plik

Nitra stáročia patrila

k najvýznamnejším centrám

židovského života na Slovensku.

Prvú písomnú zmienku

o prítomnosti židov na tomto území

označenom ako Mons Judeorum

(Židovský vrch) nájdeme už v druhej

Zoborskej listine z roku 1113, aj keď

archeologické nálezy pozostatkov

židovského cintorína na tomto území

potvrdzujú jeho existenciu najmenej

storočie pred týmto záznamom.

História

židovstva v Nitre

Židia tu pôsobili ako kalízovia, vyberači kráľovských

daní. Odborníci sa domnievajú, že dnešná časť Nitry

Párovce bola už v tomto období nimi obývaná, čo neskôr,

v roku 1248, dokazuje aj názov tejto oblasti Castrum

Judeorum, čo znamená opevnená židovská osada. Živili

sa predovšetkým obchodovaním a sčasti aj remeslom.

V 18. storočí sa čoraz viac párovská židovská komunita

podieľala aj na správe vecí verejných a mala aj svojho richtára.

Židovská náboženská obec vznikla v polovici 18. storočia,

tvorilo ju 21 židovských rodín s rabínom a zrejme aj so

synagógou, o ktorej máme prvý údaj z roku 1766, keď ju

po dlhšom užívaní obnovili. Náboženská obec v roku 1818

získala pozemok vedľa starej synagógy, aby ju v roku 1820

rozšírila. Pri nej existovala aj židovská základná škola.

Bolo tu aj niekoľko modlitební, rituálny kúpeľ z roku 1885,

starobinec a nemocnica. V celej monarchii bola chýrna ich

stredná náboženská škola Talmud Tóra, ale najmä rabínska

škola – ješiva, pre ktorú dal nitriansky mecenáš Jozef Engel

postaviť v roku 1903 účelovú budovu. Do Nitry sa židia

začali hromadne sťahovať po roku 1840 a 1848 a v druhej

polovici 19. storočia tu vytvorili početnú a hospodársky

významnú sociálnu skupinu najmä obchodníkov.

Po budapeštianskom kongrese uhorských židov v roku

1869 sa aj nitrianska židovská komunita rozštiepila na dve

obce, ortodoxnú a neologickú (kongresovú), pričom prvá

mala prevahu a v roku 1903 si nákladne zrenovovala starú

synagógu v Párovciach. Od roku 1908 adaptovala niekoľko

spojených prenajatých bytov v dome Henrika Neumanna

na ulici Vilmosa Tótha (časť dnešnej Štefánikovej triedy,

súčasná pešia zóna) na dočasnú modlitebňu a neskôr

postavila vlastnú krásnu secesnú synagógu, ktorá je

jednou z troch slovenských realizácií budapeštianskeho

architekta a projektanta monumentálnych secesných

synagóg v Rakúsko-Uhorsku, Leopolda Baumhorna.

sYNaGóGa

rozpráva svoj príbeH

Mestá nám rozprávajú príbehy

z časov dávnych i nedávno

minulých. Niektoré sú zakliate

v múroch domov, dlažobných

kockách i pod nimi, náhrobných

kameňoch, večných svetlách

v chrámoch. Takým tichým

svedkom nitrianskych dejín

je i nitrianska synagóga.

synagóga ako

svätostánok

Synagóga je centrom

náboženského života

Židov. Slovo je gréckeho

pôvodu a používali

ho pravdepodobne

helénski Židia vo

význame zhromaždenie,

spoločenstvo. Synagóga

bola po stáročia nielen

strediskom náboženského,

ale i sociálneho života obce,

v ktorej plnila tri základné

funkcie: modlitebne, školy na

vyučovanie náboženského zákona

a miesta verejných rokovaní obce.

