujú taký program, ktorý je
nezlúčiteľný s integritou uhorského štátu a zachovávaním jeho maďarského národného
charakteru". Aby túto "integritu a maďarský národný charakter" upevnil a posilnil, Apponyi
predložil snemu svoje povestné školské zákony (č. 26 a 27 z r. 1907), ktoré mu snem s
drvivou väčšinou schválil. Tieto dva zákony (doplnené nariadením z r. 1909, ktorým sa už aj
náboženstvo muselo vyučovať po maďarsky) znamenajú prakticky zánik slovenského
školstva na etnickom slovenskom území.
Národnostný klub si uvedomoval svoju bezmocnosť na pôde parlamentu, a preto sa snažil
získať pomoc a sympatie v cudzom demokratickom svete. V tomto smere výdatným
posilnením pre všetky utláčané národnosti bola podpora mladého škótskeho vedca Williama
Seton Watsona, ktorý uverejňoval svoje vedecké práce a novinárske príspevky pod
pseudonymom Scotus Viator (Škótsky cestovateľ).
Seton Watson prišiel do Viedne na jar 1906. Zastavil sa tam na ceste do Budapešti. Ako
veľký obdivovateľ Ľudovíta Košúta a "rytierskeho maďarského národa" bol nadšený textom
maďarskej ústavy, ktorá sa mu javila ako stredoeurópske odzrkadlenie britského chápania
slobody a demokracie. Rakúsky politik Dr. K. Renner mu chcel vysvetliť, že text uhorskej
ústavy je v praxi mŕtvou literou, ale mladý Škót nechcel tomu uveriť. Renner ho potom
priviedol k Antonovi Štefánkovi, stredoškolskému slovenskému profesorovi pôsobiacemu vo
Viedni. Štefánek mu potom pokojnou cestou dlho a trpezlivo dokumentoval, ako oligarchia
tohto rytierskeho a demokratického národa drží polovicu obyvateľstva Uhorska v národnom
útlaku a deväť desatín obyvateľstva v polofeudálnej porobe. Ukázal mu na praktických
príkladoch, ako prebiehajú voľby v Uhorsku, upozornil ho na perzekúcie študentov (práve v
tom čase boli vylúčení z Pázmanea traja slovenskí bohoslovci - medzi nimi aj Jozef Čársky,
budúci košický biskup), novinárov, politikov, na diskriminačné opatrenia proti nemaďarským
národnostiam, ktorú sú v úplnom rozpore s platnými zákonmi, a pod.
Seton Watson - mladý idealista a historik so zmyslom pre slušnosť - bol týmito
odhaleniami celý zronený. Videl, že jeho predošlí maďarskí informátori ho klamali. Pod
dojmom nových a nepodvratných dôkazov sa postupne zbavil svojich romantických predstáv
o Maďaroch a odhalil ich klamstvá v diele Národnostná otázka v Uhorsku (Racial Problems
in Hungary, London 1908).
Zo Setona Watsona sa postupne stal oddaný advokát utláčaných národností. Spomedzi
všetkých národností Uhorska si najväčšmi obľúbil Slovákov. Stal sa ich priateľom a
ochrancom v čase, keď to najviac potrebovali. Slovenské výšivky, keramika, ľudové maľby,
piesne, rozprávky ho presvedčili, že Slováci sú jedným z najnadanejších európskych národov,
a urobili z neho ohnivého obhajcu ich kauzy. On odhalil anglosaskému svetu ohavnú a
ukrutnú tvár maďarizácie, ktorá v tom čase napredovala tak neúprosne, že nám ozaj hrozila
národná smrť.
Maďarskej propagande, do ktorej sa veľmi aktívne zapájali pomaďarčení Židia a Nemci, sa
totiž podarilo vytvoriť v cudzine obraz Uhorska ako "ostrova slobody". Toto klamstvo
nadväzovalo na sympatie a obdiv, ktoré získal pre Maďarov Košút, Pulszky, Klapka a ostatní
emigranti z r. 1849. Ale ani odhalenia Setona Watsona by neboli mohli zbúrať tento falošný
obraz, keby práve v tom čase Maďari neposkytli svetu usvedčujúci príklad svojej krutovlády.
Tým príkladom bola dedinka Černová, rodisko Andreja Hlinku.
Černová bola v r. 1907 malá obec, ale bez kostola. Na Hlinkov podnet a s jeho pomocou sa
Černovčania postavili kostol a chceli, aby im ho vysvätil ich rodák Andrej Hlinka. Keďže
Hlinka bol v tom čase suspendovaný a nesmel vykonávať nijaké kňazské funkcie, spišský
biskup Alexander Párvy rozhodol, že vysviacku vykoná iný kňaz. Černovčania odpovedali, že
oni radšej počkajú, lebo veria, že Rím sníme Hlinkovu suspenziu. Tým vlastne biskupovi
naznačili, že pokladajú jeho suspenziu Hlinku za nezaslúženú. Urazený biskup bol tým
pevnejšie rozhodnutý presadiť svoj úmysel. Nariadil, aby sa posviacka kostola konala 27.
októbra 1907 a aby ju vykonal Martin Pazúrik, dakan v Likavke.
Dekan Martin Pazúrik spolu s troma ďalšími kňazmi a so slúžnym Zoltánom Pereszlényim
prišli na dvoch kočoch do Černovej, kde už predtým stoličné predstavenstvo vyslalo 16
žandárov. Občania sa postavili kočom do cesty a nechceli ich do dediny pustiť. Na to slúžny
Pereszlényi bez výstrahy nariadil strieľať do zhromaždených. Na mieste bolo 13 mŕtvych a
vyše 30 ranených, z ktorých dvaja zomreli neskôr.
Správa o krviprelievaní v Černovej preletela celým svetom a upozornila na národnostný
útlak v Uhorsku. Mala ohlas aj v parlamente, kde 30. októbra slovenskí poslanci Hodža a
Blaho (za búrlivého pokriku maďarských poslancov "Vy ste buriči, vy ste vrahovia, vaše
časopisy pobúrili ľud, vás by bolo treba povešať") interpelovali u ministra vnútra J.
Andrássyho. Ten odpovedal, že žandári z nutnosti a sebaobrany použili zbraň a že štát musí
udržiavať poriadok. A aby svojim slovám dal opodstatnenie, nariadil vyšetrovanie; nie však
medzi strieľajúcimi žandármi, ale medzi obeťami streľby. Dňa 2. marca 1908 súd v
Ružomberku odsúdil 40 občanov Černovej spolu na 37 rokov väzenia.
Krvavé udalosti v Černovej mali najväčší ohlas v českej a rakúskej tlači. Písal o nich aj
Švajčiar William Ritter, známy spisovateľ a maliar. Udalosti prebudili záujem o Slovensko aj
u následníka trónu arcikniežaťa Františka Ferdinanda, ktorý bol známy ako odporca
maďarskej oligarchie. Sníval o prebudovaní monarchie a v tomto počítal aj s národnosťami. V
svojej tzv. viedenskej politickej dielni sa obklopil poradcami nielen rakúskych, ale aj
niektorých uhorských národností. Slováci však medzi nimi neboli. Až černovská tragédia
vzbudila v ňom proslovenské sympatie. Požiadal Rumuna Vajdu-Voevodu, aby pozval na
audienciu Milana Hodžu. Vo svojej knihe Federation in Central Europe Hodža opisuje toto
stretnutie ako veľmi úspešné. A skutočne, to bol začiatok novej kapitoly, keď už nie
slovenského, tak istotne Hodžovho politického napredovania. Hodža bol častým hosťom u
následníka trónu vo Viedni i v jeho sídle v Konopišti a spriatelil sa s následníkovým šéfom
kancelárie plk. Bardolffom. Hodžom Slovenský týždenník začal všetky nádeje Slovákov
usmerňovať na následníka trónu, ktorý bol slovenskej verejnosti predstavovaný ako veľký
priateľ a záchranca Slovákov. Tento kult osobností sa nestretol s pochopením u všetkých
Slovákov a časopis Prúdy pokladal za potrebné pripomenúť Hodžovi: "V č. 36/1912
Slovenského týždenníka je zase jeden z tých divno-čudných článkov, ktoré prekypujú
dvorilstvom a rojčia o následovníkovi trónu... Zdá sa nám naskrze neodôvodnené to stále
kukučkovanie do Konopišťa, špeciálne len v Slovenskom týždenníku. Veď to je Príde baťuška
cár v novom vydaní."
Éra vlády Khuen-Héderváryho sa skončila r. 1910. Posledné zasadnutie parlamentu sa
konalo 21.3.1910 a bolo veľmi búrlive. Výkon slovenských poslancov v parlamentnom
období 1906-1910 bol vystavený ostrej kritike martinského centra. Slovenskí poslanci
potrebovali predovšetkým povzbudenie, a nie takú kritiku, ktorá aktívnych poslancov
znechucovala a potencionálnych poslancov od kandidatúry odstrašovala. Potom sa stalo, že k
voľbám, ktoré sa konali koncom mája 1910, zo siedmich poslancov kandidovali len piati. Do
volieb r. 1910 kandidovalo spolu 9 Slovákov. Zvolení boli iba traja ľudáci (Blaho, Skyčák,
Juriga). Aj táto skromná parlamentná reprezentácia sa v januári 1914 zredukovala na dvoch,
keďže Ferko Skyčák z finančných dôvodov sa vzdal mandátu.
