Pomaly otváram oči , ten dážď mi nedá spať. Stále klepoce na parapetnú dosku . Ťažko dvíham 
nohy z postele, od nehody mi chôdza, pohyb nohami spôsobuje ťažkosti.  
     Bolo to  v lete,  asi tak pred rokom a  pol.  V Londýne bola  neuveriteľná  horúčava.  Preto som bol 
rád, keď ma šéf poslal na Island. Mojím cieľom bolo napísať pútavú reportáž pre naše noviny. O dve 
hodiny  ma  už  ofukovala  klimatizácia  v  lietadle.  Po  krátkom  hodinovom  lete  som  bol  tam.  Pri 
výstupe  ma  ovanul  príjemný  studený  vánok.  Obzerajúc  sa  po  krásach  tohoto  ostrova,  mi  stúpla 
nálada.  
     Moje rozjímanie však prerušil tupý náraz. Vo vzduchu začali lietať moje papiere, až to vyzeralo 
skoro ako na prvého mája.  
" Prepáčte, prosím! " ospravedlňovala sa mi, pomáhajúc zo zeme.  
"  Nič  sa  nestalo,"  odvetil  som.  Pozbieral  som  si  svoje  papiere  a  pobral  som  sa  preč.  Keď  som  sa 
obzrel ,s kým som sa to vlastne zrazil, uvidel som už iba za rohom miznúcu sukňu.  
Na zemi som však zbadal bielu stužku. Zobral som ju a zvyšok dňa som sa ňou už nezaoberal. Večer 
som  sa  ocitol  v  penzione,  učupenom  medzi  horami.  Mal  som  skromne  zariadenú  izbu.  Najviac  ma 
však  lákala  drevená  posteľ.  Jemne  zapukala  ,  keď  som  si  ľahol.  Moje  telo  začalo  štrajkovať, 
odmietlo sa pohnúť z postele. Ledva som sa začal vybaľovať. Zrak mi padol na tú bielu stužku. Ani 
som si nevšimol, aká je hebká, vlastne som nemal čas. Keď som sa prehrabával v papieroch, našiel 
som iný. Stálo na ňom Jane Hellwood, Art Galbery, N.Y.  
      Nedalo  mi  to, a tak  sa  začalo moje  pátranie.  Keby  som vedel,  čo nájdem  na  konci,  tak  by som 
prestal...  
Prišiel som do najznámejšieho hotela na Islande. Zamieril som k recepcií.  
" Je tu prosím Jane Helwood? " " Áno".  
Tak moja dedukcia bola správna.  
"Práve  tam  ide  !  "  povedal  nečakane  recepčný.  Videl  som  ženu  v  bielych  šatách.  Bola  ako  zjav. 
Bežal som za ňou.  
" Je to vaše? " pýtal som sa. " Áno ! ", odpovedala stroho. Všimol som si jej čierne vlasy. Boli také 
krásne ...  
" Nešli by ste na večeru? " vyhŕklo zo mňa. " A nezrazíte ma znova? " pýtala sa. " Teraz už určite 
nie! " odpovedal som rozhodne.  
Po  dobrom  jedle  ma  zobrala  na  strechu  hotela.  "  Pozrite!  "  a  ukázala  prstom  na  nebo.  Presne  tam 
bola mliečna dráha. Bola neskutočne krásna. Bolo tom toľko hviezd, až bol z nich koberec. "Presne 
ako  tvoja  stuha  "  povedal  som.  "Máš  hviezdy  vo  vlasoch."  Usmiala  sa  na  mňa  neskutočne  pekne. 
Strávili sme spolu nádhernú noc pod hviezdami. Tie sa odrážali v jej očiach ako v studničke.  
     Nasledujúce  ráno  bolo  more  temné,  akoby  nám  chcelo  niečo  povedať.  Večer  sme  si  požičali 
loďku a išli sme na more. Nečakane sa však rovný , temný koberec vody zmenil na besniaci živel. Za 
našou  loďkou  sa  vynorila  obrovská  masa  vody.  Bola  ako  stena,  ktorá  prejde  cez  všetko.  Prevrátila 
loďku. Jane zmizla pod vodou. Chcel som ju udržať v rukách mi ostala iba jej biela stuha.  
     Za ten čas sa toho udialo veľa. Zanevrel som na svet, bol som alkoholik ...  
Na  Jane som  však  nezabudol. Vždy mám  svoju  mliečnu dráhu pri  sebe. Iba  ja  môžem povedať,  že 
mám hviezdy obtočené okolo ruky! A tie sú iba moje!  

Biela stužka v tvojich vlasoch....

  

( Umelecké rozprávanie s prvkami opisu a využitím retrospktívy) 

Matej Porubský

Škol.rok 2000/2001

Strona 1 z 1

Porubský

2008-04-21

http://www.sgymlc.sk/slovina/prace/porubsky.html