V ďalšom historickom vývoji sa však ako

hlavný význam synagógy ustálilo jej poslanie

duchovného centra. Aj forma bohoslužby stanovená Talmudom

ostala prakticky v priebehu storočí nezmenená. Prelína sa

tu verejná i osobná modlitba, jednotlivec sa sústreďuje na

svoju vlastnú modlitbu a súčasne spolu s celou obcou počúva

čítanie biblických textov a ich výklad. Bohoslužbu, na ktorej

je predpísaný minimálny počet desiatich mužov (minjan),

vedie kantor, ktorý je zástupcom zhromaždenej obce. Riadi

modlitby, predčituje ich v mene všetkých a v príslušných

častiach liturgie predspevuje melodické partie. Rabína,

duchovného predstaviteľa židovskej obce, treba chápať ako

učiteľa a znalca Tóry, nie ako kňaza. Nie je prostredníkom

medzi Bohom a človekom. Rozhoduje aj v záležitostiach

náboženského práva, pôsobí ako duchovný radca a hovorca

svojej obce, i ako učiteľ a vychovávateľ. V synagóge býva

kazateľom a vykonáva aj niektoré náboženské obrady, svadbu,

bar micva a pod. Rabíni boli veľmi vzdelaní ľudia, ktorých

povesť bola tvorená hlavne vzdelanosťou a spôsobom života.

K najvýznamnejším historickým osobnostiam mesta Nitry

patrí viacero tu pôsobiacich rabínov, napríklad zázračný rabín

Ezechiel Baneth, Samuel Ungar, dynastia Katzovcov a iní.

Ústredným momentom synagogálnej bohoslužby je čítanie

Tóry, preto aj vnútorné usporiadanie synagógy s tým úzko

súvisí. Na východnej strane priestoru býva architektonicky

stvárnená archa – svätostánok, ktorý slúžil na uloženie zvitkov

Tóry, najcennejšieho predmetu v synagóge. Archa, ktorú tu

vidíme, je stvárnená v podobe predstavanej edikuly na trojiciach

mramorových stĺpov, preklenutých masívnou archivoltou

a ukončenej plným trojhranným štítom. V tympanone štítu je

umiestnená doska Desatora. Dvere svätostánku boli zdobené

mosadzným kovaním a madlom a zakrývali sa zdobenou

oponou s motívmi zo židovskej symboliky. Pred svätostánkom

sa nachádza večné svetlo ako pripomienka svietnika v starom

chráme. Aby všetci v synagóge dobre počuli čítanie Tóry,

predčituje sa na vyvýšenom mieste - katedre, známej ako

almemor alebo bima. Ortodoxné usporiadanie synagógy

určuje, aby bola v strede. Almemor tejto synagógy

bol na toto miesto posunutý po r. 1946,

keď bola pôvodne neologická synagóga

upravená na ortodoxnú. K stanovenému

priestorovému členeniu synagóg patrí aj

vestibul, odkiaľ prichádzajú veriaci do

hlavnej siene. Tradícia totiž hovorí, že do

kostola sa nemá prichádzať rovno z ulice, ale

cez vestibul, kde každý pred vstupom do svätyne

môže odložiť starosti a problémy, ktoré ho ťažia vo vonkajšom

svete. Muži i ženy vstupujú do synagógy s pokrytou hlavou.

Rozdelenie modlitebne na hlavnú, mužskú

loď a priestor pre ženy určuje Talmud.

Chlapci do 13. roku veku a dievčatá

do 12. rokov sú deti, takže sa môžu

pohybovať, kde sa im páči. Po

dosiahnutí tohto veku sa už

zaraďujú medzi mužov alebo ženy.