Andrej Hlinka bol prepustený z väzenia tri mesiace pred voľbami. Už predtým v marci 1909
ho pápež Pius X. oslobodil zo suspenzie, ktorú na neho uvalil biskup Alexander Párvy. Hlinka
sa však volieb nezúčastnil.
Najtvrdší volebný boj vo voľbách r. 1910 sa odohrával v Stupave, kde kandidoval Ferdiš
Juriga, a v Skalici, kde kandidoval ako nezávislý maloroľnícky kandidát miestny katolícky
kňaz Ľudovít Okánik. Voľby v Skalici prešli do dejín ako škandalózny príklad uhorskej
volebnej praxe. Tieto voľby pozoroval aj R. W. Seton Watson, ktorý v sprievode moravského
kňaza a priateľa Slovákov Dr. Alojza Kolíska prišiel z Hodonína do Skalice, aby bol očitým
svedkom typických uhorských volieb. Okánik mal za sebou väčšinu voličov, zatiaľ čo
kandidát maďarskej Strany práce Dr. Kostyál mal za sebou vládnu moc. A moc zvíťazila nad
právom. Asi 300 Okánikových voličov trpezlivo čakalo, aby ich pustili do volebnej
miestnosti, ale žandári ich odtiaľ násilne vyhnali von a nedovolili im hlasovať. toto bol iba
jeden prípad volebnej manipulácie v prospech vládneho kandidáta, ktoré Seton Watson
predstavil západnému svetu v rakúskej, nemeckej a britskej tlači. O týchto voľbách vydal
Seton Watson aj osobitnú monografiu v angličtine (Corruption and Reform in Hungary.
London 1910) a v nemčine (Ungarische Wahlen; Beitrag zur Geschichte der politischen
Koruption. Leipzig 1912).
Po voľbách r. 1910 bolo možno pozorovať určité zmalátnenie slovenského politického
života. O beznádejnosti slovenského položenia hovorí aj skutočnosť, že za posledných 5
rokov pred vypuknutím vojny sa urobil iba jeden pokus o získanie toho, čo Slovákom v
Uhorsku podľa platného zákona patrilo. V júni 1911 navštívila ministerského predsedu
Khuen-Hederváryho 6-členná deputácia a odovzdala mu memorandum, v ktorom žiadala ozaj
málo: aby v zmysle zákona č. 44/1868 zriadili slovenské základné a stredné školy a učiteľské
ústavy a aby bola obnovená Matica slovenská. Ministerský predseda žiadosť prevzal, ale
nepokladal za potrebné na ňu odpovedať. Slováci sa pokúšali predložiť svoje memorandum aj
vo Viedni, ale cisár-kráľ im odkázal, že ich nemôže prijať.
Začiatkom r. 1914 bola v parlamente debata o národnostnom probléme, do ktorej zasiahli
aj slovenskí poslanci (P. Blaho a F. Juriga). Ferdiš Juriga dňa 11.3.1914 obhajoval právo
Slovákov používať vlastnú reč a vzdelávať sa vo vlastnej reči, odvolávajúc sa pri tom na
Szechényiho výrok, že "národ žije v svojej reči". Na adresu ministra Ápponyiho povedal:
"Poddanstvo prestalo r. 1848, demokracia vyžaduje, aby prestalo aj poddanstvo národností."
Medzitým na Slovensku došlo k výraznejšej polarizácii politického života. Dňa 29. júla
1913 sa zišli vedúci predstavitelia Slovenskej ľudovej strany v Žiline a zvolili si výkonný
výbor. Predsedom sa stal Andrej Hlinka, podpredsedom Ferko Skyčák, tajomníkom Ferdiš
Juriga a pokladníkom František Tománek. Strana sa dištancovala od svojich bývalých členov
ako boli V. Šrobár, M.Hodža, P. Blaho, atď. Nové vedenie dostala aj Slovenská národná
strana, kde po smrti predsedu Pavla Mudroňa (9.3.1914) za predsedu strany bol zvolený
Matúš Dula a tajomníkom sa stal Jozef Gregor-Tajovský. A napokon treba zaznamenať aj
existenciu reprezentantky slovenského robotníctva, sociálnodemokratickej strany, ktorú
viedol Emanuel Lehotský. Jej prvý zjazd sa konal v júni 1905, ale nebola schopná
samostatného života. Až do r. 1918 bola satelitom maďarskej strany.
Politická nejednotnosť Slovákov plodila bezradnosť a pozbavovala ľudí chuti a odhodlania.
Na začiatku osudného roka 1914 baťko Vajanský videl situáciu Slovenska v samých čiernych
farbách. V Národných novinách z 29.1.1914 písal: "Upadáme duchovne, umovo, tvorivo,
padáme v iskrennosti rodolásky, v dielach našich rúk. Následky schválneho uhášania ducha
začínajú sa javiť cele zrejme. Dve-tri mená - rozvoniavajúce ako ľalie uprostred smrdnutého
bahna nízkosti, ploskosti, triviálnosti, podlosti, zrady, morálnej i umovej zvrhlosti - nemôžu
byť dostatočnou korektúrou všeobecného úpadku. Rezultát: všeobecné umenšenie vôle,
umenšenie skutkov, rozmrzelosť, nemota, hlivenie."
Do tohto dusivého a beznádejného položenia zazneli 28.6.1914 výstrely v Sarajeve.
(F. Vnuk: Sto päťdesiat rokov v živote národa, s. 122-130).
ÚČASŤ AMERICKÝCH SLOVÁKOV V BOJI O OSLOBODENIE SLOVENSKA
Osudy slovenských vysťahovalcov v Spojených štátoch severoamerických a neskoršie aj v
iných oblastiach Nového sveta treba pokladať za súčasť slovenských národných dejín. A to
tým viac, že neraz úzko súviseli a mali určujúci vplyv i na osudy Slovákov pod Tatrami. Tí
vytvárali v USA azda nové formy a spôsoby života a v duchu známej amerikanizácie, ale
nepretrhli zväzky a putá s domácim prostredím a najmä ostali zapojení na kultúrne tradície
starej vlasti. Nadväzovali na tradíciu Matice slovenskej, zakladali noviny, osady, farnosti a
spolky.
Politicky sa americkí Slováci začali hýbať až roku 1895. Slovenskí novinári v USA boli
prví, čo podnikali akciu, aby sa bojovalo proti Maďarom. Koncom roku 1899 vypracovali
memorandum a poslali ho uhorskej vláde. Opisovali v ňom všetky krivdy a žiadali, aby
Slováci dostali všetky práva, na ktoré majú nároky. Je prirodzené, že pri tejto agresivite
amerických Slovákov muselo prísť aj k bojom s americkými Maďarmi. Príležitosť sa naskytla
pred odhalením pomníka Ľudovítovi Kossuthovi na jednom z význačných námestí v
Clevelande, kde žili desaťtisíce Slovákov. Slováci si roku 1902 vymohli, že pomník potom
umiestili na menej význačnom mieste. V tom roku zvolali schôdzu, kde odôvodnili svoj boj
proti Maďarom a informovali americkú verejnosť o Kossuthovej osobe. Uhorská vláda,
sledujúca úspešný boj Slovákov v Amerike s tamojšími Maďarmi, ale i útoky na adresu Ma-
ďarov v starej vlasti, vyslala do Ameriky svojho dôverníka.
Na schôdzu medziparlamentnej únie v St. Louis r. 1904 vyslal uhorský snem väčšiu
delegáciu, vedenú grófom Albertom Apponyim. Ten narazil na odpor i v maďarských
kruhoch pre politické pomery v Uhorsku a pre neslobodu tamojších národností. Slováci
vypracovali a potom Apponyimu odovzdali memorandum, v ktorom poukázali na skutočnosť,
že do Ameriky sa muselo vysťahovať asi pol milióna Slovákov. Vyčítali úplný nedostatok
slovenských škôl v Uhorsku, volebné násilnosti a korupciu, neľudské odvážanie slovenských
detí na Dolniaky, súdne procesy proti slovenským národovcom a vyhadzovanie slovenských
žiakov z maďarských škôl. Poukázali na to, že v Amerike žije pospolu toľko národností a niet
medzi nimi treníc.
V rozličných mestách Ameriky boli protestné zhromaždenia Slovákov, kde sa rokovalo o
pomeroch a perzekúciách na Slovensku. V máji 1907 bol slovenský kongres v Clevelande.
Jedným z najcennejších výsledkov kongresu bolo založenie Slovenskej ligy.
Po druhej návšteve Apponyiho americkí Slováci zorganizovali proti nemu akciu, ktorá
tvorcovi krutých školských zákonov spôsobila nejednu trpkú chvíl'u za pobytu v Amerike.
Slováci mu prichystali chladné privítanie v Chicagu, protestujúc pamätným spisom, v ktorom
spomínali Černovú a iné prípady slovenského utrpenia. Apponyiho návšteva v Chicagu sa
skončila demonštráciami a násilnosťami, pri ktorých bol Apponyi aj zranený.
Slovenskí národovci, ktorí viedli slovenský život v Amerike, rozhodli sa pokračovať v
kultúrnej i osvetovej práci, ktorú na Slovensku maďarizačná politika uhorskej vlády
znemožnila. Pod vedením veľkého národovca Štefana Furdeka založili roku 1893 Maticu
slovenskú, ktorá v duchu zatvorenej Matice mala byť ohniskom národného života našich
krajanov a súčasne podporovateľkou kultúrnych podujatí na Slovensku. Americká Matica
čoskoro zanikla, no americkí Slováci neprestali sledovať vývoj pomerov na Slovensku.