synagóga ako

architektonická pamiatka

Nitrianska synagóga je vzácnou architektonickou pamiatkou,

zapísanou v Ústrednom zozname pamiatkového fondu

Slovenskej republiky. Stojí v pamiatkovej zóne a v ochrannom

pásme mestskej pamiatkovej rezervácie. Má centrálny

štvorcový pôdorys, rozšírený na južnej strane o polygonálny

rizalit. Hlavný vstup je situovaný na južnom priečelí

orientovanom do ulice a je architektonicky stvárnený

edikulovým portálom s motívom oslieho chrbta. Tvoria ho

dvojkrídlové vstupné dvere s bohatým ozdobným kovaním

a kovanou kľučkou. Za hlavným vstupom sa nachádza

pamätná tabuľa s menami zakladateľov a darcov, ktorí finančne

prispeli na jej výstavbu. Stavba je ukončená centrálnou kupolou

s polygonálnym plášťom a nárožnými kupolami. Vnútorná

výzdoba synagógy je skromná, nie sú v nej žiadne obrazy,

sochy alebo iné napodobeniny Boha. Vyplýva to zo základných

článkov židovskej viery, kde sa hovorí, že Božie bytie má

inú podstatu ako ľudské. Preto je zakázané spodobňovanie

Boha formou výtvarného diela, vytvoreného človekom.

Vonkajšiu podobu a architektonické riešenie tradícia

a náboženský predpis neobmedzuje. Dodržiavajú sa iba

základné prvky, ako je orientácia budovy na východ, t. j.

k Jeruzalemu, jej umiestnenie na takom mieste, aby podľa

možností dominovala okolitej zástavbe a rozdelenie priestoru

synagógy na mužskú a ženskú časť. Interiér synagógy

tvorí sieňový priestor otvorený do

ústrednej kupoly, ktorú nesú

štyri piliere s ozdobnými

hlavicami. Po stranách

centrálneho priestoru

obieha empora,

prístupná z troch

strán točitým

schodiskom.

príbeh synagógy

pokračuje...

Príbeh nitrianskej synagógy je

poznačený krutými udalosťami,

ktoré zasiahli Európu a tunajšie

židovstvo v období holokaustu

a následných rokov determinovaných

komunistickou ideológiou, ktorá mala negatívny

vzťah k cirkvám a náboženstvu. Prerušila sa kontinuita

vzájomného spolužitia viacerých etník a náboženských skupín.

Sakrálne objekty sa využívali ako sklady, chátrali. Zdecimovaná

židovská komunita na Slovensku nebola v stave postarať sa

o ich údržbu a prevádzku. Pôvodným vlastníkom synagógy

bola Židovská náboženská obec v Nitre, od

roku 1982 Okresný národný výbor v Nitre.

Do roku 1990 bola zrealizovaná oprava

strechy. Roku 1991 v súlade so zákonom

o majetku obcí prešla do majetku Mesta

Nitry. Ďalšia etapa rekonštrukcie sa

začala realizovať po roku 1996, keď

sa odborníci spracúvajúci projektovú

dokumentáciu zamerali na využitie jej

špecifika, vynikajúcej akustiky a pokračovalo

sa v rekonštrukcii interiéru. Rekonštrukciu financovalo Mesto

Nitra, realizovala sa aj vďaka podpore Ministerstva kultúry SR

a partnerského mesta Zoetermeer. Kultúrnej verejnosti bola

synagóga sprístupnená v roku 2003. Vznikol vzácny priestor na

realizáciu kultúrnych a spoločenských podujatí. Svoje miesto tu

má expozícia Múzea židovskej kultúry Slovenského národného

múzea v Bratislave pod názvom Osudy slovenských Židov,

aj stála výstava významného izraelského výtvarníka Shragu

Weila (1918-2009), rodáka a čestného občana mesta Nitry.

Od roku 2009 je synagóga súčasťou projektu

Slovenskej cesty židovského kultúrneho dedičstva.

Leopold Baumhorn síce nepatril medzi najvýznamnejších

novátorských architektov svojej doby, no bol svojou tvorbou

jedinečný. Aj keď sa na jeho stole zrodili projekty významných

svetských stavieb, bánk, palácov, škôl a podobne, historiografia

si ho uchová ako najväčšieho a najplodnejšieho staviteľa

synagóg na konci 19. a začiatku 20. storočia. V rokoch 1888

a 1932 ich naprojektoval 22, viac, ako hociktorý európsky

architekt. Podpísal sa aj pod rekonštrukciu mnohých ďalších.