Využili každú príležitosť, aby pomáhali svojmu národu v borbe o národné práva.
(ŠÁNDDORFI, R.: Buďme hrdí...,).
10. PRVÁ SVETOVÁ VOJNA A VZNIK ČSR 1914-1918
Atnentát v Sarajeve, ktorému padol za obeť následník trónu František Ferdinand s manželkou
Žofiou, ohromil nielen Rakúsko-Uhorsko, ale celý svet. Na Slovensku vychádzali osobitné
vydania časopisov, v ktorých sa odsudzovala táto politická vražda a žialilo sa nad predčasnou
smrťou "najväčšieho priateľa Slovákov" - ako písal Milan Hodža v Slovenskom týždenníku.
A pokračoval: "Slovensko stihla pohroma, ktorou podlí vrahovia zničili našu najväčšiu
nádej."
Tragédia mala však aj politické dozvuky. Rakúsko-Uhorsko žiadalo zadosťučinenie a 23.
júla predložilo srbskej vláde 10-bodové ultimátum. Srbsko podmienky odmietlo, a tak 28. júla
1914 mu Rakúsko-Uhorsko vypovedalo vojnu.
Toto bol začiatok reťazovej reakcie. V priebehu jedného mesiaca do konfliktu vstúpilo,
alebo bolo vtiahnuté aj Rusko, Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia, Belgicko, Japonsko,
Čierna Hora; neskoršie Turecko, Taliansko, Bulharsko, Rumunsko, Portugalsko a v decembri
1917 aj USA. Vojna dosiahla svetové rozmery. Bojovalo sa nielen v Európe, ale aj v
koloniálnych krajinách Afriky, Ázie a Oceánie, nielen na suchej zemi, ale aj na mori a vo
vzduchu.
Na začiatku vojny cisár Viliam II. sebavedome predpovedal, že nemeckí vojaci sa víťazne
vrátia z bojísk prv, než opadne lístie zo stromov. Vojna však trvala vyše 4 rokov a vyžiadala
si nesmierne obete. Stáli proti sebe miliónové armády a aj z malého 3-miliónového Slovenska
vyše 400.000 mužov si muselo obliecť vojenskú uniformu. Podľa úradnej štatistiky slovenské
stráty predstavovali 69.700 mŕtvych, 170.000 ranených (z toho 61.000 trvalých invalidov),
42.700 vdov a 86.500 polosirôt. Slovenský ľud krvácal na bojiskách a strádal doma za tých,
čo za posledných 50 rokov ho iba znevažovali, odnárodňovali a upierali mu tie
najzákladnejšie politicko-národné práva.
Vojaci rukovali bez protestov a vodcovia národa sa jednoznačne vyslovovali za
zachovanie monarchie. Vydávali vyhlásenia lojality a vyzývali národ, aby prinášal "na oltár
vlasti" i tie najvyššie obete. Takúto výzvu "slovenskému pracujúcemu ľudu" vydala Slovenská
sociálna demokracia, nasledujúc príklad svojej budapeštianskej centrály. V mene Slovenskej
ľudovej strany tlmočil vernosť monarchii Ferdiš Juriga v Slovenských ľudových novinách. V
martinských Národných novinách (zo 6.8.1914) Národná strana oznámila, že počas trvania
vojny zastavuje svoju činnosť a nebudú sa konať ani tradičné augustové slávnosti. A potom
nasleduje neuveriteľne horlivý prejav vlastenectva: "Nám záleží na tom, aby naša vlasť a naša
monarchia v svojej celistvosti bola udržaná, vojnou nastávajúcou nijakej ujmy neutrpela a z
nej víťazne vyšla. Za to sa zasadíme až po tie hrdlá a statky."
Slováci v Amerike, ktorí žili v slobodnejšom a demokratickejšom prostredí, hľadeli na toto
konanie s nepochopením. Pokladali za potrebné vyjadriť skutočné zmýšľanie, potreby a túžby
národa. Slovenská liga v Amerike - na ktorej čele vtedy stáli dvaja rozvážni a rozhľadení
mužovia - Albert Mamatey a Ivan Daxner - vydala v mene Slovákov memorandum určené
svetovej verejnosti, v ktorom sa hovorí: "Prehlasy, ktoré vydané boli skrze náčelných
slovenských ľudí v Uhorsku a v ktorých vyslovuje sa - po istú mieru - spokojnosť s
dosavadnými politickými pomerami, my povinní sme vyhlásiť za neplatné, pretože so
skutočným zmýšľaním stoja v protive. S nimi slovenský národ naskrze nesúhlasí a považuje
ich jedine za výplyv nesmierneho teroru zo strany terajšej vlády... Žiadame pre slovenský
národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na poli politickom, ako aj na kultúrnom a
hospodárskom."
Kým doma ľud pasívne mlčal, v Amerike už od jesene 1914 začala sa systematická práca
na oslobodení Slovenska spod maďarskej nadvlády. Skúmali sa možnosti a kombinácie, ktoré
by zaistili národu lepšiu budúcnosť. Z takýchto úvah sa vykryštalizovala myšlienska
spoločného štátu s Čechmi.
Základy tohto spolužitia spočívali na dvoch dokumetnoch. Prvým dôležitým prejavom
amerických Slovákov za prvej svetovej vojny bola Clevelandská dohoda, uzavretá 22.
októbra 1915 medzi zástupcami Slovenskej ligy a Českého národného združenia v
Clevelande. Žiadali spojenie českého a slovenského národa, úplnú autonómiu Slovenska, s
vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, s úplnou kultúrnou slobodou, s plným právom
používania slovenského jazyka a s vlastnou finančnou a politickou správou. V ďalšom sa
žiadalo všeobecné, tajné a priame volebné právo. Formou vlády mala byť personálna únia s
demokratickým zriadením štátu podobne ako v Anglicku . Dohoda stanovila, že jej jednotlivé
body môžu sa doplniť alebo rozšíriť len so súhlasom obidvoch stránok. Po uzavretí dohody
obrátila sa Slovenská liga na slovenskú verejnosť s Príhlasom, ktorým vysvetl'ovala základné
podmienky českej a slovenskej spolupráce.
Clevelandská dohoda neodstránila však nedôveru a možnosti vzniku nedorozumení medzi
Slovákmi a Čechmi. Keď v máji 1918 Spojené štáty severoamerické navštívil T. G. Masaryk,
Slováci to považovali za vhodný čas, aby dostali vysvetlenie a úpravu k rozháraným
pomerom medzi Čechmi a Slovákmi. Prvá porada zástupcov amerických Slovákov a Čechov
bola 6. mája 1918 v Chicagu. Na tejto porade sa verejne konštatovalo len Masarykovo
uistenie, že výhrady Slovákov na splnenie ich túžob spočívajú na pevnom podklade;,
Masaryk mal vyhlásiť, že je za to, aby Slovensko, spojené s Ceskom, malo úplnú
samosprávu, aby slovenčina vládla na Slovensku v školách, kostoloch, úradoch a všade. Po
Chicagu Masaryk navštívil Cleveland a napokon Pittsburg. Tu sa Masaryk obšírne rozhovoril
o spoločných veciach Cechov a Slovákov v ich novom spoločnom štáte a usiloval sa 30. V.
1918 rozptýliť obavy prítomných na verejnom zhromaždení. Ešte toho dňa bola porada. Na
tejto porade americkí Slováci predložili Masarykovi Clevelandskú dohodu a po jej prezretí
Masaryk napísal novú dohodu, ktorú uzavierali predstavitelia slovenských a českých
organizácií v Amerike, Slovenskej ligy a Českého národného združenia v prítomnosti
Masaryka, ktorú dohodu aj sám podpísal. Dohoda určila, že Slovensko bude mať svoju
vlastnú administratívu, svoj snem a súdy, že slovenčina bude úradným jazykom v školách,
úradoch a vo verejnom živote, že budúci štát bude republikou s demokratickou konštitúciou.
Americkí Slováci neustále prízvukovali, že pomer medzi obidvoma národmi musí byť jasný a
štátoprávne postavenie Slovenska v budúcom štáte sa musí už vopred zaručiť. Tajomník
Slovenskej ligy v Amerike Ivan Daxner zhrnul podstatu dohovoru do jednej vety: "Áno, preč
od Maďarov, nie však pod Čechov, ale ku Čechom!"
Medzitým sa však odohrali dve významné udalosti, ktoré dodali smelosti tým, čo sa o nich
včas dozvedeli, tj. slovenskej skupinke vo Viedni a v Prahe. Prvou udalosťou bolo
Wilsonových 14 bodov, ktoré predložil americkému kongresu 18.1.1918. V 10. bode svojho
návrhu Wilson žiadal pre národy Rakúsko-Uhorska možnosť slobodného autonómneho
vývoja. Druhou udalosťou bol kongres utláčaných národov Rakúsko-Uhorska, ktorý sa konal
v Ríme v dňoch 8.-10.apríla 1918 a ktorého sa zúčastnil aj M.R. Štefánik.