Sú to monumentálne, elegantné chrámy veľkých i menších

miest po celej monarchii, ktoré sa nestali iba pýchou

tamojších židovských náboženských obcí, ale aj miest, ktoré

zdobili. Ostrihom, Rijeku, Temešvár, Brašov, Kaposvár,

Segedín, Pécs, Czegléd, Novi Sad, Arad, Györ, Kecskemét,

Eger, Gyöngyös, Budapešť, na území Slovenska Nitru,

Trenčín, Lučenec či Liptovský sv. Mikuláš (rekonštrukcia).

Sú svedkami emancipačných snáh stredoeurópskeho

židovstva na prelome 19. a 20. storočia. Leopold Baumhorn

sa narodil v roku 1860 v obci Kisbér v Komárňanskej župe,

v rodine učiteľa. Reálne gymnázium absolvoval v Györi.

Otec ho potom poslal na štúdiá na Vysokú školu technickú

do Viedne, kde bol žiakom vychýrených staviteľov - Königa,

Ferstela, Weyra. Po absolutóriu sa nakrátko vrátil do

rodiska, no onedlho sa zamestnal v projekčnom ústave

Gyulu Pártosa a Ödöna Lechnera v Budapešti, kde pobudol

12 rokov. Potom si otvoril vlastný ateliér. Jeho tvorbu počas

celého života determinovala ľahká kresba, jemné a bohaté

zdobenie. Bol to typický „baumhornovský“ eklektizmus

s maurskými, byzantskými a secesnými prvkami.

Architekt zomrel v roku 1932. Na jeho

náhrobníku na židovskom cintoríne

v Budapešti, na Kozmovej ulici,

je zvečnená silueta synagógy

v Segedíne, ktorá sa považuje

za jeho majstrovské dielo.

Podľa mnohých je to jedna

z najkrajších synagóg na svete.

Vznik tzv. slovenského štátu 14. marca 1939 priniesol kruté

obdobie pre židov, najprv postupné obmedzovanie ľudských

práv, ktoré vyvrcholilo prijatím Židovského kódexu v sep-

tembri 1941, majetkovo-právne obmedzenie ruinovalo ži-

dovské obyvateľstvo (len v Nitre sa zarizovalo viac ako päťsto

židovských obchodov a remeselníckych prevádzok). Všetko

utrpenie a ponižovanie dosiahlo vrchol v roku 1942, keď

začali deportácie 3 457 nitrianskych židov do nacistických

vyhladzovacích táborov, kde väčšina z nich našla svoju smrť.

V predvečer Pamätného dňa obetí holokaustu, 8. septembra

2005, slávnostne otvorili v horných priestoroch nitrianskej

Synagógy stálu expozíciu holokaustu Múzea židovskej kultú-

ry Slovenského národného múzea v Bratislave, jedinú svojho

druhu na Slovensku pod názvom Osudy slovenských Židov. Cez

dokumenty a historické artefakty približuje najťažšie obdobie

židovstva počas druhej svetovej vojny. Každý z vystavených pred-

metov je nielen symbolom a mementom hrôzy tejto doby, ale je

aj spojený s konkrétnym človekom ako spomienka na konkrétny

ľudský osud, na konkrétnu osobnú tragédiu. Súčasťou výstavy

je aj symbolický pamätník obetiam holokaustu. Autorsky sa na

ňom podieľal aj popredný slovenský výtvarník Milan Veselý.

osudY

sLoveNsKÝCH židov

Shraga Weil, vlastným

menom František Weil

(24. september 1918,

Nitra – 20. február 2009,

Haogen, Izrael) sa narodil

v Nitre v rodine učiteľov,

novinárov a obchodníkov.

Študoval na strednej stavebnej

škole, neskôr na Vysokej škole

umeleckého priemyslu v Prahe (1937-

1939). Nedokončené štúdium architektúry

a sochárstva predurčilo jeho ďalšie umelecké smerovanie.

Počas druhej svetovej vojny, keď mnohých členov jeho

rodiny odvliekli do koncentračného tábora, sa skrýval

istý čas v Budapešti. Väčšinu svojho života potom prežil

v kibuci Haogen v Izraeli, kam odišiel spolu so svojou

manželkou a skupinou ďalších imigrantov krátko po

vojne. Na miesto dorazil po dvoch rokoch náročnej a dlhej

cesty cez Belgicko, Francúzsko a Cyprus. V roku 1954

študoval monumentálne maliarske techniky na Academie

des Beaux Art v Paríži. Jeho život i dielo neskôr výrazne

poznačila tragická smrť jeho syna v r. 1967. Výtvarníkova

dcéra dodnes žije so svojou rodinou v Izraeli.
Jadrom jeho tvorby sú grafické práce, no vytvoril

aj mnoho knižných ilustrácií a monumentálnych

projektov. Jeho rozmerné diela, ktoré vznikli

v spolupráci s mnohými architektmi, môžeme

obdivovať na niekoľkých významných miestach vo

svete, okrem parlamentu – Knessetu v Jeruzaleme aj

v monumentálnej výzdobe stropu v Kennedyho centre

vo Washingtone. Umelcova Pieseň piesní nás oslní

v sále reprezentujúcej Izrael a jeho kultúrne bohatstvo

plné života, farieb a biblických postáv. V posledných

rokoch prešiel od grafickej tvorby k olejomaľbe,

v ktorej sa kontemplatívne vracia k udalostiam svojho

života. Hoci má za sebou neľahký životný príbeh, jeho

paleta si zachováva pôvodnú žiarivú farebnosť.

autor grafík

sHraGa WeiL

objav miesto, zaži príbeh

discover the place, live the story

Tento významný umelec, ktorý v Nitre prežil detstvo

a mladosť, ani po svojom odchode do Izraela po druhej

svetovej vojne na svoje rodisko nezabudol. Shraga

Weil rozprával plynule po slovensky aj po mnohých

rokoch života v novej krajine, niekoľkokrát svoje rodné

mesto osobne navštívil a na Slovensku nám zanechal

vyše 30 grafických listov. Takmer všetky dnes môžeme

obdivovať v priestoroch nitrianskej Synagógy. Pre

Nitru majú tieto grafiky veľkú hodnotu nielen pre

pôvod autora, ale aj z hľadiska tematiky, pretože v jeho

motívoch prevažujú prvky biblickej a židovskej tradície.

Vidíme tu diela z niekoľkých grafických cyklov, ako sú

Pieseň piesní, Kazateľ, Pardes, Biblickí hudobníci.

Práce v zbierkach

Brandeis University, Waltham, Massachusetts, USA

Boston Public Library, USA

Israel Museum, Jerusalem, Izrael

William Rockhill Nelson Gallery, Kansas City, USA

Fogg Museum, Harvard University, USA

Los Angeles County Museum, USA

Jewish Museum, New York, USA

Philadelphia Museum of Art, USA

Joslyn Museum, Omaha, Nebraska, USA

Judah Magnes Museum, Berkeley, California, USA

Publikované ilustrácie

The Love of Samson – a poem by Lea Goldberg

Tracks in the Desert – drawings of the Negev

The Song of Songs

Ecclesiastes

The Dead Sea Scrolls

Chanukah

Joseph and His Brothers, autor: Thomas Mann

Love Poem from the Hebrew, antológia od Davida E. Grossa

Ocenenia

1959 – Dizengoffova umelecká cena, Tel Aviv, Izrael

1952 – Cena za bibliofíliu Samsonova

láska, autorka: Lea Goldberg

Samostatné výstavy

1960 – Tel Aviv Museum, Izrael

1961 – Hazorea Museum, Izrael

1962 – London, Veľká Británia

1963 – Tel Aviv, Izrael

1965 – Museum of Art, Elath Jerusalem

Fine Art Gallery, Izrael

1967, 1973, 1987 – Safrai Gallery, Jerusalem, Izrael

1969, 1971, 1978, 1981 – Pucker / Safrai Gallery, Boston, USA

1973 – Jewish Museum, New York, USA

1983, 1986 – Safrai Gallery, Tel Aviv, Izrael

Práce vo verejných budovách

Parlament v Jeruzaleme – Knesset, Izrael

Weizmannov inštitút prírodných vied v Rehovote, Izrael

Hotel Hilton v Tel Avive, Izrael

Prezidentská rezidencia v Jeruzaleme, Izrael

Kennedyho centrum umenia vo Washingtone, USA

Na kopci pod dnešnou Klokočinou

nenápadne svedčí o dejinách

židovského etnika židovský cintorín.