Veľavýznamné stretnutie 25 vedúcich národných pracovníkov sa konalo v Turčianskom
Sv. Martine dňa 24.5.1918. Tu vystúpil na scénu aj Andrej Hlinka v svojej typickej póze
nebojácneho muža činov. Váhajúcich a nesmelých politikov burcoval slovami: "Okolkovaním
nedopracovali by sme sa nikdy k želanému cieľu. Tu je doba činov. Treba sa nám určite
vysloviť, či pôjdeme aj naďalej s Maďarmi, alebo s Čechmi. Neobchádzajme túto otázku,
povedzme otvorene, že sme za orientáciu česko-slovenskú. Tisícročné manželstvo s Maďarmi
sa nevydarilo. Musíme sa rozísť." Toto stanovisko bolo prijaté a M. Dula ho mal oznámiť
"českému dejateľovi v Prahe".
A teraz sa už veci dali do pohybu. Hodža v Slovenskom týždenníku stále naliehavejšie
urgoval založenie Národnej rady a podobne aj Ferdiš Juriga v Slovenských ľudových
novinách žiadal vytvoriť "jednotné národné predstaviteľstvo, aspoň aký-taký výbor, ktorý by
nás pred svetom predstavoval, a v mene celého národa bez rozdielu náboženstva, stavov a
strán hovoriť a konať mohol". I Robotnícke noviny, orgán sociálnej demokracie, vyhlasoval
celkom jasne, že stoja "na stanovisku vytvorenia Slovenskej národnej rady".
Slovenská národná rada nevznikla presne podľa úradných predpisov a legálnych
požiadaviek. Za jej začiatok možno pokladať poradu, ktorá sa konala v Budapešti dňa
12.9.1918 a ktorú zvolal Emil Stodola. Tu bol navrhnutý aj jej 12-členný výbor, ktorý tvorili
4 národniari, 4 ľudáci, 2 soc. demokrati a 2 nestranníci. Ale keď sa M. Dula vrátil do Martina
a referoval o výsledkoch porady, jeho turčianski a liptovskí priatelia mali svoje pripomienky a
výhrady k zloženiu výboru. Výsledkom týchto rozhovorov bol obežník M. Dulu z 23.9.1918,
v ktorom sa vyhlasila fúzia ľudovej strany s národnou, nové zloženie výboru Národnej rady,
ale neurčilo sa nijaké zhromaždenie, na ktorom by sa toto rozhodnutie schválilo a založenie
Národnej rady a zvolenie jej výboru de iure potvrdilo. Obežník M. Dulu mal však dôležitú
klauzulu: "Ak zhromaždenie nebudeme môcť zadržať, v tom prípade Národná rada
provizorne... stane sa aj bez takéhoto schválenia definitívnym orgánom strany."
Zloženie Dulovej Národnej rady je pozoruhodné nielen tým, kto sa v nej nachádzal, ale
väčšmi tým, kto sa do nej nedostal. Boli v nej: P. Blaho, M. Bella, A. Hlinka, F. Juriga, C.
Kresák, E. Lehotský, V. Makovický, K.A.Medvecký, Ľ. Okánik, J. Ružiak, Ľ. Šimko, E.
Stodola, J. Vanovič, M. Žuffa a M. Dula. Neboli v nej: M. Hodža, V. Šrobár, Š.Ivanka, A.
Štefánek... nikto z mladej generácie a nikto z východného Slovenska.
Turčiansko-liptovskí vlastenci z udalosti na fronte síce vedeli, že monarchia sa dostáva do
kritického položenia, ale nevedeli, že jej koniec je tak blízko. O zahraničnom odboji sa
dozvedali len zo skúpych informácií viedenských a pražských Slovákov. Nevedeli, že
29.7.1918 francúzska vláda a po nej aj talianska, britská a 3.9.1918 aj americká uznali
zahraničnú odbojovú organizáciu, Národnú radu česko-slovenskú za "základ budúcej vlády
česko-slovenskej." A preto udalosti októbra 1918, ktoré zmenili tvárnosť strednej Európy, ich
zastihli nepripravených.
Dňa 16.10.1918 budapeštiansky parlament vyhlásil osamostatnenie Uhorska od Rakúska.
V manifeste adresovanom kráľovi Karolovi, ktorý po smrti Františka Jozefa I. v r. 1916
nastúpil na trón, sa hovorilo aj o národnostnej otázke, ktorá sa vraj bude riešiť v duchu
Wilsonových zásad: "Štátnym občanom nemaďarského jazyka sa poskytne sloboda
kultúrneho i hospodárskeho vývoja a zaručí sa im používanie ich jazyka v administrácii,
školstve, v legislatíve a v samosprávnych orgánoch." Bolo to však primálo, neskoro a navyše,
nebolo to úprimné. Nasledujúceho dňa sa stretli slovenskí predstavitelia M.Dula, V.
Makovický a E. Stodola s grófom M. Károlyim a položili mu otázku, či garantuje autonómiu
národnostiam. Dostali zápornú odpoveď.
Dňa 17.10.1918 prehovoril v parlamente Štefan Tisza a svoju reč začal slovami: "Vojna je
prehratá..." Ale ani teraz nechcel pripustiť, že Maďari sú porazení a že porážku im spôsobila
ich národnostná politika. Tvrdil: "Národnosti sme neutláčali a neutláčame ich ani dnes."
Do debaty sa zapojil aj gróf Albert Ápponyi dňa 18.10.1918. Vo svojom vystúpení okrem
iného povedal: "V rámci národnej jednoty Uhorska sme ochotní úprimne vyhovieť
oprávneným žiadostiam národností, ale dohoda, ktorá by oslabila územnú integritu alebo
národnú jednotu Uhorska, je neprijateľná... Jednota Uhorska a integrita jeho územia sú
príkazmi, ktoré budú platiť, kým bude žiť čo len jeden Maďar."
Do takejto atmosféry zátvrdlivosti, slepoty a neochoty priznať vlastné chyby zaznel dňa
19.10.1918 prejav poslanca Slovenskej ľudovej strany Ferdiša Jurigu. Bolo to prirodzené, že
SĽS - strana, ktorá na konci 19. storočia prebudila slovenský ľud z pasivity, bola jeho
politickým vyjadrením v 20. storočí - bude aj vykonávateľkou toho epochálneho činu, ktorým
národ nastúpi svoju novú a nádejnú cestu do budúcnosti. V mene Slovenskej národnej rady a
s odvolaním sa na samourčovacie právo národov Juriga medzi iným povedal: "Nateraz mimo
Slovenskej národnej rady nikto nemôže byť oprávnený, aby vo veciach týkajúcich sa
politického položenia slovenského národa o ňom a bez neho rokoval, prípadne proti nemu
rozhodoval... Všetky uznesenia, alebo vyrozumenia, ktoré by sa zrodili bez pričinenia
zhromaždenia slovenského národa, alebo z jeho stredu vyslaného orgánu - Slovenskej
národnej rady, týmto vyhlasujeme za neplatné a pre slovenský národ nezáväzné... My stojíme
stále pevne ako múry hradné. Žiadame samourčovacie právo na život a na smrť. S ním žijeme
a s ním aj mrieme!"
Ferdiš Juriga v svojej reči nemohol otvorene hovoriť o odtrhnutí Slovenska od Uhorska a o
spojení s Čechmi. Ale dôraz na samourčovacie právo implicitne sa dotýkal týchto skutočnosti.
Jurigovi odpovedal dňa 22.10.1918 Štefan Tisza, ktorý veľmi vášnivo polemizoval aj s tým,
čo Juriga nesmel spomenúť. Česko-slovenský štát nazval "fantasmagóriou" a o Slovákoch
hovoril ako o "našich slovenských bratoch", ktorí vraj "sú v prevažnej väčšine úplne verní a
spokojní občania maďarského národného štátu... Slováci môžu stáť i na svojom národnom
stanovisku, môžu predložiť požiadavky v mene Slovákov na území Uhorska a vyjde sa im v
ústrety s najväčšou blahosklonnosťou. Slováci sa nechcú spájať s Čechmi..."
Ale tento vábivý hlas už nikto na Slovensku nechcel ani počuť. Slováci sa rozhodli ísť
vlastnou cestou. Národné noviny priniesli dňa 24.10.1918 oznámenie o ustanovujúcom
zhromaždení Slovenskej národnej rady, ktoré sa malo konať v Turčianskom Sv. Martine v
stredu 30.10.1918.
Medzitým Český národný výbor v Prahe - bez ohľadu na Dulovu Slovenskú národnú radu
- vyhlásil vznik Česko-slovenského štátu. Ohlas podpísali štyria Česi (Soukup, Švehla,
Stříbrný a Rašín) a jeden čechoslovák - Vávro Šrobár. Nikomu z nich ani na um neprišlo
poslať aspoň telegrafickú správu o oslobodení aj "ľudu česko-slovenskému" v Turčianskom
Sv. Martine, kam sa už 29.10.1918 začali zhromažďovať delegáti slovenského národa.
Pozvaných bolo asi 40, ale prišlo ich vyše 200, väčšinou z Turčianskeho Sv. Martina a okolia.
Prichádzali obozretne, viac zo zvedavosti než z národnej povinnosti. O psychóze strachu
svedčí aj to, že len polovička z nich mala dosť smelosti podpísať prezentačnú listinu.
Martinské zhromaždenie malo veľmi rušný priebeh. Účastníci nevedeli nič o tom, čo sa
odohralo 28.10.1918 v Prahe, ani čo sa dialo v zahraničí. Už 29.10.1918 večer a 30.10.1918
ráno sa konali predporady, aby hlavné zhromaždenie trvalo čím kratšie a skončilo sa prv, než
by ho mohol slúžny zakázať, alebo maďarské vojsko rozohnať. Zhromaždenie sa konalo v
dvorane Tatra banky a nekonali sa nijaké voľby Národnej rady ani výkonného výboru.
Zhromaždenie iba "ustálilo, tj. schválilo svoju 20-člennú Národnú radu, ktorú oprávnilo
doplniť sa novými členmi bez obmedzenia počtu". Podľa zápisnice rečnil len Dula, Hlinka a
Juriga. Medzi Hlinkovým a Jurigovým prejavom Samuel Zoch prečítal vopred pripavenú
Deklaráciu, ktorú prítomní prijali s veľkým jasotom a výkrikmi: Sláva... Prisaháme... S tým
stojíme i padáme...
Presné znenie takto nadšene prijatej Deklarácie nepoznáme, lebo táto deklarácia sa
záhadne stratila. Text, ktorý bol uverejnený v Národných novinách (č. 128B z 31.10.1918),
bol niekoľkokrát pozmenený, hlavne zásluhou M. Hodžu, ktorý prišiel do Turčianskeho Sv.
Martina večer 30.10.1918. Následky týchto zásahov sú viditeľné v uverejnenom - a teda
autorizovanom texte. Vyhlásenie má síce titul Deklarácia slovenského národa, hovorí sa v nej
o "našom snaživom a nadanom slovenskom národe" i v mene "slovenského ľudu", ale
konfúzia sa objavuje už pri pomenovaní organizácie, ktorá deklaráciu vydala: dvakrát sa
hovorí o Slovenskej národnej rade, raz o Národnej rade slovenskej vetve jednotného česko-
slovenského národa a raz dokonca o Národnej rade česko-slovenského národa v Uhorsku! A
korunou všetkého je objavná múdrosť podľa ktorej vraj: "slovenský národ je čiastka i rečove,
i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa".
Martinské zhromaždenie a potrhaná-zaplátaná Deklarácia sú obrazom našej vtedajšej
podtatranskej biedy a politického zmätku. To najkrajšie, čo sa dá o nich povedať, je uznanie,
že v poslednej minúte hodiny dvanástej sa ľud a národ slovenský odvážil prehovoriť - a tak
ukázať, že ešte nevyhynul - aj utláčaný a ponižovaný doma. Ale politický význam Deklarácie
je mikroskopický. Spolužitie s Čechmi bolo dohodnuté v Amerike Clevelandskou dohodou už
v októbri 1915, spoločný štát Slovákov a Čechov bol medzinárodne uznaný západnými
spojencami v lete 1918 a bol vyhlásený v Prahe 28.10.1918.
Tragickou iróniou osudu bolo, že v rokoch 1919-1938 sa Martinská deklarácia citovala na
popieranie existencie slovenského národa a na zdiskreditovanie tých dôstojných podmienok
spolužitia Slovákov s Čechmi, ktoré zaručovala Clevelandská a Pittsburská dohoda.
(VNUK, F.: Sto päťdesiat rokov v živote národa, s. 136-145).
11. POLITICKOSPOLOČENSKÉ AKTIVITY KŇAZOV KOŠICKEJ
DIECÉZY V OBDOBÍ FORMOVANIA A STABILIZÁCIE ČSR
Samotný fakt formovania nového štátneho útvaru ČSR po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku
1918 nebol tak jednoznačný, a najmä na východe Slovenska bolo potrebné vynaložiť nemalé
úsilie na to, aby aj východ Slovenska sa stal súčasťou novej republiky. Nostalgia za starými
časmi bola silná aj u veľkej časti kňazom Košického biskupstva, ktorí sa ťažko zmierovali s
novou situáciou. No aj medzi nimi sa našli niektorí, čo pochopili situáciu ako novú a
výnimočnú príležitosť pre slobodnejší a hodnotnejší život Slovákom. K takýmto kňazom
patrili traja dedinskí farári zo Šariša, a to František Majoch, Štefan Onderčo a Jozef Čársky,
ktorý sa v roku 1925 stal prvým slovenským košickým biskupom.
Je všeobecne známe, že pokiaľ išlo o stabilizáciu pomerov a poriadku v novom štáte na
východnom Slovensku bola veľmi zložitá situácia. Práve v tejto časti na prelome 19. a 20.
storočia bola silná maďarizácia a s ňou prebiehajúci proces odnárodňovania slovenského
obyvateľstva, ktoré pokiaľ ide o Košické biskupstvo, podporoval zvlášť intenzívne vtedajší
košický biskup Žigmund Bubič. Protagonisti tohto procesu postupovali v duchu klasického
Divide et impera! Pritom sa usilovali pôsobiť na verejnú mienku šírením teórie, že Slováci,
ktorí žijú na východnom Slovensku, tvoria samostatný národ, ktorý je odlišný od tých
Slovákov, ktorí žijú na západe Slovenska. Na šírenie týchto teórií mal slúžiť aj zvláštny
denník pod názvom Naša zástava, ktorý od roku 1907 začal vychádzať v Prešove; vychádzal
nie v spisovnej slovenčine, ale v šarišskom nárečí. Vedúcim redaktorom týchto novín bol
okresný archivár z Prešova Viktor (Gyözö) Dvorcsák. Títo maďarskí cítiaci občania zvlášť
zintenzívnili svoju činnosť po vyhlásení Československej republiky a po zverejnení
martinskej deklarácie Slovenskou národnou radou. Túto činnosť mohli vyvíjať aj preto, lebo
fungovanie nových mocenských a riadiacich štruktúr sa presadzovalo od západu na východ
republiky postupne a so značnými ťažkosťami. Separatisti na východnom Slovensku dňa 2.
novembra 1918 podali Maďarskej národnej rade v Budapešti správu o založení
Vichodoslovenskej rady v Prešove, ktorá sa hlási k integrite Uhorska a zasadzuje sa za jeho
neporušenosť a kontinuitu. Dňa 4. novembra 1918 vydali aj leták, na ktorom bolo prehlásenie
k obyvateľom východného Slovenska: "Vichodne Slovjaci! Každý národ še rušel, každý
národ hlašne žada svoje práva! Ta ľem mi vichodne Slovjaci bi nežadali našo práva?"
Iniciátormi tejto akcie boli: župný archivár Viktor (Gyözö) Dvorcsák, evanjelický farár Lajos
Liptay, redaktor časopisu Naša zástava J. Dessewfy, a advokát dr. Károly Bulissa. Zámerom
tohto kroku bolo postupné pričlenenie východného Slovenska k Maďarsku.
Tieto iniciatívy však vyvolali vo väčšine obyvateľov východného Slovenska nesúhlas. V
dôsledku toho, ako aj v dôsledku postupného napredovania československého vojska a
obsadzovania územia ČSR, separatisti vedení Viktorom Dvorcsákom zmenili taktiku a prišli v
novou iniciatívou. V snahe za každú cenu zabrániť definitívnemu pričleneniu východného
Slovenska k novej ČSR vyhlásili dňa 11. decembra 1918 v Košiciach (v kaviarni Royal) tzv.
Slovenskú ľudovú republiku. Za jej hlavné mesto určili Prešov. Do je vedenia vymenovali aj
novú vládu. Prezidentom tejto republiky mal byť - podľa návrhu Viktora Dvorcsáka - Dr.
Milan Hodža alebo Matúš Dula; ministrom zahraničia Dr. František Jehlička a ministrom
vnútra Dr. Rumann.
Obyvatelia východného Slovenska nestali nečinní v tomto diani separatistov. Začali
organizovať miestne národné rady, ktoré boli v spojení s centrálnou Slovenskou národnou
radou v Turčianskom sv. Martine. Na východnom Slovensku takouto významnou radou bola
v Solivare pri Prešove. Táto Solivarská národná rada v snahe zamedziť separatistické
iniciatívy vyslala k hlavnému protagonistovi Viktorovi Dvorcsákovi 100 člennú delegáciu s
cieľom prinútiť ho k rezignácii pokiaľ ide o jeho ďalšie politické aktivity. Za pripojenie
východného Slovenska k novej ČSR v Solivare zorganizovali dňa 15. decembra 1918 veľkú
manifestáciu, ktorou zároveň deklarovali jednotu s martinskou Slovenskou národnou radou.
Medzi kňazmi Košickej diecézy boli národne orientovaní kňazi, ktorí sa hlásili k
myšlienke spoločného štátu Čechov a Slovákov, a privítali jeho vznik v roku 1918. Z nich
najviac agilným v tejto sfére bol farár v Ňaršanoch (dnes Ražňany, okres Sabinov). Na svojej
fare zorganizoval verejné politické zhromaždenie, ktoré malo za cieľ zmobilizovať tie sily na
východe Slovenska, ktoré sa hlásili k spoločnému štátu ČSR. Toto zhromaždenie sa zišlo na
priestranstve pred farskou budovou v Ňaršanoch (Ražňanoch) dňa 17. decembra 1918. Farár
Štefan Onderčo ho zorganizoval po predchádzajúcom stretnutí s Andrejom Hlinkom v
Ružomberku. Na tomto stretnutí bolo dohodnuté, že Andrej Hlinka vyšle na východné
Slovensko rečníkov, ktorí by svojími vystúpeniami na viacerých zhromaždeniach na východe
Slovenska povzbudili ľudí ku kladnému postoju vo vzťahu k novému štátu ČSR. Andrej
Hlinka aj vyslal na východ Slovenska niektorých rečníkov; boli medzi nimi: dr. J. Holubek,
Ján Šols, Ladislav Žuffa, Karol Hušek a Ing. Jano Burian. Títo všetci v polovici decembra
1918 pricestovali na východ Slovenska a dňa 15. decembra 1918 vystúpili na verejnom
zhromaždení v Solivare. Lenže po tomto vystúpení ich zaistili maďarskí vojaci a deportovali
do Košíc. Z tohto dôvodu sa nemohli dostaviť na verejné zhromaždenie do Ňaršan (Ražnian),
a tak s príhovorom vystúpil vtedy iba 18 ročný začínajúci rečník Karol Sidor. Sám neskôr
spomínal na priebeh tohto zhromaždenia takto: "...na farský dvor dochádzal celý rad saní a na
nich veľký počet roľníkov z celého okolia. Ľud zaujal veľký priestor na farskom dvore a videl
som aj desiatky maďarských žandárov s vlajúcimi kohútimi perami za zelenými vyleštenými
klobúkmi. Veď nezabúdajme, že boli sme vtedy na území, ktoré bolo obsadené ešte tam
vladnúcimi Maďarmi."