Prechádzka po cintoríne nenechá

chladné žiadne ľudské srdce. Pomníky

hovoria – svedčia o živote.

Domnievame sa, že pôvodne patril k obci Párovce, dnes

leží na začiatku sídliska Klokočina. S vyše piatimi tisícami

kamenných pomníkov, ktoré strážia už vyše 250 rokov

pokoj zosnulých, je židovský cintorín svojou rozlohou

jedným z najväčších a najzachovalejších na Slovensku.

Mnohé z náhrobných kameňov sú dokladom dobového

kamenárskeho umenia. Ich tradičné tvary nesú na sebe znaky

barokového a klasicistického umenia. Sú na nich vytesané

osudy mnohých významných občanov, ale i jednoduchých

pracovitých ľudí, ktorí dotvárali kolorit bývalej Nitry. Medzi

tými významnými sa môžeme pristaviť pri náhrobnom

kameni z čierneho mramoru nitrianskeho podnikateľa

a filantropa Jozefa Engela de Peskodár (1836-1905), ktorého

cisár za jeho dobročinnosť povýšil

do šľachtického stavu, pri

hrobe advokáta Dr. Bélu

Szilágyiho (1832-1918),

ktorý sa stal v roku

1931 nitrianskym

starostom, ale aj pri

mieste posledného

odpočinku

majiteľa tehelne

Maxa Pollaka

(1832-1918),

zakladateľa

Sociálno-

demokratickej strany Eugena

Dukesza (1877-1929), budovateľa

Azbestocementových závodov

Dr. Emila Kramera (1877-1918)

či staviteľa a majiteľa zlievarní

a sýpok Artúra Veröa (1858-1921).

Pútnickým miestom pre zbožných

židov z celého sveta a jedinečnou pamiatkou

v ortodoxnej časti cintorína je drevenou ohradou oddelený

hrob vynikajúceho učenca, zázračného rabína

Ezechiela Banetha (1773-1854), ktorý

zomrel v povesti svätca. Za svojho života

sa tešil veľkej autorite a úcte. Bol veľmi

zbožný a nitrianski židia, ale i kresťania

ho uctievali ako svätca. Medzi ľudom

dlho kolovali i jeho duchaplné výroky.

Po desaťročia sa rozprávala povesť, že

z jeho hrobu čnie do neba ohnivý stĺp.

V minulosti bol cintorín tehlovým múrom rozdelený na

dve časti, ktorý postavili po roku 1869, keď sa nitrianska

židovská komunita rozdelila na ortodoxnú a neologickú.

Počas 2. svetovej vojny bol značne poškodený, keďže

ortodoxný cintorín slúžil ako strategické miesto nemeckých

oddielov, ktoré odrážali útok sovietskej armády. Na

zvyškoch múra sú dodnes rozoznateľné štvorcové otvory,

ktoré slúžili vojakom ako strieľne. Obe časti cintorína

boli po vojne v dezolátnom stave, ich súčasná podoba

je výsledkom dlhodobej cielenej rekonštrukcie.