Zhromaždenie otvoril kňaz zo susednej farnosti v Hermanovciach František Majoch. Za
predsedu zhromaždenia zvolili prítomní miestneho farára Štefana Onderča a za zapisovateľa
účtovníka Tatra banky z Prešova. Po úvodných slovách privítania Štefan Onderčo predstavil
prítomným hosťa z Ružomberka Karola Sidora, ktorého zároveň vyzval, aby predniesol svoj
príspevok. Bolo to prvé verejné vystúpenie mladého Karola Sidora na verejnom zhromaždení
takéhoto významu. Vo svojej reči dokazoval, že východí a západní Slováci spoločne si majú
založiť základy svojej budúcnosti. Rozviedol myšlienku o potrebe v súčasných geopolitických
pomeroch budovať spoločný štát s Čechmi. Povedal: "Svätopluk s prútikmi nám dokázal, že
máme byť spolčení, aby nás ľahko nezlomili. Máme byť s Čechmi, lebo oni priateľmi nám boli
i vtedy, keď o nás nikto nedbal. A keď priateľmi sa ukázali vo veľkej biede, teraz, keď sme
slobodným národom, nemožmé je, aby sa stali našimi vrahmi." Po Karolovi Sidorovi vystúpil
ako rečník miestny roľník Juraj Sopko, a po ňom s hlavným prejavom vystúpil farár zo
Širokého Jozef Čársky, neskorší košický biskup. Hovoril na tému Slováci a ich duchovenstvo.
Na záver pamätného Ňaršanského (Ražňanského) zhromaždenia bola prečítaná a prijatá
rezolúcia, ktorá odsudzovala vznik separatistickej republiky, a deklarovala výzvu k všetkým
Slovákom za ich spojenie sa pod vedením Slovenskej národnej rady v rámci ČSR.
Toto všetko na východnom Slovensku sa udialo v časoch, keď moc v rukách mala ešte
maďarská štátna správa. To spôsobovalo isté obavy a riziká, ktorým boli vystavení všetci tí,
ktorí vyvíjali akúkoľvek činnosť na podporu spoločného štátu Čechov a Slovákov. Tieto
odvážne prejavy národného uvedomenia občanov východného Slovenska boli v silnom
kontraste s aktivitami separatistov, a dovtedajšej maďarskej štátnej správy, ktorá kládla
všemožné prekážky novým štátnym orgánom ČSR, ktoré mohli sa formovať iba za pomoci
vojsk ČSR. O zložitej situácii na východe Slovenska a tiež o persekúcii tých, ktorí sa
angažovali verejne za pričlenienie východneho Slovenska k ČSR píše Karol Sidor vo svojich
spomienkach. O tom, ako dopadli študenti z Ružomberka na svojej misii v obciach Šariša
spomína: "Maďarskí vojaci ich potom pri Prešove chytili; "vlastenecká" ulica v Prešove pľula
a revala: Lampavasra velük, Cseh disznók! (na kandeláber s nimi, české svine!) a zaviedli ich
na policajný kapitanát. Po prepustení pešo šli študenti z Prešova do Ňaršian, odtiaľ do
Širokého, Kluknavy a do Spišskej Novej Vsi, kde stretli prvého českého vojaka. Zo Spišskej
Novej Vsi, vyčerpaní z telesných síl, vrátili sa vlakom na Štedrý večer do Ružomberka."
Československé vojsko prišlo do Prešova dňa 28. decembra 1918. Jeho veliteľom bol
podplukovník František Beran. Z balkóna mestskej radnice v Prešove ho privítal roľník z
Prešova Andrej Tomáš. Po zaistení bezpečnosti v meste v dôsledku prítomnosti
československého vojska prišiel do Prešova aj nový župan Dr. Pavol Fábry. Stalo sa tak dňa
11. januára 1919. Privítal ho Ján Onderčo, otec ňaršanského farára Štefana Onderča.
Zložitá situácia bola aj v Košiciach. Tu sa maďarská mestská správa snažila s nasadením
maďarského vojska zabrániť vstup vojskám ČSR na územie mesta Košíc. Lenže v meste
nastal všeobecný zmätok a v jeho dôsledku došlo aj k rabovaniu, ktorému demoralizovaná
mestská polícia a vojenská posádka nedokázala zabrániť. Československé vojská v tom čase
boli už pri Obišovciach. To ešte viac zväčšilo napätie v Košiciach. Preto mešťanosta Košíc
Dr. Béla Blanár spolu s podplukovníkom Nosticzom prišli s prosbou k veliteľovi
československých vojsk podplukovníkovi Františkovi Beranovi a požiadali ho aby obsadil
mesto a nastolil v ňom poriadok. Stalo sa tak dňa 29. decembra 1918. Situácia v Košiciach sa
začala stabilizovať. Začiatkom januára 1919 sa stal mešťanostom Košíc Slovák Dr. Vladimír
Mutňanský. Za nového župana Abauj-turňanskej župy bol dňa 8. februára 1919 menovaný Dr.
Ján Sekáč. No i napriek tomu maďarskí občania v Košiciach sa s novou realitou nedokázali
vyrovnať a usilovali sa ju zvrátiť akciami ako boli demonštrácie a organizovanie štrajkov. Pre
túto skupinu obyvateľov svitla nádej na zmenu nových pomerom v súvislosti s pokusom
nastolenia bolševickej vlády v Maďarsku. Ofenzíva bolševických červených vojsk sa
neobmedzila iba na územie vtedajšieho Maďarska, ale sa zamerala aj na oblasti, ktoré do roku
1918 boli súčasťou veľkého Uhorska. Pokiaľ ide od územie Slovenska bolševický vpád na
toto územie sa uskutočnil dňa 20. mája 1919. Jej ľahké napredovanie umožnil aj fakt, že
československá armáda nebola dosiaľ dobre zorganizovaná, chýbalo jej najvyššie velenie a
jasná stratégia. Preto už dňa 6. júna 1919 maďarskí boľševici obsadili Košice. Dňa 8. júna
1919 sa zmocnili aj Prešova. Obyvatelia maďarského cítenia v oboch týchto mestách vítali
tieto bolševické hordy, lebo s nimi spájali nádej na obnovenie veľkého Uhorska. Vítali ich aj
napriek tomu, že ich napredovanie sprevádzali mnohé ukrutnosti, ktoré páchali na nevinných
ľuďoch. Košický biskup Augustín Fischer-Colbrie i napriek tomu, že cítením bol maďarskej
národnosti, nezostal v Košiciach, ale pred bolševickými maďarskými hordami utiekol a našiel
útočisko v kláštore františkánov v Žiline. V ohrození života sa ocitli všetci tí, ktorí sa
angažovali za vytvorenie a upevnenie štruktúr nového štátu ČSR. Zvlášť v nenávisti
maďarských bolševikov sa ocitli katolícki kňazi. Aby si zachránili život, volili radšej opustiť
svoje miesta, a na istý čas, kým trvalo nebezpečenstvo, utiahli sa do bezpečia. Tak opustili
svoje fary aj šarišskí kňazi Štefan Onderčo z Ňaršan (Ražnian), František Majoch z
Hermanoviec a Jozef Čársky zo Širokého. Podobne urobili aj predstavitelia novej verejnej
správy v rámci ČSR.
V dôsledku rýchleho postupu maďarských bolševických vojsk na území Slovenska v
Maďarsku sa stupňovalo nadšenie z tohto vývoja, a preto už dňa 10. júna 1919 prišla do Košíc
delegácia maďarskej vlády z Pešti na čele s jej predsedom Bélom Kuhnom. Dňa 15. júna 1919
sa v Prešove uskutočnili voľby 40-člennej prešovskej Revolučnej rady a bola vyhláseniá tzv.
Slovenská republika rád. Dňa 16. júna 1919 obyvatelia Prešova a okolia mohli na plagátoch
čítať tento text: "Proletáre Slovenskej žemi! Imperializmus, panovníctvo Antanty tak chcelo
uskutočnic samosprávu národov, že poslalo na kark Slovenskim proletárom českich
utlačateľoch. Z teho ohľedu vislanci slovenskich proletároch 16. júna v pondzelok o 1 hodzine
v poledne na Hlavnej ulici pred Černým orlom Veľké zhromaždene trimac budu, na ktorom
vykričime Slovensku radnu republiku." Tlačovým orgánom Revolučnej rady robotníkov,
vojakov a sedliackej chudoby sa stala Dvorcsákova "Naša zástava", ktorú premenovali na
"Naša Červena zastava". Tento "bolševický štát" na území východného Slovenska trval len
dva týždne. Medzitým zasiahli vojská víťazných mocnosti a maďarské bolševické hordy aj s
Bélom Kuhnom boli nútené opustiť územíe Slovenska a utiecť do Maďarska, kde v auguste
1919 bol koniec ich ukrutnostiam. Ich tragický pobyt na území východného Slovenska stál
jeho obyvateľov a členov armád značné obete. Z vyjadrenia armádneho generála Jozefa
Šnejdárka sa dozvedáme, že československé vojsko malo celkové straty v počte 207
dôstojníkov a 7305 vojakov, tj. 12% z celkového stavu. K tomuto počtu patrili aj padlí, ranení
a nezvestní vojaci. Na strane červenej bolševickej maďarskej armády straty činili 450 padlých
dôstojníkov a vojakov, 3691 ranených dôstojníkov a vojakov, 6977 nemocných a 471
zajatých dôstojníkov a vojakov.
AKTIVITY A OBETA KŇAZA FRANTIŠKA MAJOCHA
Aj po ukončení pobytu vojsk maďarských bolševikov na území východného Slovenska
formovanie štátnej správy nového štátu ČSR napredovalo len s veľkými ťažkosťami.
Maďarskí úradnici, ktorí doposiaľ pôsobili v štátnej správe, sa nedokázali zmieriť s novou
realitou, a preto mnohí radšej opustili svoje miesta a odišli na územie Maďarska. Tak tomu
bolo aj napr. v prípade notára v obci Bertotovce v Sabinovskom okrese. Dovtedajší notár,
ktorý bol dobrým maďarským vlastencom, opustil miesto notára. Na uprázdnené miesto
nastúpil ako notársky pomocník 21 ročný Košičan Gejza Reich-Radványi.
V tom čase, od roku 1915, farárom vo farnosti Hermanovce, do ktorej patrili Bertotovce
ako filiálka, bol mladý, 29 ročný kňaz František Majoch, národne uvedomelý kňaz, ktorý sa
aktívne zapájal do formovania novovznikajúceho štátu ČSR a v jeho rámci za pozdvihnutie
Slovákov. Pochádzal z Bardejova, kde sa narodil dňa 8. februára 1890. Jeho rodičia sa
presťahovali do Bardejova z poľského Nowégo Szạczu niekedy na začiatku 80-tych rokov 19.
storočia. Jeho otec Stanislav bol vedúcim mestského mlyna v Bardejove. So svojou
manželkou mali spolu osem detí, z ktorých František bol druhým v poradí. Keďže bol nadaný,
rodičia sa postarali o to, aby mohol študovať. Po absolvovaní základných škôl v rodisku
pokračoval na strednej škole naprv v Prešove a potom v Kežmarku. Po maturite sa prihlásil
do košického kňazského seminára. Za kňaza ho vysvätil košický biskup Augustín Fischer-
Colbrie dňa 24. júna 1914. Po vysviacke pôsobil ako kaplán najprv v Ňaršanoch (Ražňanoch)
pri farárovi Štefanovi Onderčovi. Ročné účinkovanie v Ňaršanoch (Ražňanoch) prospelo aj
mladému kaplánovi v procese prehlbovania národeného cítenia. Odtiaľ odišiel za kaplána do
Sniny. No po letnom pobyte v Snine vrátil sa znovu na Šariš, kde aj na radu a zásluhou
Štefana Onderča ho biskup Augustín Fischer-Colbrie ustanovil za duchovného pastiera
farnosti Hermanovce, ktorá v tom čase bola uprázdnená. Biskup po obdržaní prezenty na toto
benefícium od patróna, ktorým na hermanovskú faru bol Alexej Péchy, vystavil menovací
dekrét dňa 4. septembra 1915. Pre Františka Majocha miesto farára v Hermanovciach bola
príležitosť nielen rozvinúť široké pole pôsobnosti pri prehlbovaní duchovného života svojich
veriacich, ale aj možnosť stretávať sa s vynikajúcimi kňazmi, ktorí pôsobili v jeho susedných
farnostiach. Takýmito nesporne boli Štefana Onderčo farár z Ňaršian, a Jozef Čársky farár zo
Širokého, ktorý sa neskôr stal prvým slovenským košickým biskupom. Mladistvý elán
Františka Majocha spôsobil, že pokiaľ ide o oblasť osvety a šírenia národnej kultúry
predstihol aj svojich vynikajúcich spolubratov. Bol to práve on, ktorý vo svojej farnosti ako
prvý v celom kraji nacvičoval a predvádzal so svojimi veriacimi slovenské divadelné hry,
ktoré doplňal nácvikom spevu a osvetovými prednáškami. Robiť túto prácu mu uľahčoval aj
fakt, že ovládal hru na organ a bol obdarený nádherným hlasom, čo priam fascinovalo jeho
veriacich i ostatných, ktorí ho počúvali.
František Majoch bol jedným z aktívnych účastníkov pamätného zhromaždenia na
ňaršanskej (ražňanskej) fare dňa 17. decembra 1918 za spoločný štát ČSR, na jeho podporu.
Ale už aj predtým, dňa 6. decembra 1918 smelo vystúpil v Širokom s príspevkom na tému
spoločného štátu Čechov a Slovákov pod názvom Sloboda národa vo svetle náboženstva, kde
ho pozval na túto akciu tamojší farár Jozef Čársky. Aj to bol jedným z hlavných dôvodov,
prečo sa musel skrývať pred plienením bolševických vojsk maďarskej červenej armády.
Naspäť na faru do Hermanoviec sa vrátil začiatkom júla 1919. Zistilo sa, že tamojší pomocný
notár Gejza Reich-Radványi sa aktívne zúčastníl rabovania na fare v Hermanovciach spolu s
maďarskými bolševickými vojakmi. Preto bol zaistený a odvedený do väzenia v Levoči.
Kompetentný štátny úradník v Sabinove Pavol Miko požiadal Františka Majocha, aby
suploval povinnosti pomocného notára na notárstve v Bertotovciach do času, kým sa
nedoriešia záležistosti v súvislosti s Gejzom Reichom-Radványim, ktorého František Majoch
nepoznal. Gejza Reich-Radványi však z väznice v Levoči ušiel. Jeho zámerom bol útek na
územie Maďarska, no predtým sa chcel kruto pomstiť Františkovi Majochovi za jeho
angažovanie sa vo veci vzniku nového štátu ČSR a za jeho národné aktivity medzi ľudom. Na
uskutočnenie svojho diabolského plánu si zvolil sobotu 9. augusta 1919. Vtedy totiž v
podvečer prestrojený za československého dôstojníka, doviezol sa pred hermanovskú faru.
Doma nebol ani František Majoch ani jeho sestra Antónia. František Majoch sa vrátil na faru
v Hermanovciach o 20.00 hodine. Pred farou na koči ho čakal neznámy muž, ktorý sa vydával
za vyšetrujúceho sudcu kauzy bertotovského pomocného notára. Požiadal farára, aby s nim
šiel do Bertotoviec, kde je potrebné urobiť výsluh a zápis v danej kauze. František Majoch
netušiac nič zlé dôverčivo prisadol k neznámenú "sudcovi". Po príchode do Bertotoviec
neznámy "sudca" zaviedol Františka Majocha do budovy miestnej školy. Pri vstupe do
budovy školy však zistil, že v nej nikto nie je. Popadla ho zlá predtucha. Prestrojený Gejza
Reich-Radványi zamkol dvere školy a dva razy vystrelil na kňaza Františka Majocha. Po páde
na zem ho dorazil ešte desiatimi bodnými ranami bodákom. Mŕtve telo kňaza zabalil do
plášťa a hodil do žumpy školského záchodu, ktorú zahádzal raždím. Po tomto hroznom čine
Gejza Raich-Radványi chcel zabiť aj jeho sestru Antóniu. Zašiel na faru do Hermanoviec a
sestre teraz už mŕtveho Františka Majocha tvrdil, že jej brata omylom odviedli do väzenia v
Prešove. Vypýtal od nej nej vylákal 4000 korún pod zámiekou, že tie potrebuje na výkupné za
jej brata. Potom s ňou na voze šiel do Prešova. Avšak na ceste do Bertotoviec ich stretli
žandári, ktorí medzitým odhalili vraždu kňaza Františka Majocha. Vraha zaistili, a zároveň
zachránili život aj sestre nebohého hermanovského farára Antónii. Správa o zákernej smrti
hermanovského farára Františka Majocha rukou brutalného šovinistického vraha šokovala
celé územie východného Slovenska. Jeho pohreb, ktorý sa uskutočnil vo štvrtok 14. augusta
1919, bol verejnou manifestáciou bolesti, zármutku ale aj vďačnosti ľudu za hrdinský život a
mučenícku smrť kňaza, ktorý svoj mladý život zasvätil aj práci na poli politickom a
národnom. Vtedajší farár v Šírokom, ktorý sa v roku 1925 stal košickým biskupom, pri
pohrebnej kázni Františka Majocha okrem iného povedal: "Takou strašnou smrťou musel
zomrieť len preto, že miloval svoj chudobný, ubiedený slovenský ľud..."