V ortodoxnej časti cintorína sa nachádza pamätník

obetiam holokaustu, ktorý je venovaný pamiatke viac

ako 6 000 židovských obyvateľov mesta Nitry a okolia,

ktorí zahynuli v rokoch 1942-1945 v Osvienčime,

Majdanku, Lubline, Treblinke, Kremničke a Ráztoke.

tíško šepká ľudské osudy

...židovsKÝ CiNtoríN

objav miesto, zaži príbeh

discover the place, live the story

sLoveNsKá Cesta

židovsKÉHo KuLtÚrNeHo

dediČstva

Cieľom inovatívnej kultúrnej iniciatívy, ktorú koordinuje

Slovenské centrum židovského kultúrneho dedičstva, je

združiť najvýznamnejšie pamiatky židovskej kultúry na

účel ich lepšej propagácie a plnej integrácie do kultúrneho

a turistického produktu Slovenska. Cesta dnes zahŕňa 22

pamiatok aktívnych a bývalých synagóg, expozície Múzea

židovskej kultúry, objekty v troch lokalitách svetového

kultúrneho dedičstva UNESCO a tri židovské cintoríny.

Partnerom projektu sa môže stať výlučne pamiatka,

ktorá sa dôstojne využíva na religiózne, kultúrne alebo

vzdelávacie účely, prípadne sa na tento účel obnovuje.

Projekt funguje na princípe partnerstva s vlastníkmi

a správcami pamiatok, ktorým pomáha v ich marketingu

pamiatok ako súčasti vzácneho súboru židovských

pamiatok. Rovnako, ako si budujú dobré meno obchodné

či hotelové siete na celom svete, aj kultúrna cesta má

ambíciu prezentovať spoločné hodnoty, ktoré na seba

lepšie upútajú pozornosť laickej aj odbornej verejnosti,

ako aj ďalších podporovateľov a prípadných sponzorov.

Na medzinárodnej úrovni je Slovenská cesta židovského

kultúrneho dedičstva integrálnou súčasťou rozsiahleho

projektu Európskych ciest židovského kultúrneho

dedičstva, ktorý od roku 2005 nesie označenie Veľká

kultúrna cesta Rady Európy. Dôležitou súčasťou projektu

je aj koordinácia Európskeho dňa židovskej kultúry na

Slovensku, ktorý je najväčším židovských kultúrnym

festivalom v Európe. Koná sa pravidelne raz do roka v prvú

septembrovú nedeľu vo viac ako 25 európskych krajinách.

Tento unikátny projekt vám prezentuje tie najkrajšie

židovské pamiatky Slovenska. Navštívte najzaujímavejšie

zastávky Slovenskej cesty židovského kultúrneho dedičstva

nielen vo veľkých mestách ako Bratislava, Trnava,

Nitra, Žilina, Košice či Prešov, ale aj menšie pamiatky

ako napríklad v Stupave, Seredi, Šamoríne, Šuranoch,

Nových Zámkoch, Komárne, Šahách, Banskej Štiavnici,

Spišskej Novej Vsi, Spišskom Podhradí, Bardejove

a ďalších, ktoré sa postupne pridávajú k tejto ceste. Viac

informácií nájdete na www.slovak-jewish-heritage.org.

Synagóga v nitre

Vydalo: Mesto Nitra v roku 2012

Spracovali: M. Borský, K. Potoková, D. Bojdová,

M. Záturová, A. Lörincová, E. Klenková

Grafická koncepcia: Peter Jánsky

Foto: Dagmar Veliká, Karol Rujder, Peter Rafaj

Tlač.: Patria I., spol. s r. o.

Náklad: 1.000 kusov

Projekt je spolufinancovaný z ERDF

„Investícia do Vašej budúcnosti“

európska únia

Synagóga v Nitre je vzácnou architektonickou pa-

miatkou mesta, zapísanou v Ústrednom zozname

pamiatkového fondu Slovenskej republiky. Nachá-

dza sa v pamiatkovej zóne a v ochrannom pásme

mestskej pamiatkovej rezervácie.

Vedenie Slovenského národného múzea v Bratisla-

ve – Múzea židovskej kultúry udelilo v roku 2003

pri príležitosti ukončenia rekonštrukcie a znovuo-

tvorenia tejto kultúrnej pamiatky obyvateľom mes-

ta medailu Chatama Sófera za jej záchranu.

Od roku 2009 je súčasťou projektu Slovenskej ces-

ty židovského kultúrneho dedičstva.