POLITICKÁ ČINNOSŤ ŠTEFANA ONDERČA
Patril medzi najaktívnejších kňazov Košického biskupstva, ktorý sa angažoval aj na poli
národnom i politickom. Dobový lexikón významných osobností o ňom podáva takúto
charakteristiku: "Bol známy pred prevratom ako slovenský národný buditeľ a kultúrny
pracovník na východnom Slovensku... za prevratu (1918) čínne zasiahol do organizačnej
práce štátu na východe. Má veľkú zásluhu, že slovenský východ sa spontánne osvedčil za
patričnosť k republike..."
Štefan Onderčo pochádzal z obce Močidľany, dnes súčasť Jarovníc v Sabinovskom okrese.
Narodil sa dňa 19. augusta 1884. Po základnej škole v Jarovniciach pokračoval na
gymnázialnych štúdiách v Sabinove u piaristov, kde vychodil prvé štyri ročníky. Ďalej
pokračoval v štúdiách na gymnáziu v Košiciach, kde aj zmaturoval. Po maturite sa prihlásil
do kňazského seminára v Košiciach a pripravoval sa na kňazskú službu. Bolo to v čase silnej
maďarizácie, keď na košickom biskupskom stolci bol biskup Žigmund Bubič, známy aj tým,
že sa usiloval o pomaďarčovanie slovenských veriacich. Štefan Onderčo vstúpil do seminára
v roku 1903. Keďže bol slovenského cítenia, a netajil to, ba dokonca cez prázdniny sa
zúčastnil s niekoľkými spolužiakmi na národnej púti na Velehrade, hrozilo mu vylúčenie z
kňazského seminára. V tom čase však už vo vedení Košického biskupstva bol biskup
Augustín Fischer-Colbrie, ktorý nedovolil, aby sa na niekom páchala krivda. Zastal sa svojho
bohoslovca a vysvätil ho za kňaza dňa 21. júna 1907. Ako kaplán pôsobil v Hernádnémeti,
Hanušovciach nad Topľou, Sečovciach, Vranove nad Topľou a Lastovciach. V roku 1910 bol
menovaný za slovenského kaplána v Košiciach. Biskup Augustín Fischer-Colbrie ho zároveň
poveril v Košiciach vydávaním zošitov Katolíckej ľudovej jednoty v slovenskej reči pre
potreby Slovákov v rámci Košickej diecézy. V roku 1913 bol menovaný najprv za
administrátora a potom za farára farnosti Ňaršany (Ražňany) v Sabinovkom okrese. V roku
1931 ho pápež Pius XI. vymenoval za sídelneho kanonika Košickej katedrálnej kapituly. V
rokoch 1919-1937 bol poslancom Národného zhromaždenia v Prahe, v rokoch 1929-1937 aj
podpredsedom snemovne Národného zhromaždenia. Zomrel dňa 31. marca 1937 v Ňaršanoch
(Ražňanoch), a tam je aj pochovaný na miestnom cintoríne.
Prečo sa kňaz Štefan Onderčo popri svojich pastoračných aktivitách zapojil aj do
politickospoločenského diana svojej doby? Na túto otázku dáva odpoveď on sám. Pri pohľade
na hmotnú i mravnú biedu ľudí, ktoré zapričinila prvá svetová vojna, chcel týmto ľuďom,
medzi ktorými žil a pracoval, všestranne pomáhať. Na stránky farskej kroniky neskôr napísal:
"Uzrela vo mne myšlienka, hodiť sa medzi takto znepokojený ľud, ktorý začal sympatizovať s
povojnovými heslami, obsahujúcimi v sebe zárodok zhubnej myšlienky boľševizmu. Ako kňaz i
ako Slovák nemohol som sa nečinne dívať na túto dobu prevratovú. Zvlášť ako Slovák, bál
som sa, že môj slovenský ľud v revolučnej nálade príliš ďaleko zájde, čo potom bude škodiť
zjavujúcej sa slovenskej slobode, národnému oslobodeniu slovenského národa v novom štáte,
v republike Česko-slovenskej. Dané okolnosti učinili zo mňa kňaza-politika. Rovnako chcel
som slúžiť ako taký svojej Cirkvi a svojmu slovenskému ľudu, lebo som ich rovnako miloval."
Do lavíc revolúčneho Národného zhromaždenia v Prahe Štefan Onderčo zasadol v roku 1920.
Nastúpil na miesto poslanca Františka Votrubu, ktorý sa vzdal poslaneckého mandátu 9.
januára 1920. Stalo sa tak na návrh slovenského klubu poslancov. V nastávajúcich
parlamentných voľbách v apríli 1920 sa Štefan Onderčo dostal do parlamentu ako kandidát
Slovenskej ľudovej strany v Šarišskom volebnom regióne. V parlamente v debate vystúpil
Štefan Onderčo v marci 1921 a to v súvislosti s krvavým udalosťami v Krompachoch, ktoré
sa udiali dňa 21. februára 1921. Vo svojom príspevku poukázal na príčiny tejto tragédie, ako
aj celkovo na nepokoje robotníkov na Slovensku. Videl ich v prvom rade v šírení triednej
nenávisti robotníkov voči iným vrstvám obyvateľstva. Podľa neho podnecovateľmi tejto
triednej nenávisti boli sociálni demokrati. O triednej nenávisti robotníka, ktorý sa stále na
niečo zlostí a hnevá a stále je nepokojný, Štefan Onderčo doslovne povedal: "Hovorí sa mu,
že pri bohato prikrytom stole ľudskej spoločnosti aj on má zaujať svoje miesto, ale on tomu
tak rozumie, že najprv musí prevrhnúť celý stôl a sterorizovať každjého spolustolujúceho.
Psychológia takto vychovaného človeka je potom zohavená do nepoznania, takže ten človek
necíti ani tú morálnu povinnosť, že je za svoje skutky zodpovedný."
Štefan Onderčo sa usiloval vplývať na občanov východného Slovenska aj
prostredníctvom tlače. V roku 1919 založil týždenník Slovenská sloboda, ktorý neskôr bol
premenovaný a vychádzal pod názvom Slovenská pravda, na stránkach ktorého oboznamoval
občanov o politických a spoločenských udalostiach na Slovensku, v republike ČSR, i na
celosvetovom diani. Na prácach tohto časopisu sa podielal jeho bývalý kaplán a neskôr farár v
Jarovniciach Vojtech Jančáry, ktorý v rokoch 1923-1924 bol jehor redaktorom.
Aj po vzniku a stabilizovaní pomerov na východnom Slovensku, pokiaľ ide o politickú
situáciu v prvých rokoch existencie spoločného štátu Čechov a Slovákov, na východe
Slovenska pretrvávali naďalej maďarizačné tendencie, a vyskytovali sa mnohé problémy
pokiaľ ide o uvádzanie napr. slovenského jazyka do verejného života a to aj v rámci života
mnohých farnosti Košického biskupstva. Veľa práce bolo potrebné vykonať aj vo vzťahu k
mnohým, stále ešte maďarsky cítiacim kňazom. O situácii v tejto oblasti medzi kňazmi
Košického biskupstva v Šarišskej župe, kde obyvatelia rozprávajú nie maďarsky ale šarišsky,
kňazi ešte niekoľko rokov po vzniku štátu ČSR komunikovali v maďarčine, a aj na
oficiálnych zhromaždeniach ako boli kňazské rekolekcie, rokovacou rečou bola maďarčina.
Zachoval sa list Štefana Onderča z roku 1927, v ktorom oboznamuje košického biskupa
Jozefa Čárskeho o incidente, ktorý sa odohral počas kňazských rekolekcii (kňazskej porady)
kňazov Prešovského dekanátu. Štefan Onderčo sa ohradil proti tomu, aby sa porada konala v
maďarčine, keďže všetci kňazi pôsobia medzi slovenským ľudom, a preto je urážkou tohto
ľudu, aby jeho pastieri ignorovali reč, ktorou hovoria ich veriaci. V liste biskupovi opísal celú
situáciu a vyjadril aj svoju bolesť i sklamanie: "Je hrozné i len si pomyslieť, že náš slovenský
katolícky ľud má takých duchovných pastierov v našom Košickom biskupstve, ktorí sú mu
cudzí... Je to ojedinelý prípad v dejinách, že katolíci jedného národa môžu mať takých svojich
kňazov, ktorí sú mu rečove i národne cudzí, stratení! Slovenskí katolíci majú maďarských
duchovných"!
Vyššie uvedené aktivity kňaza Košickej diecézy Štefana Onderča sú iba niekoľkými
ukážkami z jeho politickospoločenskej činnosti, ktorú vykonával vo veľmi zložitých
okolnostiach vzniku, upevňovania a rozvíjania spoločného štátu Čechov a Slovákov po roku
1918.
Aj na východnom Slovensku, ktoré v minulosti patrilo k najmenej vyvinutým regiónom
rozličných štátnych útvarov, boli kvalitní ľudia aj z radov katolíckych kňazov, ktorí najmä v
kritických momentoch života spoločnosti vedeli sa nielen správne zorientovať, ale správnu
orientáciu ukázať aj svojim spoluobčanom. Tak tomu bolo aj pri vzniku novej ČSR v roku
1918.
Adresa učiteľa:
Mons. Doc. ThDr. Marián Čižmár, PhD
Teologická fakulta KU v Ružomberku
Hlavná 89
SK - 042 03 Košice
tel.: +421(0)57 778 22 97
e-mail: mcizmar@stonline.sk